Najväčším problémom progresívnych internacionalistov je históriou overený fakt, že sa v geopolitike riadia iracionálnymi ilúziami, odtrhnutými od materiálnej reality. Preto si idealizovali USA a démonizujú Rusko. Teraz vytriezveli z USA, pretože Američania začali viesť racionálny dialóg s Rusmi. A preto démonizujú Rusko ešte viac.
V geopolitike sa dajú urobiť dve najväčšie chyby. Jedna je idealizovanie a druhá démonizovanie niektorého hráča na svetovej šachovnici. Obidve chyby sú rovnako hlúpe a najmä iracionálne.
Ak chceme robiť správne rozhodnutia, nesmieme Američanov ani idealizovať, ani démonizovať. To isté platí o Rusoch. A to platí a ktoromkoľvek inom aktérovi. Nemá to nič spoločné so sympatiami a antipatiami. Správne rozhodnutia musia byť uskutočňované na základe chladnej analýzy geopolitickej reality.
Prečo o tom vlastne píšem?
Nuž preto, lebo som pred pár chvíľami dočítal reakcie európskych, britských a kanadských progresívnych internacionalistov na rokovanie delegácií Ruskej federácie a Spojených štátov v Rijáde. Mohol by som rozoberať viaceré aspekty samotných rozhovorov, v tejto chvíli ma však viac zaujíma prístup progresívnych šarlatánov.
Nie som si istý, či dokážu úplne sabotovať americko-ruské úsilie o normalizáciu vzťahov, pretože všetci – Európa, Briti aj Kanaďania potrebujú prístup na americký trh. Som si však istý, že progresívni internacionalisti sú spôsobilí tento proces výrazne komplikovať. Tiež som si istý, že zatiaľ nepochopili a možno ani nikdy nepochopia, že novú bezpečnostnú architektúru v Európe nie je možné vytvoriť bez Ruska. Môžu sa usilovať Rusko izolovať a môžu byť v tomto ohľade do určitej miery aj úspešní. To však nebude znamenať, že sa tým priblížia k udržateľnej bezpečnostnej architektúre v Európe.
Pre istotu zopakujem, že Rusko si nemôžeme idealizovať. Rusko však nesmieme ani démonizovať. Vyjadrenia mnohých európskych lídrov svedčia o tom, že vo vzťahu k Rusku nedokážu robiť nič iné, len ho démonizovať a pokračovať v opakovaní tých istých chýb, ktoré napokon viedli k tejto strašnej vojne. Ak chcú, nech považujú Rusko za protivníka. To však neznamená, že s protivníkom je nevyhnutné mať za každú cenu konflikt. Protivníka je potrebné predovšetkým správne poznať, pochopiť jeho geopolitické imperatívy (vrátane červených čiar), silné stránky a slabosti a na základe toho sformulovať schodnú stratégiu koexistencie, založenú na primeranej sile, ale aj ochote spolupracovať na predchádzaní nedorozumeniam a konfliktom.
Posudzovanie protivníka/partnera na základe obdivných (idealizácia) alebo nenávistných (démonizovanie) emócií nemôže nikdy viesť k úspechu, iba ku geopolitickej katastrofe. Jednu práve prežívame. Nepotrebujeme ďalšiu, ešte horšiu.
Peter Tóth
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.