V súvislosti s adventnými protivládnymi protestami si neodpustím ešte zopár vysvetľujúcich poznámok – a budem (ako to mám vo zvyku) maximálne úprimný. Opozičníci tvrdia, že im ide o odbornú diskusiu. Skutočne tomu veríte? Veď sa pozrite, akými suterénnymi urážkami útočia na odborné postoje dekana Právnickej fakulty UK alebo generálneho prokurátora, kedykoľvek sa ozvú. Naozaj si myslíte, že tieto protesty by neboli, keby sa novela trestného zákona schvaľovala v riadnom legislatívnom konaní? Táto opozícia sľúbila vláde, že bude „tvrdou a nekompromisnou“ ešte skôr ako sa stihla sformovať a predložiť svoje programové vyhlásenie a zároveň je to historicky prvé opozičné zoskupenie, ktoré odmietlo dať vládnej koalícii štandardných sto dní, ako to bolo zvykom v našej politickej kultúre. Vodca PS Michal Šimečka včera na Námestí slobody ziapal, že „Budeme koalícii hádzať pod nohy všetky polená, ktoré budeme môcť“. Fakt je niekto taký naivný, že si myslí, že tu ide o dialóg? Premiér koná mocensky, lebo vie, koho má pred sebou, vie, o čo mu ide a poučený skúsenosťami už nechce dopustiť, aby sa mu to rozpadlo v rukách.
Zvolení poslanci predsa diskutovať môžu a aj v tejto chvíli to v pléne NR SR aj robia – maximálne emotívne, maximálne demagogicky a maximálne nekompromisne – uzurpovali si parlament na niekoľko týždňov, blokujú aj schválenie štátneho rozpočtu, prosto nikto nemôže povedať, že im zapchali ústa. Opakujem, nie je to nijaký hrdinský zápas o právny štát, je to špinavý politický boj. Keby vládna koalícia dovolila, aby sa celý proces rušenia špeciálnej prokuratúry (ktorá je chorým prvkom nášho justičného systému, lebo bola politicky zneužívaná, ako to potvrdil aj skúsený politik a advokát Ján Čarnogurský), naťahoval niekoľko mesiacov až do jari, Slovensko by nebolo ušetrené ani protivládnych protestov, ani hysterických hádok, ani žalovania v Európskej komisii. Jediné, čo by sa zmenilo, by bolo to, že prezidentský kandidát vládnych strán Peter Pellegrini by mal mimoriadne sťaženú situáciu a celý zmysel opozičného odporu by sa koncentroval práve na toto. Práve tomuto zneužitiu sa usiluje vládna koalícia zabrániť.
Tieto súvislosti by si mal uvedomiť aj minister školstva Tomáš Drucker, ktorý pre Denník N vajatal, či si predsa len takéto zásadné zmeny nevyžadujú väčšiu odbornú diskusiu. V normálnej krajine áno. Ale vyzerá vari takto odborná diskusia? Veď vyjadrenia exministerky Kolíkovej či špeciálneho prokurátora Lipšica jasne potvrdzujú, že nemajú k odborným názorom nijaký rešpekt. Chce pán minister riskovať šance svojho šéfa na volebný úspech, keď vidíme, že opozícia sa neštíti ničoho a účasť Ivana Korčoka na protivládnych protestoch jasne ukazuje, že jeho zvolenie by bolo len pokračovaním čaputovskej politiky inými prostriedkami a v žiadnom prípade by nesmerovalo k upokojeniu a zjednoteniu spoločnosti, ale naopak, k jej väčšej polarizácii?
A ešte niečo. Roberta Fica nedonútila k odstúpeniu v roku 2018 ulica, ako tým opoziční politici hecujú demonštrantov. Donútil ho k tomu Béla Bugár, pretože v opačnom prípade by sa mu rozpadol poslanecký klub – presnejšie a nepriamo ho k tomu vlastne donútili František Šebej a Lucia Žitňanská. To len aby sme si nemýlili pojmy a dojmy.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.