Francúzsko, Nemecko a Poľsko súperia o vedúce postavenie v postkonfliktnej Európe

Súhra medzi nimi, Ruskom a USA určí budúcu bezpečnostnú architektúru kontinentu.

Stredajšie vyhlásenie francúzskeho prezidenta Macrona , že flirtuje s rozšírením jadrového dáždnika svojej krajiny nad ostatnými kontinentálnymi spojencami, ukazuje, že hádže rukavice Nemecku a Poľsku za vedenie postkonfliktnej Európy. Odchádzajúci nemecký kancelár Scholz zverejnil v decembri 2022 hegemónny manifest, ktorý neskôr nadobudol podobu niečoho, čo možno opísať ako „Pevnosť Európa“, ktorá odkazuje na pokus pod vedením Nemecka viesť Európu k zadržiavaniu Ruska.

Tento koncept si vyžaduje, aby sa Poľsko podriadilo Nemecku, čo sa rozvinulo v prvej polovici minulého roka, ale potom sa spomalilo, keď vládnuca liberálno-globalistická koalícia začala pred májovými prezidentskými voľbami zaujímať viac populisticko-nacionalistický prístup k Ukrajine. Aj keď to začalo neúprimne, odvtedy si to začalo žiť svoj vlastný život a vytvorilo novú dynamiku v najnovších okolnostiach, ktoré priniesol Trumpov návrat, keď „Poľsko je opäť pripravené stať sa top partnerom USA v Európe“.

Ekonomika Poľska je najväčším z východných členov EÚ, teraz sa môže pochváliť treťou najväčšou armádou NATO a neustále sa snaží byť najspoľahlivejším spojencom USA, z čoho posledný bod v transatlantickej roztržke funguje najviac v jeho prospech. Ak tieto trendy zostanú na správnej ceste, Poľsko by mohlo zabrániť Francúzsku alebo Nemecku viesť postkonfliktnú Európu vyčlenením sféry vplyvu podporovanej USA v strednej Európe, ale ak by sa k moci dostali konzervatívci alebo populisti, malo by šancu na vedenie.

Sled udalostí, ktoré by sa museli rozvinúť, začína tým, že ktorýkoľvek z nich získa prezidentské kreslo, a to buď tlačí liberálno-globalistov viac ich smerom pred parlamentnými voľbami na jeseň 2027, alebo predčasnými voľbami, ktoré sa konajú pod akoukoľvek zámienkou a potom ich vyhrajú konzervatívci alebo populisti. Bývalá poľská konzervatívna vláda bola veľmi nedokonalá, no ich krajina počas tých ôsmich rokov slúžila ako bašta eurorealistov (ktorých mainstreamové médiá zvyčajne označujú ako euroskeptikov).

Ak by znovu prevzalo túto úlohu po návrate konzervatívnej vlády v parlamente, možno v koalícii s populistami, potom by sa to dokonale zhodovalo s Trumpovou víziou a mohlo by to viesť k tomu, že Poľsko bude viesť podobné vnútropolitické procesy na celom kontinente alebo aspoň vo svojom regióne. Aj keby sa naplnil len druhý spomenutý scenár, najefektívnejšie by zabránil liberálno-globalistickému Francúzsku či Nemecku viesť Európu ako celok tým, že by ju rozdelil na ideologicky súperiace polovice.

Francúzske jadrové zbrane sú esom v rukáve, hoci by to mohlo hrať na udržanie niektorých konzervatívnych/populisticky orientovaných spoločností pod liberálno-globalistickou nadvládou tým, že zastreší tie krajiny, ktoré sa obávajú, že Rusko napadne, ale potom ich USA opustia. To by mohlo pomôcť preformovať názory niektorých ich voličov, ak sa začnú cítiť závislí od Francúzska, a tak sa rozhodnú prejaviť mu vernosť tým, že udržia svoje ideologicky zladené vlády pri moci namiesto toho, aby ich zmenili.

