Rusko-americké „nové uvoľnenie napätia“ by spôsobilo revolúciu v medzinárodných vzťahoch

Tu je celý rozhovor, ktorý som poskytol Tomovi O’Connorovi z Newsweeku a úryvky z neho boli zahrnuté v jeho článku o „Čo znamená zmiernenie Trump-Putin pre partnerstvo Ruska a Iránu“.

1. Rusko a Irán sa v posledných rokoch usilovali o užšie vzťahy a zároveň čelili konfliktom so stranami podporovanými Spojenými štátmi. Teraz existuje nádej, že sa môže dosiahnuť mierové urovnanie ukrajinskej otázky, zatiaľ čo situácia na Blízkom východe zostáva napätá. Myslíte si, že Rusko by mohlo pomôcť pri podpore diplomacie v súvislosti s iránskou jadrovou otázkou vzhľadom na dobré postavenie prezidenta Putina vo vedení Iránu, USA a arabských krajín v regióne?

Súhlasím v oboch bodoch s tým, že mierové urovnanie ukrajinskej otázky sa javí ako pravdepodobné a že Rusko potom môže povzbudiť Irán, aby dosiahol vlastné takéto urovnanie s USA v jadrovej otázke. Prebiehajúce rusko-americké rozhovory možno interpretovať ako poháňané vzájomnou túžbou po „novom zmiernení napätia“, ktorú spôsobilo ich vyčerpanie po troch rokoch boja v intenzívnej zástupnej vojne. Je preto prirodzené, že vyriešenie jedného problému môže mať dominový efekt, keď Rusko a USA spolupracujú v iných otázkach.

Iránska jadrová dohoda je dôležitá pre oboch, ale rôznymi spôsobmi: Rusko sa obáva toho, čo by mohli urobiť USA a Izrael, ak by Irán nesúhlasil s novou jadrovou dohodou, ktorá by mohla destabilizovať južnú perifériu Ruska, zatiaľ čo USA sa obávajú, že Irán údajne vyvíja jadrové zbrane. Ak na Ukrajine dosiahnu mierové urovnanie, najmä také, ktoré povedie k strategickej spolupráci v oblasti zdrojov, akými sú arktický plyn a nerasty vzácnych zemín, potom by každý z nich mal záujem pomôcť si v tomto smere.

Na tento účel by sa Rusko mohlo podeliť s Iránom o to, čo sa naučilo zo spolupráce s Trumpom 2.0, konkrétne o veľmi odlišnom videní sveta jeho administratívy v porovnaní s pohľadom jeho predchodcu. Vzhľadom na dôveru medzi Ruskom a Iránom na národnej a vodcovskej úrovni, spojenú s mierovým urovnaním ukrajinského problému, ktorý by viedol k „novému uvoľneniu napätia“ medzi Ruskom a USA, by Irán mohol byť k tomu veľmi dobre prístupný. Pomáha tiež, že prezident Pezeshkian je považovaný za „reformistu“.

V americkom politickom jazyku to znamená, že je „umiernený“, a preto je už v zásade predisponovaný na rozhovory s USA v snahe o pragmatické dohody, ktoré by najskôr mohli mať formu postupného uvoľňovania sankcií. Najmä USA by mohli začať upustením od sankcií pre ruské a indické spoločnosti, ktoré spolupracujú s Iránom cez dopravný koridor Sever – Juh, ako opatrenie na budovanie dôvery, ktoré by sa potom v prípade dosiahnutia dohody mohlo rozšíriť na úroveň postupného zrušenia priamych sankcií.

2. Ako pád bývalej sýrskej vlády prezidenta Asada ovplyvnil vzťah medzi Ruskom a Iránom vzhľadom na ich spoločné skúsenosti v Sýrskej arabskej republike?

Rusko a Irán spolupracovali v boji proti terorizmu v Sýrii, ale aj tam medzi sebou pravdepodobne súperili, ako aj o to, ktorý z nich bude najvyšším partnerom Assadovej vlády. Ruská letecká podpora bola kľúčová pri porážke ISIS, ale potom Moskva predložila návrh ústavy v januári 2017 počas prvého summitu v Astane, ktorý Damask v podstate zavrhol a nedosiahol žiadny pokrok. To viedlo k tomu, že Irán dvoril Sýrii, ktorá rozšírila svoju úlohu v „osi odporu“ ako protiváhu potenciálnemu ruskému tlaku.

Dôvody pádu Asadovej vlády sú zložité a medzi odborníkmi sa o nich stále diskutuje, no len málokto by tvrdil, že jeho odmietnutie urobiť pragmatické ústupky opozícii za ruského sprostredkovania a neschopnosť jeho ozbrojených síl prispôsobiť sa dobe boli v kombinácii fatálne. Roky mieru, ktoré nasledovali po poslednom prímerí, boli v podstate premárnené. Časť z toho však môže súvisieť s nemotorným „balansovaním“ Sýrie medzi svojimi konkurenčnými ruskými a iránskymi patrónmi.

