NA OBRANU ROMANY TABAKOVEJ

Romana Tabaková je veľmi svojská postava našej spoločenskej scény. Ako poslankyňa za OĽaNO sa zviditeľňovala skôr škandálmi a mnohé jej prejavy sú úsmevné, ak nie vyslovene hlúpe (napríklad jej nedávny sen, o ktorý sa podelila s publikom na sociálnej sieti, že by bola skvelá prvá dáma Slovenskej republiky). Ale aj takíto ľudia si zaslúžia rešpekt. Zvlášť, keď hovoríme o incidente, ktorý sa odohral práve na MDŽ – medzinárodný sviatok, ktorý nie je žiadnym socialistickým Valentínom, ale tvrdou bilanciou historického zápasu žien za vlastnú dôstojnosť.

Včera po predstavení Krvavej svadby, nádherného básnického eposu o vášni, láske a tradícii od španielskeho autora Federica Garcíu Lorcu zavraždeného frankistickými fašistami, spustili herci svoj tradičný rituál čítania veľmi demagogického politického vyhlásenia. Prítomná Romana Tabaková sa postavila a slušnou formou (nie „hlučne“, ako zavádzajú liberálne médiá – hlučný tam bol niekto celkom iný) ich poprosila, či by si nemohli nechať takéto prejavy na námestia, že ona si prišla do divadla oddýchnuť. Niekoľkokrát pritom zdôraznila, že si hercov ako umelcov veľmi váži a že predstavenie bolo úžasné. To, čo nasledovalo, nebolo reakciou kultúrnej obce, ale vulgárnej spodiny, ktorá urobila z našej prvej scény, zo svätyne našej národnej kultúry, nedôstojný zahanbujúci cirkus.

Ľudia na pani Tabakovú vrieskali, nech vypadne, že ju tam nechcú, že nikoho nezaujíma (výkriky „fuj“ a „hanba“ sú tie najslušnejšie, ktoré tu môžem publikovať) a jeden mladý herec pridal „urban legends“, že on ju niekoľkokrát videl, ako pozerá viac do mobilu ako na predstavenie (gratulujeme k jasnozrivosti, že ju v tom zatemnenom hľadisku v diaľke rozoznal…) a že tam chodí provokovať…

No tak moment. Herci predsa zdôvodňujú svoje politické vyhlásenia tým, že chcú „diskutovať a divákmi“. Samotná riaditeľka Činohry SND Miriam Kičiňová ešte v septembri minulého roka tvrdila, že po predstavení budú iba krátko diskutovať o inscenácii, akoby celý ten humbuk bol len akýmsi interaktívnym spracovaním umeleckého zážitku. A všetci opakujú naučenú formulku, že chcú byť „divadlom všetkých pre všetkých“, hoci sami musia vedieť, že ním už dávno nie sú, že je to falošné a pokrytecké heslo.

Nielen včera názorne predviedli, ako si predstavujú „dialóg“, že vo svojej nátlakovej kampani nepripustia iný postoj, že ľudí s iným názorom nielenže nevypočujú, ale ich aj verejne zosmiešňujú, ponižujú a ostrakizujú. Veľmi neúprimne sa vyhovárajú, že kto chce, môže odísť. Každý, kto to zažil, vie, aké je to v takej dusnej atmosfére náročné, že takému odvážlivcovi vytvoria doslova uličku hanby, pričom na neho drzo pokrikujú. Aj to, čo včera urobila Romana Tabaková – keď sa uprostred rozbesneného davu postavila a povedala svoj názor – si vyžaduje osobnú odvahu a občiansku statočnosť. Ak považujeme iný postoj než je emócia davu (navyše kultivovane vyjadrený) za provokáciu, ak namiesto argumentov padajú nadávky, prestaňme zbabelo vydávať takýto lynč za demokraciu. Predpokladom demokracie je dialóg a predpokladom dialógu je pluralita. Herci, ktorí kričia, že „mesiace volajú po zmene spôsobu komunikácie a po dialógu v našom rezorte“, a pri prvom kontakte s oponentúrou nedokážu rešpektovať partnera, iba dokazujú, že dialóg im je cudzí, že namiesto toho uprednostňujú nátlakovú kampaň charakteristickú skôr pre psychotické diktatúry.

