Pred 550 rokmi, 6. marca 1475, sa v dedinke Caprese, asi sto kilometrov od Florencie, narodil vrcholný predstaviteľ renesancie, geniálny maliar, sochár, architekt a básnik Michelangelo Buonarroti. Z vtedajších velikánov mi bol vždy bližší Leonardo da Vinci, všestrannejší, uvážlivejší, hĺbavejší, ktorý chcel všetko obsiahnuť, pochopiť a urobiť – a azda aj preto zanechal väčšinu diela, ktorým ďaleko predbehol dobu, v nedokončených náčrtoch. Ale horúčkovitá pracovitosť až extáza Michelangela vás pri pohľade na jeho veľkolepé výtvory dáva do kolien.
„Už dvanásť rokov sa plahočím v biede po celom Taliansku, znášam kadejakú pohanu, zažívam trápenia všetkého druhu, ničím si telo všemožným namáhaním, vydávam svoj život tisícorakým nebezpečenstvám, žijem vo veľkom súžení a telesne som veľmi unavený. Nemám vôbec žiadneho priateľa a ani ho nechcem mať. Až od nedávna sa môžem najesť dosýta. Tak ma už nemuč, nezniesol by som ani o vlások viac,“ píše jednému zo svojich bratov v najúprimnejšej spovedi, ktorá nám umožňuje precítiť, v akých podmienkach žil. Často sa na dlhé týždne utiekal do samoty dubových a olivových hájov, lebo ako hovorieval, „mier nájdeš iba v lesoch“. A to ho ešte len čakalo vymaľovanie Sixtínskej kaplnky, ktoré ho stálo štyri roky života, podlomenie zdravia, poškodenie zraku a nepredstaviteľné útrapy (po skončení prác, počas ktorých málo spal, hladoval a neumýval si ani len tvár od farby, mu museli strhávať čižmy spolu s kožou, ktorá sa mu o ne prilepila). Po celý čas ho prenasledovalo paranoidné zúfalstvo, že túto prácu na neho našili jeho konkurenti, aby sa nemohol venovať svojmu obľúbenému sochárstvu.
Často uvažujem nad tým, že to najdôležitejšie v európskom umení vytvorilo zopár ľudí: Michelangelo, Shakespeare, Beethoven… Akoby všetko po nich boli už iba variácie na témy, ktoré už oni dokonale obsiahli a vyčerpali. „Il Divino“, inšpirovaný tvorivou božskou mocou (ako ho nazýval Vasari), sa už v Sixtínskej kaplnke pokúsil o vytvorenie komplexného diela. Jeho Posledný súd vydesil Martina Luthera tak, že z toľkého obdivu, údivu a hrôzy už nemohol dočítať kázeň. „Každý z nás maľuje obraz sveta bez toho, aby o tom vedel, formuje ho, buduje ho a pretvára ho. Pri obrábaní polí, pri plavbe na mori, v boji vojenských šíkov a dokonca i pri umieraní,“ vysvetľoval Michelangelo Buonarroti, ako vidí realitu. Pápeži, svätci, hriešnici, ktorým jeho monumentálne vznešené dielo vyrazilo dych, svorne tvrdili, že je blízke a rovné Bohu, že jedine ono sa približuje starogréckym výkonom a bude zachované až do konca dní. V tej dobe sa verilo, že tento gigant obrodil Rím, že Boh sa konečne rozhodol zmilovať sa nad ľudstvom, ktoré sa prepadlo do temnôt a rozhodol sa zoslať na zem ducha – božského Michelangela – ktorý, viac nebeský ako pozemský, doviedol rýdze umenie k vrcholu dokonalosti.
Keď hodnotíme tvorbu mnohých významných umelcov, len veľmi zriedkavo si o nej môžeme dovoliť pateticky hovoriť ako o „európskom umení“. Ak si však všimneme Michelangelovu jedinečnosť, osamelosť a titánske úsilie, jeho neutíchajúci zápas o vyslobodenie chaotického sveta, pohlteného pudom a bojom a v neposlednom rade jeho umeleckú tvorbu – tak na tomto mieste je to nevyhnutné. Skutočná Európa je práve toto vzopätie ľudského ducha, ktorý sa z dnešnej EÚ tak tragicky vytratil. Isteže, aj vtedy boli zhýralé kniežatá, králi, biskupi a pápeži. Ale mali aspoň víziu a vedeli sa nadchnúť pre veľkolepé projekty. Pri pohľade na tie smiešne a plytké kádre, ktoré nás tak katastrofálne vedú potácajúc sa nevedno kam, a ktoré nedokážu vymyslieť na oživenie európskej myšlienky už nič iné ako šialené zbrojenie, si nemôžeme neuvedomovať, že žijeme v ére úpadku. A že civilizáciu nemôže obnoviť nič iné ako návrat k pravej humanistickej kultúre.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.