Recenzia knihy o britských špeciálnych službách

Trochu opakovania nám nikdy nezaškodí.

Ako keď čítate po rokoch už prečítanú knihu, aby ste v nej našli úplne nové informácie, ktoré ste si predtým nevšimli alebo len nevedeli prepojiť s inými poznatkami.

Ako pracujú spravodajské služby pri rozklade štátu a budovaní revolučného potenciálu (nasratosti ľudí), aby sa prevrat stal akoby sám od seba…

Môj článok z 18.2.2020:

Nedávno som si kúpil knihu Disrupt and deny od Roryho Cromaca. Je to associate professor medzinárodných vzťahov na univerzite v britskom Nottinghame. Je tiež členom Royal Historical Society. 

Názov knihy sa dá preložiť ako Rozvráť a popri, čo v prípade tajných služieb dokonale vystihuje ich prácu. Kniha má okolo 300 strán, z čoho dobrých 50 je venovaných zdrojom. Sú to jednak odtajnené dokumenty britských špeciálnych služieb, ale aj archívy, odborná tlač a iné knihy s podobnou tematikou. Rozoberá históriu tajných operácii od 2. svetovej vojny až po súčasnosť. Ako sám autor uvádza, knihu písal 7 rokov a musel pri tom lúskať zamaskované eufemizmy typu ovplyvňovanie, tvarovanie či diskreditácia.

Kniha sa začína bezprostredne po 2. svetovej vojne otázkou, akú úlohu by mali zastávať špeciálny služby v časoch mieru. Či by mali len pasívne zbierať informácie o názorových protivníkoch alebo aktívne tvoriť politiku. Británia sa priklonila k tomu druhému. Mimo iného aj preto, lebo začala strácať vplyv vo svojich početných kolóniách a nepáčilo sa jej to. Preto bola činnosť jej tajných služieb sprvu zameraná na podporu vlád, aby sa vedeli „lepšie dohodnúť“. Druhou výhodou britských tajných služieb bolo, že boli od nepamäti súčasťou tzv. policymaking. Teda politiky ako takej. K tajným službám mali prístup vrcholní predstavitelia štátu a používali ich aktívne pri svojej práci. Výstupy špeciálnych služieb boli často používané ako páka na vybojovanie lepšej vyjednávacej pozície pri medzinárodných rokovaniach. Ale často to bol aj nástroj skytého boja.

Kniha uvádza, že Studená vojna sa začala prakticky okamžite po skončení 2. svetovej vojny. V roku 1946 založil britský odbor zahraničných vecí tzv. Ruskú komisiu. Hrozbu Hitlera vymenili za hrozbu komunizmu. Pustili sa do bielej, šedej aj čiernej propagandy. Biela propaganda vyzdvihuje naše vlastné úspechy. Šedá vyberá síce pravdivé ale len negatívne črty našich súperov a nafukuje ich. Čierna propaganda si vymýšľa lži, ktorými očierňuje súpera. Najčastejšie sa pracuje s kombináciou všetkých troch metód.

Takýmto spôsobom vyberali jednotlivé udalosti zo Sovietskeho zväzu, ako príklad tamojšieho útlaku. Správy následne púšťali do novín či rozhlasu. V tomto období vzniklo napríklad oddelenie IRD (Information Research Department). Jeho existencia bola dokonca tajná ešte aj pred samotným odborom zahraničných vecí. V rokoch 1948-49 sa však britská vláda dohodla, že krajiny v dosahu Sovietskeho zväzu treba oslobodiť akýmikoľvek prostriedkami okrem vojny. Tu by som sa chcel pristaviť pri slovíčku oslobodiť. Oslobodenie v ponímaní Britov treba vnímať ako „oslobodenie“ ich kolónií. Je to síce vynútené okolnosťami, ale Briti napriek tomu radi dosádzajú do novovzniknutých štátov bábkové vlády, ktoré im pôjdu na ruku. Presne podľa hesla: Ak nevieš zvrátiť proces, postav sa do jeho čela.

Miešali sa aj do udalostí na Ukrajine, kde podporovali fašistu Banderu. Popisovali ho ako ilegálneho pracovníka s teroristickým pozadím a krutosťou. Dlho ho presviedčali, aby spolupracoval s inými ilegálnymi skupinami, ale nakoniec to v roku 1954 vzdali pre jeho nekonečnú aroganciu.

Ako sa postupne formoval povojnový svet, britské tajné služby pracovali stále častejšie v spolupráci s americkými. Británia tých čias bola podvyživená, takže Američania dodali financovanie a Briti kontakty spolu s know-how. Výhodné to bolo aj preto, lebo sa mohli jedna za druhú schovať. Niečo mohla vykonať americká tajná služba, ale zadanie bolo pôvodne z Británie. Podstata špeciálnych operácii, ako sám názov knihy napovedá je, aby sa vždy dala poprieť spojitosť medzi udalosťou a zadávateľom. Napriek spojenectvu týchto štátov si každá z oboch strán často miešala vlastnú kávu.