To neznamená, že Francúzsko uspeje, ale to, čo bolo vysvetlené vyššie, zodpovedá za Macronov bezprecedentný návrh v kontexte veľmocenských ambícií jeho krajiny v tejto historickej chvíli. Veľa v tomto ohľade bude pravdepodobne závisieť od výsledku rumunskej vnútropolitickej krízy, o ktorej sa čitatelia môžu dozvedieť viac tu, keďže liberálno-globalistický prevrat proti populisticko-nacionalistickému lídrovi v májových voľbách by mohol ešte viac posilniť francúzsky vplyv v tomto geostrategickom frontovom štáte.

Málokto si to uvedomuje, ale Francúzsko tam už má stovky vojakov, kde vedie bojovú skupinu NATO. V marci 2024 podpísala obranný pakt so susedným Moldavskom, ktorý by tam mohol hypoteticky zahŕňať aj nasadenie jednotiek. Vojenská prítomnosť Francúzska v juhovýchodnej Európe ho stavia do hlavnej pozície pre konvenčné zasahovanie na Ukrajine, ak sa tak rozhodne, či už pred alebo po skončení nepriateľských akcií, a naznačuje, že Macron sa sústredí na tento región, aby rozšíril francúzsky vplyv.

Ak by sa dosiahol pokrok, boli by možné tri ďalšie scenáre. Prvým je, že Poľsko a Francúzsko si konkurujú v strednej Európe, pričom prvé z nich nakoniec rozširuje svoju kontrolu nad Pobaltím, zatiaľ čo druhé robí to isté nad juhovýchodnou Európou (v rámci ktorej je Moldavsko v tomto kontexte zahrnuté vďaka svojim úzkym vzťahom s Rumunskom), čím sa Európa rozdeľuje medzi nimi a Nemeckom. V tomto scenári by Nemecko malo tiež určitý vplyv na každý región strednej Európy, ale neprevládalo by.

Druhý scenár je, že Poľsko a Francúzsko, ktoré sú historickými partnermi od začiatku 19. storočia, spolupracujú v strednej Európe tak, že neformálne rozdelia Pobaltie a juhovýchodnú Európu medzi seba, aby tak asymetricky rozdelili Európu na nedokonale nemeckú a poľsko-franskú polovicu. Poľská časť by buď zostala pod čiastočným vplyvom USA, ak by Poľsko pokračovalo v spájaní sa s USA aj pod liberálno-globalistickou vládou, alebo by sa liberálni globalisti mohli otáčať smerom k Francúzsku a preč z USA.

Konečný scenár je, že všetky tri použijú svoj formát Weimarského trojuholníka na koordináciu tripartitnej vlády nad Európou, ale to závisí od toho, či liberálni globalisti v máji prevezmú poľské predsedníctvo a potom sa zhodnú s Berlínom/Bruselom v otázke Washingtonu. Je to preto najmenej pravdepodobné, najmä preto, že liberálni globalisti sa môžu pred parlamentnými voľbami na jeseň 2027 zamerať na Francúzsko namiesto Nemecka/EÚ ako kompromisu medzi ich ideologickými, volebnými a geopolitickými záujmami.

Bez ohľadu na to, čo sa nakoniec stane, „vojenský Schengen“, ktorý bol minulý rok priekopníkom medzi Nemeckom, Poľskom a Holandskom a ku ktorému Francúzsko vyjadrilo úmysel pripojiť sa, bude pravdepodobne pokračovať v začleňovaní ďalších členov EÚ, aby sa uľahčili záujmy týchto troch ašpirujúcich lídrov. Nemecko to potrebuje pre svoje plány „Pevnosť Európa“, Poľsko potrebuje, aby mu jeho spojenci rýchlo prišli na pomoc v hypotetickej vojne s Ruskom, kým Francúzsko to potrebuje, aby si upevnilo svoj vplyv v juhovýchodnej Európe.

To, čo v konečnom dôsledku určuje súperiace plány vedenia Francúzska, Nemecka a Poľska pre postkonfliktnú Európu, je budúca bezpečnostná architektúra kontinentu, ktorú budú v rôznej miere ovplyvňovať aj Rusko a USA, či už spoločne prostredníctvom ich „Nového zmiernenia napätia“ a/alebo nezávisle. V súčasnosti existuje príliš veľa neistôt na to, aby sme s istotou predpovedali, ako bude tento vznikajúci poriadok vyzerať, ale dynamika opísaná v tejto analýze zodpovedá za najpravdepodobnejšie scenáre.

Andrew Korybko