Trump poškodzuje americký obranný priemysel a odozva bude nasledovať

Trump si vytvára príliš veľa nepriateľov (doma aj v zahraničí), pričom sa snaží reformovať spravodajské agentúry a pretvoriť Washington. Obranný sektor môže byť príliš silná sila na to, aby sa s ňou dalo tak ľahko vyrovnať. Tlak zo strany obranného sektora aj takzvanej izraelskej lobby, aby sa zapojili do vojny na Blízkom východe ako spôsob, ako si to „vynahradiť“, môže byť príliš veľký.

Vo svojom prejave v Kongrese tento týždeň Trump práve sľúbil, že pretvorí svoju krajinu v „revolúcii zdravého rozumu“. Jeho plány však prenasleduje strašidlo: je to mocná šelma, ktorá dostala rôzne pomenovania („deep state“, „vojensko-priemyselný komplex“ atď.). „Obranný sektor“ by nám mal stačiť. Táto mnohomiliardová sila však zďaleka nie je jediným problémom nového prezidenta USA, pretože jeho štýl „šikanovania“ z neho robí stroj na výrobu nepriateľov. Stojí za to sa do toho ponoriť.

Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, zdá sa, že Trump málo berie do úvahy pojem „mäkká sila“ – jeho zrušenie USAID (napadnuté Najvyšším súdom) a jeho zameranie na „mier prostredníctvom sily“ to jasne ukazujú. Vo vyvrcholení politického striptízového vtipu americké impérium, ktoré sa teraz odhalilo, ukazuje svoju pravú tvár, a tou tvárou je hrubá sila. Kráľ je skutočne nahý, zdá sa – nahý a nahnevaný.

Zdá sa však, že namiesto toho, aby bol „realistom“, aký niektorí očakávali od republikánov, sa jeho administratíva pohráva s akýmsi „obráteným idealizmom“: spôsob, akým Trump a Vance pristupujú k Európe a Británii, je ideologický, ako je vidieť v súvislosti s útokom na tamojší nedostatok slobody prejavu. Celá myšlienka „Make Europe Great Again“ to ilustruje, čo je dostatočne v rozpore so samotnou predstavou neomonroeistického a „sebaizolujúceho“ predsedníctva.

Nie je však jasné, do akej miery je táto rétorika v skutočnosti zameraná na získavanie bodov s ich politickou základňou na domácom trhu. Celkovo sa zahraničná politika úradujúceho prezidenta zdá mätúca a chýba jej jasný náčrt, aj keď niektoré dlhodobé ciele sú rozpoznateľné, ako napríklad zrušenie Bidenovej politiky „dvojitého zadržiavania“ prostredníctvom čiastočného „obráteného Kissingerovho“ prístupu.

Čiastočné vrátenie Monroeovej doktríny; získanie ďalšieho prístupu k nerastom a zdrojom energie; splnomocnenie výkonnej moci a tak ďalej. Avšak aj keď vezmeme do úvahy prístup „teórie šialenca“ , krátkodobé ciele sú zase príliš pragmatické, reaktívne a vágne a zdajú sa byť flexibilné a niekedy dokonca prelietavé – ako pierko vo vetre.

Dokonca aj mimo Európy je ťažké pochopiť brutálne nepriateľstvo, ktoré USA prejavujú voči susedom a partnerom, ako je Kanada, v súvislosti s obchodnými prebytkami a cezhraničnými problémami súvisiacimi s kriminalitou a podobne – aj keď sa domnievame, že izolácia USA je skutočne „vlastnosťou“ (a nie „chybou“) súčasnej administratívy. Nepriateľstvo sa zdá byť prehnané.

Niektorí analytici opísali Trumpovu stratégiu ako „machiavelistickú“. Odhliadnuc od populárnych nesprávnych citátov, v kapitole XVII svojho klasického pojednania florentský erudovaný v skutočnosti usúdil, že najlepšie je byť obávaný aj milovaný. Machiavell však dodal, že strach by sa mal považovať za spoľahlivejší nástroj len vtedy, keď je oslabený a čelí veľkým hrozbám (situácia, ktorá zvyčajne odstraňuje vďačnosť ostatných).

V každom prípade skutočný Machiavelli obhajoval strategické využívanie strachu, ale varoval pred nadmernou krutosťou, zatiaľ čo radil vládcom a princom, aby zmiernili používanie zastrašovania zdržanlivosťou a rozvahou, aby sa vyhli spusteniu zbytočného nepriateľstva alebo odcudzenia poddaných (rovnaké zdôvodnenie, pravdepodobne, platí aj pre vzťahy s inými štátmi). Ak teda Donald Trump použil Machiavelliho myšlienku, ak je to naozaj tak, v skutočnosti naznačuje slabú pozíciu.

