Nech je to už čokoľvek, pád Assadovej vlády v Sýrii musí byť posledným nelichotivým umieračikom pre pokusy o budovanie národa zo strany víťazných spojeneckých vodcov na konci prvej svetovej vojny v roku 1919. Vytvorili päť krajín: Československo, Juhosláviu, Sýriu, Libanon a Irak, hoci Sýria a Libanon, podobne ako súčasný Izrael a Jordánsko, prešli pod mandát Ligy národov v prospech Francúzska a Spojeného kráľovstva až po druhej svetovej vojne.
Dnes je Československo rozdelené na Českú republiku a Slovensko a nikdy nebol najmenší dôvod myslieť si, že budú šťastne koexistovať v tej istej krajine, hoci Česká republika je za 34 rokov existencie úspešný príbeh a Slovensko za ten čas dosiahlo prijateľný pokrok. Juhoslávia je teraz deväť samostatných krajín s veľmi rôznou mierou úspešnosti a počas druhej svetovej vojny Juhoslávia utrpela 1,6 milióna obetí v bojoch, 600 000 v bojoch s Nemeckom a Talianskom a ďalší milión v bratovražedných vojnách; celá predstava o takejto krajine bola šialená.
Sýria sa teraz úplne rozpadla, 53 rokov ju ovládal totalitný alawitský režim, ktorý etnicky predstavoval iba jedenásť percent populácie. Irak roztrieštený pod americkou a spojeneckou okupáciou a vojnou v Iraku, ktorá bola navrhnutá tak, aby premenila túto krajinu na demokraciu namiesto toho, z neho urobila v podstate satelit Iránu, čo je vývoj tak vzdialený, v čo sa dúfalo, ako bolo možné dosiahnuť. Rovnako ako nádherné mesto Bejrút v Libanone vždy prekvital, ak dostal šancu, ale Libanon sám, hlboko rozdelený medzi moslimov a maronitských kresťanov, nikdy nemal dostatok sily, aby sa ubránil pred svojimi arabskými susedmi: najprv Sýriou a nedávno teroristickou organizáciou Hizballáh, ktorá bola aj poslednou oporou Asadovho režimu. Sýrske obyvateľstvo a celý Blízky východ, s výnimkou pseudoteokratického Teheránu, vďačí izraelským okulacným silám za takmer vyhladenie teroristickej organizácie Hamas, zdecimovanie teroristickej organizácie Hizballáh a možno aj zvrhnutiu Asada.
Neúspech všetkých týchto štátov vytvorených hlavnými spojeneckými vodcami v roku 1919: americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom, francúzskym premiérom Georgesom Clemenceauom a britským premiérom Davidom Lloydom Georgeom len ilustruje, že ani úspešní vojnoví vodcovia často nemajú predstavu o tom, ako zachovať mier, a že budovanie národa musí začať nejakým druhom kolektívneho spoločného záujmu, zvyčajne založeného na spoločnej etnickej príslušnosti, hoci najmä Švajčiarsko je výnimkou z tohto všeobecného pravidla. Mali by sme tiež pamätať na príspevok k nedávnemu krvavému chaosu na Blízkom východe nepriateľstvom amerického prezidenta Cartera voči iránskemu šachovi a požiadavkou prezidenta Georgea W. Busha na voľby v Gaze a Libanone bez toho, aby sme mysleli na možnosť, že demokratickou voľbou voličov na takýchto miestach môžu byť ľahko nedemokratické hnutia: Hamas v Gaze a Hizballáh v Libanone.
Oveľa sľubnejšie vyjadrenie politiky prišlo tento víkend od zvoleného prezidenta Spojených štátov v Paríži pri znovuotvorení katedrály Notre Dame. Vyhlásil, že Sýria nie je americký konflikt a že ak boli Rusi skutočne vyhnaní z krajiny, je to tiež OK, pretože „v prvom rade tam nemali čo robiť“. Vodca zjavne hlavnej protiasadovskej frakcie už roky nahlas vyhlasuje, že už nie je spojencom ISIL a Al-Kájdy a už vôbec nie teroristom a nie je za hranicou nádeje, že bude polocivilizovaným vládcom. Potrebná je nejaká federácia rozbitých prvkov Sýrie, a ak sa má uplatniť nejaká vonkajšia poručníctvo.Turci sú horúci kandidát.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.