Veľa povyku pre nič – Macron navrhol jadrový dáždnik pre Európu

Macron ponúka Európe niečo, čo nemusí čeliť hrozbe, ktorá v skutočnosti neexistuje tak, ako ju opisuje.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron minulý týždeň oznámil svoj zámer rozšíriť francúzsky jadrový štít na svojich európskych partnerov a teraz sa hovorí o francúzsko-britskom jadrovom odstrašovaní. Nemecký kancelár Friedrich Merz vyzval Francúzsko a Britániu, aby sa podelili o svoje jadrové zbrane, aby „doplnili“ (nie „nahradili“) americký jadrový štít.

Predpokladom je, že „proruský“ Trump sa chystá „opustiť“ Európu a nechať ju tak zraniteľnú voči „agresii“ Moskvy – a preto je potrebné vybudovať alternatívny štít. Zatiaľ čo rôzni analytici a novinári sa pri rozhovoroch o týchto problémoch tvária vážne, pod rétorikou celému rozprávaniu chýba akákoľvek podstatnosť, až je to na smiech.

V krátkosti sa dotkneme priestorov:

Zatiaľ čo situácia s hranicami nie je v postsovietskom priestore ani zďaleka vyriešená (s množstvom zmrazených konfliktov), ​​Rusi, samozrejme, nemajú chuť útočiť alebo ešte menej „dobyť“ časti Európy. Celá kríza na Ukrajine má v skutočnosti viac čo do činenia s etnokratickými rozpormi budovania národa v novom nezávislom štáte Ukrajina a s rozšírením NATO, politikou, ktorú odsudzovali takí, ako je Henry Kissinger, George Kennan a množstvo vedcov a autorít, ktorí predpovedali, že by to mohlo spôsobiť ukrajinskú vojnu od konca deväťdesiatych rokov.

Aj keď sa Trump čiastočne orientuje na akúsi „obrátenú Kissingerovu“ stratégiu na zastavenie nebezpečného Bidenovho prístupu „dvojitého zadržiavania“ (znepriatelenia si Číny aj Ruska súčasne), sotva je promoskovský v inom zmysle, ako je vyhýbanie sa eskalácii. Navyše, jeho rétorické útoky na NATO majú viac spoločného s rozdelením bremena ako s „ukončením“ Aliancie.

Pravda je taká, že Európa sa pustila do americkej zástupnej opotrebovacej vojny a teraz, keď preťažený Washington ustupuje zo samotnej vojny, zmätení Európania nevedia, čo robiť. Poďme sa teraz ponoriť do myšlienky európskeho odstrašovania, ako ju navrhuje Macron.

Európa zostala pod krídlami Washingtonu dostatočne dlho a Trump má pravdu, keď hovorí, že väčšina krajín NATO nedokáže splniť dohodnutý cieľ výdavkov použiť aspoň 2 percentá svojho HDP na vojenské výdavky (čo nadmerne zaťažuje USA). A teraz, keď atlantická superveľmoc skutočne podpisuje svoj zámer presunúť sa do Tichomoria, čiastočne sa stiahnuť z východnej Európy a presunúť bremeno NATO na jeho európskych spojencov, medzi európskymi a britskými politickými elitami sa ozýva plač a škrípanie zubami.

Dnešné európske mocnosti už jednoducho nie sú tým, čím boli kedysi. Zoberme si napríklad Spojené kráľovstvo: môže mu dokonca chýbať kapacita na udržanie vlastného jadrového arzenálu bez americkej pomoci, ako varovali odborníci, v kontexte Trumpových hrozieb „presun bremena“, že „opustí“ alebo nechá amerických transatlantických spojencov na pokoji. V januári minulého roka britská jadrová strela „Trident“ zahanbujúco zlyhala (už druhýkrát) počas skúšobného štartu, čo viedlo k špekuláciám o realite britského jadrového odstrašovania.

Skrátka, Paríž a Londýn sú jediné jadrové mocnosti v Európe – a nie je jasné, do akej miery by boli schopné nahradiť takzvaný americký „jadrový dáždnik“.