Keby si vybralo jedného a držalo sa ich, potom by tento starší partner mohol prevziať plnú zodpovednosť za diplomatické procesy potrebné na dosiahnutie trvalého mieru, ako aj za vojenské reformy potrebné na obranu proti rebelom, ak by porušili prímerie, no k tomu nikdy nedošlo. Asad nechcel zahodiť Rusko, pretože poskytlo medzinárodnú legitímnosť a rozvojovú pomoc, zatiaľ čo o odvrhnutí Iránu sa nikdy neuvažovalo kvôli dôležitosti pozemnej prítomnosti IRGC a Hizballáhu.

Ak by si Asad vybral Irán pred Ruskom, potom by Izrael mohol preventívne „demilitarizovať“ Sýriu, ako to napokon urobil v polovici decembra krátko po jeho páde zo strachu, že sa zmení na „teroristický štát“, pričom výber Ruska pred Iránom by ho mohol prinútiť k mierovej dohode, ktorú nechcel uzavrieť. Chcel si dať svoj koláč a tiež ho zjesť, no napokon ho ani jeden z jeho patrónov nedokázal zachrániť, pretože každý sám dospel k záveru, že vďaka príležitostiam, ktoré stratil, je jeho vláda nezachrániteľná.

Asadov pád preto mohol Rusko a Irán poučiť o dôležitosti úprimnejších vzájomných diskusií o citlivých otázkach, akými sú ich vzťahy s tretími krajinami. Namiesto toho, aby ignorovali svoju konkurenciu v Sýrii a odrádzali svojich médií a zahraničných priaznivcov od diskusie, mohli to všetci riešiť priamočiaro s úmyslom efektívnejšie ju riadiť pre väčšie dobro. Táto lekcia by sa mohla hodiť uprostred Trumpovho stanoveného cieľa dosiahnuť ďalšiu dohodu s Iránom.

Rusko by sa mohlo podeliť s Iránom o to, čo sa naučilo zo spolupráce s Trumpom 2.0, a ich úprimná výmena názorov by mohla lepšie informovať Irán o novom svetonázore USA, o tom, ako si to predstavuje, a o spôsobe, akým rokuje, aby prípadné rozhovory medzi nimi boli čo najplodnejšie. Ich aktualizovaný pakt o rusko-iránskom strategickom partnerstve z polovice januára ukazuje, že medzi nimi nie je žiadna zlá krv v súvislosti so Sýriou, či už ide o Asadov pád alebo ich konkurenciu, a že si navzájom dôverujú.

Je preto celkom možné, že ich privilegované vzťahy medzi sebou môžu vidieť, že Rusko pomôže USA dosiahnuť dohodu s Iránom v prípade, že sa Rusko a USA najprv dohodnú na mierovom urovnaní ukrajinskej otázky na základe ich vzájomnej túžby po „novom zmiernení napätia“, ktoré by mohlo spôsobiť revolúciu vo svetovom poriadku. Ak bude úspešná, ďalšou v poradí, s ktorou by sa USA mali dohodnúť, by mohla byť Čína, s ktorou by im mohlo pomôcť aj Rusko v presadzovaní ich čoraz zdieľanejšej vízie budúcnosti medzinárodných vzťahov.

3. Izrael pokračoval v presadzovaní bojovnej rétoriky voči Iránu, pričom niektorí predstavitelia otvorene vyzývali prezidenta Trumpa, aby útočil proti národnému jadrovému programu alebo dokonca vykonal stratégiu smerujúcu k zmene režimu, podobne ako „farebné revolúcie“, ktoré možno vidieť inde vo svete. Myslíte si, že Rusko môže byť ochotné rozšíriť svoj bezpečnostný vzťah s Iránom tak, aby zahŕňal zlepšenie obrannej spolupráce, predaj pokročilejších zbraní, ako sú lietadlá a vybavenie protivzdušnej obrany, a/alebo dosiahnutie vzájomných obranných záruk stanovených s KĽDR?

Rusko pravdepodobne skúma rozšírenie svojich vojensko-technických väzieb s Iránom po tom, čo minulý mesiac aktualizovali svoje strategické partnerstvo, ale z pohľadu Ruska by to bolo predpokladom zachovania regionálnej rovnováhy síl s cieľom odradiť izraelský a/alebo americký útok. Trump zo svojej strany nemá záujem zatiahnuť USA do ďalšej vojny, či už konvenčnej alebo zástupnej. Jeho cieľom je zabaliť všetko vo východnej Európe a potom v západnej Ázii, aby sa „otočil (späť) do Ázie“.

