Dag Daniš: Sulík odovzdáva stranu progresívcom

Richard Sulík urobil ďalšie zo svojich sporných rozhodnutí s mierne deštruktívnymi následkami. V marci chce skončiť ako predseda strany. To bude zrejme znamenať aj postupný koniec SaS.

Sulíkova SaS má totiž dva problémy, ktoré jej komplikujú výmenu lídra. Nemá zálohy vo verejnej podpore. Akýkoľvek, aj mierny pokles voličov ju môže potopiť. A nemá dvojku v strane. SaS nemá lídrov. Má len lídra – a potom zástup zručných aj menej zručných robotníkov.

Ak Sulík v marci naozaj skončí ako predseda a následne sa vytratí do europarlamentu, bude to znamenať, že stranu odovzdáva progresívcom. Jednak preto, že SaS bez Sulíka je vlastne progresívny spolok. Stačí sa pozrieť na prvú štvorku poslancov za Sulíkom: Kolíková, Gröhling, Marcinková, Cigániková. Všetci by mohli byť tvárami Progresívneho Slovenska (ako Poliačik).

A potom preto, že SaS bez Sulíka môže strácať zvyšky skalných voličov. Pozostalosť po SaS by v takom prípade úspešne vysávali Šimečkovi progresívci. Možno aj so stranou (v rámci fúzie), možno bez nej…

Ak bola SaS vnímaná ako pravicová liberálna strana zameraná na podporu ekonomiky, tak len vďaka Sulíkovi a jeho politike. Sulík vyzeral ako posledný mohykán, ktorý ešte bojuje proti nákladnej byrokracii (národnej aj európskej), reguláciám, zásahom štátu do trhu, súkromného vlastníctva, slobody. Alebo proti ohýbaniu finančných a menových pravidiel, nadmernému zdaňovaniu, rastu výdavkov. Slovom, stará škola.

Bez Sulíka strana toto postavenie, ktorým sa odlišovala od progresívnejších príbuzných, stratí. Ostane len slabšou verziou PS.

Vlastne, čiastočne sa to dialo už za Sulíka ako lídra SaS. Hlavne od roku 2021, keď sa SaS po zhodení Matovičovej vlády spojila s progresívnou frakciou okolo Márie Kolíkovej. Následne odstrelila aj Hegerovu vládu, čim rozšírila cestu pre Čaputovú a Progresívne Slovensko.

Pôvodne, na začiatku, bola SaS kritická a zdravo drzá strana, ktorá sa nebála bojovať proti zvrátenostiam hlavného prúdu (imigračným, zeleným, eurovalovým). Žiadala hlbšie, systémové reformy na Slovensku aj v EÚ. No nakoniec sa z nej stávala jedna z bezzubých konformných strán s premnoženými progresívnymi kádrami. Sulík neskrýval, že je unavený.

Je to škoda.

Sulík dokázal hneď po založení SaS – pred voľbami 2010 – priniesť do politiky to, čo v nej zúfalo chýbalo: tvrdohlavé presadzovanie politiky zdravého rozumu. Aj za cenu konfliktu s Berlínom a Bruselom. Bol v tom taký presvedčivý a silný, že tým ovplyvnil aj politiku SDKÚ a Ivana Mikloša.

Keď Sulík odmietal, aby Slovensko financovalo splácanie gréckych dlhov nemeckým bankám, pridala sa aj SDKÚ. Kritizovala úverové linky štátov eurozóny pre Grécko – podľa Bruselu vraj mimoriadne a jednorazové. Bolo to ešte pred voľbami 2010.

Sulíkovi pozícia krotiteľa dlhov a rebela, ktorý vstúpil do konfliktu s dogmatikmi, sedela. Nová SaS vletela v roku 2010 do parlamentnej politiky so ziskom vyše 12 percent. Bol to jej najlepší volebný výsledok.

Sulík ostal zdravo kritický aj pri ďalších nezmyselných kampaniach „eurohujerov“ (ako nazýval majstrov v pritakávaní). Hlavne pri imigračnej. Dlho dokázal balansovať na hrane medzi kontroverzným rebelom a lídrom štandardnej strany. Bol v tom výnimočný, zaujímavý a užitočný. Slovenská aj európska politika potrebovali kritické hlasy, ktoré volali po zásadnejších zmenách. A po návrate od aktivizmu k realizmu.

No nakoniec to Sulík vzdal. Asi aj preto, že bol na tento typ politiky celkom sám. Bez opory vo vlastnej strane. Unavil sa a nechal tomu voľný priebeh.

Výsledkom je to, čo sme opísali vyššie. SaS sa začína podobať na tých, ktorým sa Sulík nikdy podobať nechcel – na pešiakov v službe establišmentu, ktorí vzorne a bez námietok plnia predpísané úlohy. Často absurdné a škodlivé.

Sporná klimatická agenda, zákaz áut so spaľovacími motormi, predražovanie zelených energií… To všetko má pravicových kritikov v Spojených štátoch, Poľsku, Maďarsku, Česku, Nemecku… No na Slovensku je pri týchto revolučných nápadoch väčšina strán ticho. Tému prenechali populistom. Vzdali to. Vrátane SaS a Sulíka.

Mimochodom, hlavný motív, prečo Sulík končí vo vedení strany, zjavne nie je politický či taktický, ale čisto osobný. Má dosť. Nechce sa mu bojovať ani vonku, ani s vlastnou stranou. Stratil pôvodnú motiváciu a pôvodnú dravosť. A zo strany chce odísť skôr, ako sa potopí.

Odchod lídra po voľbách, v ktorých sa strana ešte tesne zachránila, je vždy lepší ako odchod lídra po volebnom debakli.

A čo to urobí so stranou, ktorá sa už dhšie potáca kdesi pri piatich percentách? To už nebude zodpovednosť Sulíka, ale jeho nástupcu.

Je vysoko pravdepodobné, že „nová SaS“ – tá bez Sulíka ako lídra – buď zmení skupenstvo a vyparí sa zo scény, alebo sa preleje k PS.

Hovorí sa, že nikto nie je nenahraditeľný. Ani v politike. Je to tak. Sulíkovu politiku nahradí tá, ktorú kedysi dávno s chuťou kritizoval – politika hujerov.

Zdroj: Štandard – Sulík odovzdáva stranu progresívcom (standard.sk)