Sociálni bezdomovci

„Predstav si, my už dnes nepoznáme rodičov niektorých našich škôlkarov. Ráno ho privedie opatrovateľka. S cestovným batôžkom potom čaká, kto si poňho príde popoludní. Či mama, otec, teta alebo babička. Vďaka striedavej starostlivosti to nikdy nie je úplne jasné,“ vysvetlila mi učiteľka v materskej škôlke v malej dedine.

O sociálnej smrti sme pred rokmi hovorili predovšetkým vo vzťahu k starým ľuďom. Dožívali svoj život odlúčení od najbližších. Sami a osamotení.

Aktuálne sa sociálna smrť netýka len starcov a stareniek, čoraz viac tento fenomén ovplyvňuje tiež mladých a deti. Vďaka dysfunkčným rodinám zostáva blízkosť sociálnych sietí často jedinou alternatívou pre budovanie aspoň nejakých vzťahov. Virtuálna realita, ktorá nás všetkých vháňa do Platónovej jaskyne ideí. V nej ale nenájdeme šťastie. Ani prítomnosť skutočných ľudí. Len nereálne predstavy o sebe. Aj o ostatných.

Sociálni bezdomovci v materských škôlkach sú obrazom sebectva nás dospelých, pre ktorých sa dieťa stalo predmetom práva. Bez ďalšej zodpovednosti za jeho osud. Títo malí bezdomovci sú odrazom našej budúcnosti, ktorá nás čaká. Bez vzťahov, ktoré by sme budovali, skončíme podobne ako oni. Ako odložený, nepotrebný tovar bez spiatočnej adresy.

Keď budeme hľadať vinníka za svoj osud, spomeňme si na malých škôlkarov trpezlivo vyčkávajúcich mamku a ocka s batôžkom na kolenách. Obete nášho egoizmu. Vyrastú a vrátia nám ho.

Na lavičke v parku vo veľkej záhrade vedľa veľkého domu plného mám a otcov budeme raz kŕmiť holuby. A čakať, či si po nás niekto príde a zoberie nás aspoň na chvíľu domov. Ale nepríde nikto. Mama a otec budú márne vyčkávať svoje deti. S rukou na cestovnej taške sa budú cítiť byť dôležití. Pripravení. Ako ich malí škôlkari kedysi.

Osud sociálnych bezdomovcov, ktorí sa nikdy nestretnú.

Karol Lovaš

Zdroj: https://slovensko.rtvs.sk/rubriky/339981/zamyslenie-socialni-bezdomovci