Podľa Astrid Chevreuilovej (hosťujúcej členky programu Európa, Rusko a Eurázia v Centre pre strategické a medzinárodné štúdie – CSIS – vo Washingtone, DC) a Doreen Horschigovej (členka Projektu o jadrových problémoch v CSIS) v tom existujú „významné strategické, doktrinálne a logistické prekážky“. Ešte k veci dodávajú: „V súčasnej situácii sú francúzske a britské jadrové sily doplnkom rozšíreného odstrašovania USA, ale nepredstavovali by životaschopné riešenie v prípade náhleho stiahnutia amerických jadrových síl. Chevreuil a Horschig o tom ďalej tvrdia, že:

Britský aj francúzsky arzenál sú svojou veľkosťou navrhnuté tak, aby reagovali na útoky „založené na ich životných záujmoch“: Paríž počíta s menej ako 300 jadrovými hlavicami a Londýn zase vlastní menej ako 250 (naproti tomu Washington má „celkovo 1 700 rozmiestnených hlavíc“).

Navyše, americké jadrové zbrane, ktoré sú dnes uložené v Európe, sú „vzdušnými schopnosťami“ (a nie pozemnými alebo námornými systémami). Takúto vzdušnú jadrovú zložku má len Francúzsko a „nahradenie“ USA by si od európskych spojencov vyžadovalo obrovské úsilie.

Nakoniec obaja experti uzatvárajú, že Británii a Francúzsku chýba jadrová doktrína kompatibilná so samotnou myšlienkou „predĺženia ich jadrového odstrašovania umiestnením zbraní v iných krajinách“. Paríž sa dokonca nezúčastňuje na skupinách jadrového plánovania NATO, pretože francúzska doktrína „trvá na nezávislosti svojho jadrového rozhodovania“.

Už som písal o výzvach, ktorým Európa čelí, pokiaľ ide o „prezbrojenie“ – siahajú od deindustrializácie až po chýbajúci spoločný právny a byrokratický rámec alebo spoločný obranný trh EÚ – podľa Sophie Besch (členka Carnegie Endowment for International Peace) a Maxa Bergmanna (bývalého člena štábu pre strategické plánovanie v USA a riaditeľa Centra pre Euráziu).

Treba mať tiež na pamäti, že vlastný vzťah Paríža s NATO je prinajmenšom historicky zložitý. Za vlády De Gaulla Francúzsko v roku 1966 vystúpilo z integrovanej vojenskej štruktúry organizácie a dokonca vyhostilo všetky svoje veliteľstvá a jednotky na francúzskom území. Bol to francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, kto v roku 2009 definitívne ukončil „odcudzenie“ Paríža od NATO – takže Parížu trvalo 43 rokov, kým zmenil svoj kurz. Francúzsko sa dodnes nevzdalo „jadrovej nezávislosti“ v súvislosti s NATO, ako už bolo spomenuté. Je ťažké zmeniť veci cez noc.

Okrem francúzskych ambícií stačí letmý pohľad na Afriku, aby sme demonštrovali, akou mocou v súčasnosti Francúzsko v skutočnosti je: stačí vziať do úvahy francúzske zlyhania v Čade, Nigeri, Mali a inde – francúzska armáda bola v podstate vyhodená zo svojich hlavných základní na africkom kontinente.

Nakoniec je tu aj prvok boja o moc. Ak sa preťažená americká superveľmoc čiastočne stiahne z viacerých divadiel, výsledkom by mohlo byť lokálne mocenské vákuum (v Európe) a niektorí herci by mohli mať chuť takéto prázdne miesto vyplniť. Aj Poľsko má na to oči, ako som už písal. Veľká časť francúzskej rétoriky, ktorú teraz vidíme, má s tým veľa spoločného.

Aby som to zhrnul, Macron ponúka Európe niečo, čo nemusí čeliť hrozbe, ktorá v skutočnosti neexistuje tak, ako ju opisuje. Robí to kvôli niečomu, čo Trump v skutočnosti neurobí. Inak povedané, sú to „slová, slová, slová“.

Uriel Araujo