Klasik teórie slobody prejavu, francúzsky filozof Voltaire, nás učil, že miera slobody a demokracie v krajine sa nemeria podľa väčšinového postoja davu, ale podľa správania tejto masy k poslednému exotovi, ktorý sa zdvihne a povie niečo úplne iné, než si myslí väčšina. Práve tento okamih rozhodne o tom, či vás dav zlynčuje, či ho pobúrite natoľko, že proti vám spustí diskreditačnú kampaň alebo vás prijmú s rešpektom, aj keď s vašimi názormi môžu polemizovať. To je zakódovaný zmysel výroku – „Pane, hlboko s vami nesúhlasím, ale urobím všetko pre to, aby ste svoj názor mohli vysloviť verejne a slobodne“ – výroku, ktorý všetci tak radi opakujú bez toho, aby mu porozumeli.

Nejde len o to, že Etický kódex SND vyžaduje od zamestnancov „nestrannosť, profesionalitu, transparentnosť a politickú neutralitu pri plnení svojich pracovných úloh“. Herci by mali pochopiť, ako veľmi im to škodí, ako to škodí celému Slovenskému národnému divadlu, pretože do neho nechodia len prívrženci Progresívneho Slovenska (ktorému robili títo nešťastníci predvolebnú kampaň), že ho platíme zo svojich daní všetci. Výhovorky, že majú právo na svoj občiansky postoj, sú bezpredmetné. Všetci ho máme, ale z úcty a rešpektu k svojej profesii ho nezneužívame v práci. Moji študenti by asi neboli nadšení, keby som po prednáške vyjadril svoj názor na súčasnú opozíciu. Bolo by hlboko neprofesionálne takto zneužiť univerzitnú pôdu, to sa jednoducho nerobí. Je pre mňa šokujúce, že takúto elementárnu zásadu mnohí nechápu. Nedávno ma pobúrili arogantné slová herečky Jany Oľhovej, ktorá sa nechala počuť, že každý súdny človek vraj vie, na ktorej strane má stáť a že nerozumie tým kolegom, ktorí sa nevyjadrili alebo majú opačný názor. A to už kde sme? Opäť je povolený len jeden direktívne nariadený názor ako za boľševikov? Akým právom sa títo ľudia štylizujú do pózy obrancov demokracie, keď im nič nehovoria hodnoty tolerancie, plurality, úcty človeka k človeku a za jediný demokratický postoj považujú ten svoj?

Preto považujem správanie hercov za nemiestne. A chcel by som sa naopak postaviť za tých hercov, ktorí sa na tomto cirkuse odmietajú zúčastňovať a nie je to pre nich jednoduché, lebo v Činohre SND, ktorú ovládli agresívni slaboduchí revolucionári, panuje strach. Ľuboš Kostelný, ktorý exceloval v Hamletovi, na námietky kritikov reaguje, že divadlo bolo vždy priestorom, kde sa premýšľalo a spochybňovalo. Úplne s ním súhlasím. Lenže je rozdiel, či to prejavíte umeleckým zážitkom, ktorý sa skončí diváckou katarziou alebo prvoplánovým politikárčením, ktoré vyplaví v dave tie najhoršie inštinkty, za prebudenie ktorých sú herci zodpovední. Najmä mladí herci by mali na sebe radšej viac pracovať, aby nepôsobili ako „ochotníci“ (Oldo Hlaváček) a aby rozumeli lepšie textom, lebo sú nevzdelaní a nesčítaní. Divadlo dokáže povedať veľmi veľa, ale rovnako dokáže byť aj arénou nízkych pudov zneužívaných na mocenské ciele, ako to ukázali rímske časy. Herec, ktorý potrebuje povrchne politizovať, na mňa pôsobí tak, akoby neveril sile svojej umeleckej výpovede.

Dnes večer som sa tešil na adaptáciu humoristického románu Roberta Crichtona z čias Mussoliniho diktatúry Tajomstvo Santa Vittorie. Pod vplyvom znechutenia z včerajšieho incidentu som sa rozhodol, že na toto predstavenie nepôjdem a kým sa herci nevrátia k svojim pôvodným úlohám, ja sa nevrátim do Činohry SND. Aspoň budem mať viac času na návštevu jedného z kvalitných slovenských divadiel, napríklad Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde takejto ideologickej nadpráci nepodliehajú. Bojkotujem politizáciu kultúrneho života, nie kultúru samotnú.

Eduard Chmelár