Ako prvú veľkú operáciu popisuje autor konanie Británie v Albánsku. Najprv to skúsili cez hľadanie kompromitujúcich materiálov na vládu. Žiadne nenašli. Neskôr podchytili skupiny emigrantov a začali si ich pestovať na vyvolanie revolúcie. Keď aj toto úsilie zlyhalo, emigrantskú organizáciu premenovali na inú. Nakoniec akciu pre neúspech ukončili.

Čo sa týka nás, teda strednej Európy, tam sa Británia zamerala na maloformátové akcie, tzv. pinprick operations. V preklade ide o bodnutie špendlíkom. Mali zisťovať slabé miesta socialistického bloku a popri tom nám otravovať život. Keď vás bude niekto 30-40 rokov pichať špendlíkom, čo sa asi stane? Preto to udržiavali na hranici, kedy síce znepríjemňovali život, ale nie natoľko, aby to vyvolalo novú svetovú vojnu. Aj preto ich volali go-slow operácie. Na tejto osnove napríklad CIA vytvorila Asociáciu obetí stalinizmu. Iná operácia vyrábala falošné bankové výpisy zo švajčiarskych bánk, ktoré následne posielali komunistom vo Východnom Nemecku. Dúfali, že ich zachytia cenzori a budú klásť nepríjemné otázky.

Koncom 50-rokoch sa do ich hľadáčiku dostalo Československo. Navrhovali, aby presviedčali robotníkov vo fabrikách k sabotážam výroby. Navrhovali tiež napádať menu či iné spôsoby ekonomickej vojny. Napríklad vykúpili strategicky cenné suroviny, aby sa dvihla ich cena, alebo ešte lepšie, aby sa stali pre nás nedostupnými. Británia to robila aj Hitlerovi pre obmedzenie jeho zbrojnej výroby, teraz sa to isté stalo nám. Neskôr tajné služby popisujú, ako v nemom úžase počúvali prejav Chruščova, v ktorom označil Stalina za zlo. Mysleli si, že Chruščov bol opitý, pretože jeho reč bola skrátka darom z nebies pre britskú propagandu a ich podporu opozičných síl v sovietskom bloku.

Ako vymeniť vládu

Napriek posadnutosti bojom s komunizmom sa však britské tajné služby orientujú od samého začiatku najviac na Blízky východ. V roku 1951 si tam iránsky premiér Mohammad Mossadeq povedal, že ukončí britské cucanie ropy. Schválil zoštátnenie iránskeho ropného priemyslu. Toto rozhodnutie stálo Britániu okolo 1 miliardy libier ročne (v dnešnej mene). V období vyčerpania po vojne to bola suma ohrozujúca ich existenciu. Najmä ak hrozilo, že sa pridajú aj ostatné arabské krajiny vyciciavané Britmi a Američanmi.

Špeciálne služby preto použili všetky prostriedky, ktoré mali. Od podplácania, cez šírenie propagandy, až po vymyslené fámy. Na pravú ruku iránskeho premiéra povedali, že je homosexuál a konvertovaný katolík. Následne miestny duchovný prehlásil, že toto sa rovná pozvánke na jeho zabitie. Toto je spôsob, kedy vytvoria atmosféru, v ktorej sa stane želaný útok. Ten však vykoná niekto z miestnych a dokonca bez priameho rozkazu, takže nik ho nebude vedieť priamo spojiť so zadávateľom. Takýmto spôsobom zahynul iránsky generál Afshartus, ktorého rozzúrený dav vláčil po uliciach.

Ruka v ruke s propagandou si vyhliadli aj poslušné bábky, ktorými chceli nahradiť vedenie krajiny. Stali sa nimi šejk v exile a mimoriadne krutý veliteľ iránskej polície. Spôsob, akým dostal šejk potvrdenie záruk od Churchilla je nemenej pozoruhodný. Vo vysielaní BBC zmenili spôsob ohlásenia polnoci. Namiesto It is now midnight ohlásili It is now (pauza) exactly midnight. Ako sa zvykne hovoriť, pod lampou býva najväčšia tma. Po dvoch rokoch snaženia sa prevrat podaril, iránskeho premiéra zatkli a premiérom sa stal veliteľ polície, ktorého vymenoval šejk. Briti na to použili množstvo prostriedkov, ale s vedomím, že sa im všetky náklady vrátia opätovnými ziskami z ropy. V preklade – za revolúciu si ľudia vždy zaplatia sami, z vlastného vrecka.