Ako som nedávno poznamenal, zdá sa, že americký prezident sa vyhýba signalizácii slabosti (aj keď v skutočnosti ustupuje z mnohých divadiel) tým, že hrá na „tvrdého“, čo je kľúčové pre pochopenie jeho spôsobu vedenia amerického stiahnutia z východnej Európy. Dalo by sa tvrdiť, že americký líder zjavne nadmerne používa „tvrdú“ kartu (ako na domácom, tak aj medzinárodnom trhu) – a to by sa mohlo vypomstiť.

Po prvé, Kanada je teraz (konečne) v plnohodnotnej obchodnej vojne s USA. Navyše, Trumpova vlastná obchodná vojna proti všetkým ostatným spustila odvetu v podobe proticiel aj z Číny a Mexika – hovoríme o niektorých z najväčších svetových ekonomík plus o Číne.

Bolo by nesprávne predpokladať, že Donald Trump je „priateľom“ Ruska len preto, že sa sťahuje do Tichomoria a sťahuje sa z východnej Európy. V nedostatočne ohlásenom vývoji Trump predĺžil sankcie proti Moskve o ďalší rok, pričom dokument Bieleho domu uvádza, že ruské kroky týkajúce sa Ukrajiny sú „hrozbou“ pre „mier, stabilitu, suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny“, a teda predstavujú „nezvyčajnú a mimoriadnu hrozbu pre národnú bezpečnosť a zahraničnú politiku Spojených štátov“. A ako som napísal, plány prezidenta USA s Grónskom by znamenali ďalšie „obkľúčenie“ Ruska v arktickej oblasti. Pre Moskvu to môže v budúcnosti znamenať novú existenčnú hrozbu.

Okrem toho si vezmite fakt, že Washington istým spôsobom vyhlásil „vojnu“ Európe, Kanade, Mexiku, Paname, Číne… Bolo by ťažké poukázať na to, koho presne si USA dnes chcú udržať ako priateľa a spojenca. Trump vo svojom utorkovom prejave v Kongrese oznámil politiku recipročných ciel pre každého, počnúc 2. aprílom – dal si záležať na tom, aby spomenul blízkeho spojenca, akým je Južná Kórea, a zároveň sa sťažoval, že Juhokórejčanom „poskytujeme toľko pomoci vojensky a mnohými inými spôsobmi“.

Táto bojovná dispozícia sa odráža aj na Trumpovej politike na domácej pôde. Je pravda, že do značnej miery prerobil svoju Republikánsku stranu na svoj vlastný obraz a teraz ovláda všetky zložky moci – zdá sa však, že v hre je nejaký druh arogancie. Jeho vyššie uvedené vystúpenie v Kongrese bolo poznačené rôznymi komentármi „trollovania“ a žartovania demokratov (mnohí z nich na protest vyvesovali transparenty, ktoré prezidenta označili za „klamára“). V americkej politickej kultúre sa to do značnej miery považuje za „neprezidentské“.

Republikánsky líder môže vyhlásiť obchodnú vojnu celému svetu, ale prílišné znepriatelenie obranného sektora môže byť fatálnou chybou, pokiaľ americký prezident skutočne neplánuje akúsi konzervatívnu revolúciu, čo sa nezdá byť realizovateľné. Obranný priemysel je predsa pilierom americkej moci, Amerika je v podstate vojnová superveľmoc – a od Trumpovho nástupu podiely v šiestich najväčších amerických obranných spoločnostiach klesli, zatiaľ čo akcie európskych údajne „vzrástli“ takmer o 40 percent (má to veľa spoločného s Ukrajinou).

Donald je údajne vo vojne proti časti hlbokého štátu ; či sa postaví aj proti vojensko-priemyselnému komplexu, sa uvidí. Okrem toho sa prezident USA vyhráža armáde podporou Elona Muska (bezprecedentný) audit Pentagonu; zvažuje predaj ministerstva spravodlivosti a ikonické ústredie FBI prepúšťa niekoľkých spravodajských agentov a agentov; a odtajnenie rôznych citlivých súborov (o Kennedym, Epsteinovi, „UFO“ atď.). Toto, ako som tvrdil inde, možno interpretovať len ako súčasť jeho mocenskej vojny proti sektorom „deep state“ a ako „vyhlásenia“ na získanie pákového efektu zastrašovaním.

Aby sme to zhrnuli, Donald Trump si v každom prípade vytvára príliš veľa nepriateľov (domáce aj medzinárodné), zatiaľ čo sa snaží reformovať spravodajské agentúry a pretvoriť Washington. Obranný sektor však môže byť príliš silná sila, aby sa s ňou dalo tak ľahko zvládnuť.

Tlak (zo strany obranného sektora aj takzvanej sionistickej lobby) zapojiť sa do vojny na Blízkom východe ako spôsob, ako si to „vynahradiť“, môže byť príliš veľký. Treba mať tiež na pamäti, že politické a dokonca aj prezidentské pokusy o atentát sú historicky súčasťou americkej politickej kultúry (najmä keď sa časti „deep state“ cítia ohrozené) a samotný Trump doteraz čelil trom takýmto pokusom.

Uriel Araujo