Tí starší, a preto rozumnejší, si určite pamätáme, čo sa stalo vo východnom Berlíne koncom osemdesiatych rokoch minulého storočia keď ešte existovali v Európe dve Nemecká – jedno západné a jedno východné – a do NDR priletel na akúsi štátnu oslavu generálny tajomník Michail Gorbačov, aby im s úsmevom a s tou veľkou škvrnou na plešine povedal, že síce fajn chlapci, to je všetko veľmi pekné, ale odteraz ste v tom úplne sami lebo ZSSR a Moskvu už nebudete mať vo všetkom za chrbtom ako veľmoc pretože my končíme s proletárskym internacionalizmom a vy sa podľa toho zariaďte.
Bolo tam síce to tradičné súdružské vítacie objímanie a bozkávanie, zopakované ešte naposledy aj na rozlúčku po oslavách, no nielen vo východnom Berlíne, ale aj po celom zvyšku socialistického tábora sa na zrácu vyľakali všetci jakešovia, biľakovia, kádárovia a jaruzelskovia, že čerstvý signál z Moskvy je desivo jasný – urobte si demokratickú perestrojku aj u vás doma, my sme z kola von a na našu podporu viac nespoliehajte. Čosi veľmi podobné sa udialo aj o cca 38 rokov neskôr na inom mieste zjednoteného Nemecka, keď americký viceprezident J.D. Vance nedávno na prelomovej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vystúpil a odkázal lídrom celej slniečkármi prešpikovanej Európy, že podpora pre ich nedemokratické bašovanie na zahnívajúcom starom kontinente sa skončila lebo „Amerika First“ už má progresivizmu a wokeizmu doma aj vo svete dosť a kto to nepochopil, ide proti vlastným národom a to je fuj! No a tunajší európski lídri sa na mieste zdesili tak, že organizátor konferencie sa dokonca rozplakal lebo bolo jasné, že sa začína nová etapa prerozdelenia sveta, ktorá sa im páčiť nebude. Ja tu vidím zaujímavé paralely s minulosťou – vtedy Gorbačov, teraz Vance.
Na rozdiel od tých východoeurópskych z konca osemdesiatych rokov sa však títo dnešní európsko-únijní lídri vzpierajú vpustiť dnu trochu nefalšovanej obrodnej demokracie a slobody myslenia a vyjadrovania a zaťali sa, lebo im sa to takto páči ako to tu je a oni nič meniť nebudú! A tak sa stalo, že napríklad taká nebojácna Romana Tabaková, ktorá by za normálnych okolností mala byť miláčikom všetkých médií lebo sa kultivovane podujala vyháňať diabla nekultúrneho politického despotizmu z národného kultúrneho svätostánku, je opľúvaná, okydaná a obučaná, a rôzne Dibákové, Hanzelové, Bárdyovia a ostatní „Šimečkoidi“ sa aj naďalej prehlasujú za mainstream, hoci ním už dávno nie sú lebo tým sme pre zmenu my, na čele s Kapustom, a Európa vo svojej súčasnej podobe bez ľudskej tváre sa stáva brzdou svetového pokroku.
Čas neplynie na celom svete rovnako – v Amerike sa rozbehol od 20. januára na nepoznanie a nabral dychberúce tempo, zatiaľ čo na Slovensku to všade príšerne viazne. Žijeme ako v spomalenom filme a podobáme sa na knísajúce sa slony v Národnom parku Serengeti na dlhej púti za vodou. Tu sa nič nedeje a je jedno či je dvadsiaty január, pätnásty február alebo desiaty marec, ak by nebolo zmeny na poste ministra športu, stojíme na mieste ako vlak na trati keď mu vypli elektrinu. Cintulov atentátnický spis má vraj už neuveriteľných 5 tisíc strán, čo ja osobne neviem na tak jednoduchom a jasnom prípade pochopiť, že čo asi na tých tisíckach strán o tak nezamotanej kauze môže byť, nikto zatiaľ nikoho neberie na osobnú zodpovednosť za tie tri a pol roka pekla čo tu bolo, nik nemusí vysvetľovať kam sa podelo vyše dvadsať miliárd eur a z čurillovcov sa stávajú národní hrdinovia. Ani len o tom Matovičovi sa zatiaľ v parlamente nehlasovalo či ho vydať na trestné stíhanie, lebo ten má teraz po presune z Vietnamu dôležitú nedokončenú robotu v Chorvátsku keď tam sliedi hore dolu po pobreží Jadranu a naháňa kto si to tam vlastne stavia rodinný dom.
Dobre, že sa tu v týchto dňoch maturuje, inak by nebolo o čom písať a robiť televízne dokrútky, lebo omieľať donekonečna Migaľa a Ferenčáka už človeka nebaví. Aspoň, že náš prezident chce niekde postaviť pekný pomník Covidu, hoci ja si myslím, že by malo ísť skôr o pomník obetiam Covidu a jeho katastrofálneho menežovania.
Postaviť taký pomník niekde na námestí, hneď vedľa morového stĺpa – aký majú trebárs v historickom centre Štiavnice, Kremnice a ďalších starých slovenských miest- je zaujímavý nápad. Mal by to ale urobiť štát, nie Božíkove chudobné samosprávy, lebo tie na to po heroickej starostlivosti o ukrajinských utečencov financie mať nebudú, a bol to nakoniec samotný Matovičov a Hegerov štát, kto celú tú pandémiu exemplárne spackal. Ešte, že máme agilného šéfa NKÚ Andrássyho a MUDr. Kotlára, ktorí sa tomu venujú lebo ohlupovaný národ potrebuje konečne poznať celú pravdu, nech by bola akokoľvek krutá.
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.