Prekvapením nie je ani fakt, že v roku 1956 ministerský predseda Eden vydal rozkaz zahraničnému odboru a špeciálnym službám, aby v Sýrii „zriadili vládu priateľskejšiu k Západu“. Vidíte dnes, čo sa udialo v Iraku, Lýbií, Sýrii či aktuálne v Iráne.

Kniha takto rozoberá ďalšie úspešné či menej úspešné akcie. Najviac však spomína tie neúspešné. Do arzenálu špeciálnych služieb zahŕňa prakticky všetko od propagandy, podplácania, únosov, teroristických útokov, dodávok zbraní opozičným silám až po zavraždenie. Rovnako ale používali aj kultúrnu výmenu, dodávky kníh, lektorov angličtiny či obchodnú výmenu.

Časť knihy sa venuje aj šedej zóne tajných, teda ex-tajným. Spomína niekoľkých, ktorí si vybudovali obchodné spoločnosti a príležitostne ponúkali svoje služby svojim niekdajším kolegom. Spomína aj paralelnú službu Cercle, ktorú vybudovala vysoká postava britských služieb. Táto organizácia následne aktívne lobovala za rôzne operácie. Neskôr sa stala diskrétnou diskusnou platformou, kde sa mohli prejednávať detaily mimo očí vlády.

Čo sa nášho európskeho priestoru týka, je kniha pri rokoch 1969 aj 1989 skôr skúpa na slovo. Spomína podporu Američanov pre Solidarność skrz Vatikán, spomína podporu disidentov, ale inak nič podstatnejšie. Ku koncu sa dostáva do dnešnej doby, kde hovorí, že sociálne siete posunuli slovo paranoja do úplne inej úrovne. Tajné služby sú schopné generovať články na blogoch, umelo zvyšovať alebo znižovať ich čítanosť a mnoho ďalšieho.

Ale nebola by to britská kniha od britského autora, keby poslednú stranu nevenoval Rusom a ich hybridným hrozbám. Celú knihu čítate, aké to majú britské špeciálne služby ťažké, ako sa im nedarí, ako vyrábajú len atmosféru vhodnú na zvrhnutie, aby ste sa na konci dozvedeli, že skutočne zlí sú Rusi. Podstatou knihy teda nie sú senzácie, ako sa im čo podarilo. Podstatou sú všetky tie úspešné akcie, o ktorých kniha mlčí.

Tajní naozaj nemôžu za všetko

Bolo by chybou robiť z práce cudzích služieb senzáciu alebo výlučnú príčinu našich domáci problémov. Rovnakou chybou by bolo predstavovať si, že tieto taktiky robia len Briti alebo len ten druhý tábor. Na všetko totiž treba dvoch. Ako bolo demonštrované na príklade Albánska, keď je príčetné obyvateľstvo aj jeho elity, nedajú možnosť korumpovať, očierňovať a šíriť bezbrehú propagandu. Vždy na to treba aj toho niekoho, kto im u nás doma nechá nezamknuté dvere.

Ako problém však vidím go-slow metódu. Je taká pomalá, že bežný občan ju nerozozná ani si ju nemá šancu zapamätať. Plus sa maskuje za obchodnú alebo kultúrnu činnosť. Slová z knihy v podstate potvrdzuje rozsiahle interview s manželkou bývalého veľvyslanca USA v ČSSR. Bola si jasne vedomá toho, že každý diplomat je zároveň predĺžená ruka špeciálnych služieb, vedela, že ho budú preto sledovať. A preto to bola ona, kto začal jemne a potichúčky pestovať Havla a zvyšok disentu. Problém bol, že naše vlastné elity nás na to nevedeli rozumne upozorniť, napriek tomu, že o tom istotne vedeli. Keď sa o to pokúsili, vyšla z toho smiešna propaganda o zlých západných imperialistoch a že si republiku rozvracať nedáme. Nik to potom nebral vážne. Ešte ani vtedy nie, keď naozaj prišlo na ich slová.

Odkiaľ viem, že o tom isto vedeli? Stačí sa pozrieť napríklad na filmovú tvorbu, Pražská terčovnice z roku 1982. Lajtmotív bolo pašovanie starožitností z našich múzeií na Západ. Film natočili ešte pred revolúciou. Čo sa stalo po nej, v plnej miere potvrdilo scenár filmu. Čo nebolo privarené, to vzalo nohy na Západ. Tunajšej rozkrádačke ani privatizácii sa ale veľmi nečudujem. Ak ľudia už predtým dobrovoľne prijali tézu Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu, boli schopní následne odtolerovať rozvrat celého štátu.

Najpodstatnejšia informácia z knihy je, že špeciálne služby odjakživa púšťali do médii svoje dezinfo a že práca týchto služieb je priamo integrovaná do vládnych štruktúr a rozhodnutí.

Zdroj: https://svetonazor.klimo.net/2020/02/18/recenzia-knihy-o-britskych-specialnych-sluzbach/