Znamená to, že chce obnoviť vojensko-diplomatické zameranie USA na Áziu, ktoré nasledovalo po stiahnutí sa z Iraku, čo môže viesť k svalovej skroteniu Číny a tým zvýšiť pravdepodobnosť, že bude súhlasiť s komplexnou dohodou zameranou na ekonomiku, ktorá by bola viac v prospech USA. Dosiahnutie dohôd najskôr s čínskymi ruskými a potom iránskymi strategickými partnermi, z ktorých obaja majú obrovské rezervy zdrojov, má zvýšiť šance, že Peking bude nasledovať namiesto toho, aby vydržal.

Je to preto, že existuje možnosť, že tieto dohody by mohli viesť k obmedzeniu vývozu surovín z týchto krajín do Číny, samozrejme, nie formálne, ale v prípade, že USA a ich partneri (vrátane krajín Indo-Pacifiku v Indii, Južnej Kórei a Japonsku) ponúknu lepšie ceny a podmienky partnerstva. Práve tu môžu byť sankcie USA kreatívne využité udelením výnimiek americkým spoločnostiam a spoločnostiam spriatelených krajín, ktoré pomôžu dosiahnuť požadovanú zmenu v trendoch exportu zdrojov týchto krajín.

Čínska ekonomika je napriek svojej súčasnej stratégii dvojitého obehu stále veľmi závislá od vývozu, ako aj od dovozu zdrojov, čo ju robí mimoriadne zraniteľnou voči trendom jej najväčších dovozcov a dodávateľov. Zdá sa teda, že Trump 2.0 sa snaží makroekonomicky skonštruovať tieto isté trendy, ktoré by boli potrebné na oslabenie čínskej ekonomiky do bodu, keď Peking zvažuje ukončenie ekonomicky orientovanej dohody s Washingtonom za viac podmienok ako predtým.

Zdá sa, že Rusko chápe, čo chcú USA urobiť a ako to plánujú dosiahnuť, či už kvôli vlastnej analýze Trumpa 2.0, alebo preto, že im to jeho predstavitelia výslovne oznámili, čo vysvetľuje Putinov zdanlivo náhly záujem o odstúpenie od dohody a dokonca o partnerstvo s USA. Ak budú obaja úspešní, vnímanie Ruska ako hrozby zo strany USA zmizne, zatiaľ čo ich celkové zameranie sa potom obráti na Irán a Čínu, čím sa uvoľní časť intenzívneho tlaku na Rusko za posledné tri roky.

Opätovné státie USA v ceste ponúkaním záruk vzájomnej obrany Iránu, ktoré minulý mesiac citeľne chýbali v ich nedávno aktualizovanom pakte o strategickom partnerstve, by preto zmarilo celý účel zrušenia dohody s USA a dokonca následného ekonomického partnerstva s nimi. V skutočnosti predchádzajúce odôvodnenie veľmi silne naznačuje, že Rusko by sa pokúsilo prevziať diplomatickú vedúcu úlohu pri povzbudzovaní Iránu, aby uzavrel svoju vlastnú takúto dohodu s USA, aby sa zbavil tlaku oboch z nich.

Čím zdĺhavejšie budú čínsko-americké rozhovory, ktoré by po druhej svetovej vojne mohli dokonca klesnúť do globálneho súperenia podľa vzoru sovietsko-amerického, tým by bolo pre Rusko a Irán lepšie, keby už dosiahli s USA svoje vlastné dohody, keďže by potom mohli balansovať medzi oboma tábormi. To isté platí pre Indiu, ktorá stále považuje Čínu za svojho hlavného obchodného partnera napriek ich hraničným sporom, ale celkovo je oveľa bližšie k USA, a títo traja by mohli spolupracovať, aby maximalizovali svoj kolektívny vplyv.

Potom by mohlo vzniknúť nové Hnutie nezhody, ktoré by sa mohlo predbežne označovať ako Neo-NAM, aby pomohlo udržať globálnu rovnováhu moci a ekonomického vplyvu medzi týmito dvoma superveľmocami. Rusko, Irán a India, ako čínski partneri, ktorí by v tom čase tiež prerušili svoje vlastné dohody s USA (India sa zameriava na obchod na rozdiel od ostatných dvoch väčšinou geopolitických a zdrojových dohôd), by boli po celý čas v poprednom globálnom postavení. To by zase mohlo predznamenať zlatý vek, ktorý Trump chce.

Úryvky z tohto rozhovoru boli zahrnuté v článku Toma O’Connora pre Newsweek o „ Čo znamená zmierenie Trump-Putin pre partnerstvo Ruska a Iránu “.

Andrew Korybko