Sonda do mysle hobby koníka

Najznámejší (biely) hobby koník slovenskej politiky Samuel Migaľ poskytol rozhovor tlačovému orgánu Miškovej strany. Strašne nudný, nekonečne rozvláčny, aj na naše politické pomery neobvykle plytký, ale zároveň poučný.

Okrem iného v interview odznel výrok, ktorý by sa dal považovať za politické motto pána poslanca: „Chcem odkázať vedeniu Hlasu, že vo svojom hlasovaní budeme absolútne autentickí, keďže už nie sme súčasťou strany.“ Dobre vedieť. Doteraz Samuel Migaľ a hobby koníky z jeho stajne hlasovali neautenticky. Viac o ich integrite nie je potrebné hovoriť.

Hlbšiu sondu do mysle hobby koníka začnime konštatovaním, že Samuel Migaľ je poslanec, nie politik. Toto tvrdenie sa opiera o prostý fakt: nemá za sebou žiadnu politickú základňu ani nemá schopnosť sformulovať voličsky pútavú víziu. Len zhodou okolností sa ocitol v parlamente a uveril preludu, že sa môže stať mocenským hýbateľom. Na čas si môže vydobyť ústupky silnejších v podobe sinekúr pre seba a ďalšie hobby koníky. Z perspektívy niekoľkých krátkych rokov bude jeho príbeh efemérnou epizódkou, akých pozná slovenská politika tucty.

Ďalším zaujímavým poznatkom vyplývajúcim z vyššie spomínaného rozhovoru je fakt, že Samuel Migaľ neprekročil úroveň klebetnej baby. Dokumentujú to jeho výroky na adresu Richarda Rašiho, ktorý sa mal údajne v internom kruhu vyjadriť, že Hlas je stranou pekných ľudí. Netvrdím, že minister kuriózne slová nevyriekol, avšak takéto klepy z interných diskusií vyťahuje na božie svetlo len ten, kto nemá čo povedať. Je to navyše úbohé, pretože v rámci vnútrostraníckych diskusií sa povie kadečo. Aj veľmi osobné veci. Ťahať ich do médií môže len úbožiak.

Alfa žrebec hobby koníkov v rozhovore s nádenníčkou propagandy Miškovej strany prezradil, aj keď nevedomky, že má osobný problém s predsedom Hlasu Matúšom Šutajom-Eštokom. Ako sa zvykne hovoriť na východe Slovenska, rád by si s ním meral pucky, čo je detinsky trápne a trápne detinské. Na obranu Samuela Migaľa je potrebné povedať, že nie je jediný, kto nepochopil tajomstvo úspechu v politike: nebrať ju osobne.

A teraz k niekoľkým naozaj podstatným aspektom vyjadrení Samuela Migaľa v tlačovom orgáne. Aj keď zahmlieval, ako sa len dalo, z celého rozhovoru je jasné, že v pozadí splašených pohybov hobby koníkov bola bitka o válovy. Dokonca sa ukázalo, že predseda Hlasu Matúš Šutaj-Eštok mal pravdu, keď dvoch hobby koníkov označil za vydieračov, Samuel Migaľ totiž povedal, že sa nebudú prezentovať v pléne parlamentu, kým sa nevyrieši vzniknutá situácia, čo znamená, kým im nedajú válovy. Iným krycím pomenovaním ruvačky o válovy je eufemizmus pána poslanca ukrytý v slovnom spojení „rekonštrukcia vlády“. Kto to kedy videl, aby dva či štyri hobby koníky bez poslaneckého klubu diktovali zostavu vlády?

Úplne na posratie sú vyhlásenia pána Migaľa o gestapáckych metódach v Hlase. Veď dobre, možno majú interné nacistické maniere, aj keď o tom silne pochybujem. Pre slovenskú politiku a politických bielych koníkov je však príznačné, že pomery v strane kritizujú vždy a zásadne až potom, keď nie sú ukojené ich mocenské a finančné nároky. Ak by sme mali brať tieto rečičky vážne, museli by sme sa na prvom mieste rovnako seriózne pýtať, prečo Samuel Migaľ vstupoval do gestapáckej strany. Nuž a napokon by sme mali historicky podkutému poslancovi pripomenúť, že gestapo nezvyklo nechávať „záujmové osoby“ trúsiť v médiách múdrosti ako koza bobky, ale ich jedného krásneho dňa zbalilo na ulici a domov sa vrátili (ak vôbec) až po dôkladnej masáži telesnej schránky.

Do rovnakej kategórie možno zaradiť aj šplechy o tom, že po započatí erdžania mimo koaličnej nóty sa hobby koníkom začali venovať „zložky“. Veď dobre, nič sa nedá vylúčiť, ani zneužitie policajného alebo spravodajského aparátu na zastrašovanie neposlušných žrebcov. Samuel Migaľ by však mohol ponúknuť namiesto sena podávaného v stajni aspoň stopové prvky dôkazu či niečo, čo pripomína indíciu. Zatiaľ jeho vyjadrenia pripomínajú halucinovanie v dôsledku nestriedmej konzumácie omamných substancií.

Čerešničkou na záver je neuveriteľná stroka, čo nadžgal Samuela Migaľa do gágora čitateľskej obci tlačového orgánu Miškovej strany. Vraj mu minister vnútra Matúš Šutaj-Eštok posunul na zverejnenie materiály o vyšetrovaní čuríll, čo náš hobby koník ochotne splnil, avšak nedokázal spresniť, o čo išlo, vraj „musel by som to dohľadať, nejako som sa tomu detailne nevenoval“. Keď dal najavo, že nebude hlasovať za odvolanie Miška, vraj sa mu ozval vyšetrovateľ inšpekcie, „že ma zrazu chce vypočúvať vo veci zverejnenia nejakých materiálov, čo som, mimochodom, dostal ako úlohu priamo od ministra vnútra“. A toto všetko zaklincoval konštatovaním, že minister vnútra je zlý, lebo dopredu nevedel o predvolaní hobby koníka na výsluch. Tak si to rozoberme bod po bode.

Po prvé ak minister vnútra odstúpil svojmu poslancovi na zverejnenie informácie z trestného konania čuríll, mal Samuel Migaľ migať na prokuratúru a podať trestné oznámenie alebo aspoň odmietnuť materiál zverejniť. Nič také neurobil. Z toho vyplýva, že buď klamal, alebo sa dopustil protiprávnej činnosti. Ak sa dopustil protiprávnej činnosti, nemôže sa teraz tváriť, že za všetko môže len Matúš Šutaj-Eštok.

Po druhé, ak zverejnil informácie z vyšetrovacieho spisu, je úplne normálne, že sa o únik zaujíma inšpekcia ministerstva vnútra.

Po tretie, vyšetrovateľ inšpekcie je procesne nezávislý orgán činný v trestnom konaní, a preto sa nemôže hobby koník sťažovať, ak minister vnútra nevie o naplánovanom predvolaní poslanca na výsluch. Naopak, ak by vedel o plánovaných úkonoch minister, bol by to dôvod na sťažnosti, ba aj na podanie trestného oznámenia.

Netuším, kto vyberal žrebce do stajne hobby koníkov. Som si však istý, že vyberal mizerne. Toto sú politické mrciny a intelektuálni invalidi. Viac k tomu niet čo dodať.

Peter Tóth