UROBME SI PORIADOK VO VERBÁLNYCH TRESTNÝCH ČINOCH

Slovenské právo v oblasti slobody prejavu je v odborných kruhoch často kritizované za priveľký „súbor nenávistí“, ktoré ju obmedzujú. V tomto smere je jedným z najprísnejších v Európe. Ja sám som vystupoval napríklad proti novelám trestného zákona o „osvienčimskej lži“ a „jáchymovskej lži“. Nie preto, že by som akýmkoľvek spôsobom pochyboval o hrôzach fašistického a komunistického teroru. Ale preto, že som chcel mať náckov radšej na očiach. Moje výhrady sa medzičasom v plnej miere potvrdili. Neonacisti si z obáv pred trestným stíhaním začali dávať pozor na jazyk, hoci sa svojich zvrátených myšlienok a zámerov nevzdali, odrazu si hovoria „vlastenci“ a väčšina ľudí prestala chápať, prečo by sme ich mali nazývať extrémistami.

Proces s Danielom Bombicom má dve roviny. Jedna vec je jeho neznesiteľný slovník, najmä voči ženám. Z môjho uhla pohľadu je to odporný človek a nerozumiem alebo nechcem rozumieť, prečo majú politici vládnej koalície potrebu chrániť práve jeho, prečo sa nezastanú slabších a zraniteľnejších osôb a skupín obyvateľstva, ale dávajú ľuďom za vzor takéhoto duševného úbožiaka. A kto nechápe, čo je na jeho spôsoboch neprijateľné, asi nemal detskú izbu a základy výchovy, a takým ani nemienim vysvetľovať, že takéto správanie je ďaleko za čiarou akýchkoľvek spoločenských noriem.

Druhá vec však je, či chceme naozaj vidieť Daniela Bombica za mrežami. A tu musím poukázať na veľmi selektívny prístup orgánov činných v trestnom konaní v oblasti verbálnych trestných činov. Keby súdy postupovali dôsledne, už dávno mali skončiť za mrežami takí ľudia ako Peter Osuský, František Šebej či Mikuláš Dzurinda za schvaľovanie amerických nezákonných vojen. Niektorí ľudia moralizovali nad tým, že som predvčerom príliš ostro zareagoval na neuveriteľnú záplavu klamstiev a hlúpostí, ktoré zo seba vychrlil v relácii Do kríža novinár Peter Schutz. Ibaže inak by sa „neodkopal“ a neodhalil by nám v priamom prenose svoju temnú tvár. Takže pripomínam všetkým, ktorí si to nevšimli: komentátor denníka Sme vo vysielaní verejnoprávnej televízie otvorene schvaľoval vojenskú agresiu USA v Iraku a flagrantné porušenie medzinárodného práva, pričom bagatelizoval následky tejto vojny, ktorá priniesla státisíce obetí, destabilizáciu celého Blízkeho východu a vznik Islamského štátu. Dopustil sa tak dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ohrozenia mieru (podnecovanie k vojne, propagácia vojny, podpora vojnovej propagandy) podľa paragrafu 417 trestného zákona. Ale naozaj chceme ľuďom zatvárať ústa?

Zákon musí platiť pre všetkých rovnako, takže si musíme ujasniť, či naozaj chceme trestať verbálne trestné činy v súlade s tradíciou kontinentálneho európskeho práva (a v tom prípade by musel ísť za mreže tak Bombic ako aj Schutz, tak Mazurek ako aj Dzurinda) alebo chceme tolerovať maximálnu slobodu prejavu s individuálnou etickou zodpovednosťou (ako je to v anglo-americkom práve). Prikláňam sa skôr k druhej možnosti, aj keď chápem aj niektoré argumenty protistrany. Tejto vláde slúži ku cti, že v rozpore s tliachaním opozície sa nijako nedotkla výdobytkov slobody prejavu. Veď si spomeňme na praktiky minulej vlády, ktorá protiprávne zatvárala nepohodlné weby, snažila sa vyhrážkami umlčať nepohodlných kritikov alebo uvažovala o takých šialených nápadoch, ako bol ten z dielne vtedajšej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, ktorá v decembri 2021 predložila až orwellovsky znejúci návrh „trestného činu šírenia nepravdivej informácie“. Vtedy sme jej všetci príčetní ľudia vysvetľovali, že lož sa dá poraziť len pravdou, nie zákonmi, len argumentmi, nie zákazmi.

Sloboda prejavu je ten najvzácnejší výdobytok tohto režimu. Ako taká z filozofického hľadiska nepozná výnimku. Musíme ju chrániť aj pre darebákov, hulvátov a bláznov, inak ľahko umlčia aj tých slušných, rozumných a triezvo uvažujúcich.

Eduard Chmelár