Stane sa Ukrajina večným problémom Európy?

Keďže vojna tento týždeň dosiahla 1000. deň, zdá sa, že akákoľvek forma víťazstva je vzdialenejšia pre Kyjev ako kedykoľvek predtým. Z vojenského hľadiska je situácia na Ukrajine dramatická; politicky je po voľbách v USA nezvratná. Čoskoro možno bude musieť Západ – najmä Európa – čeliť konečným výsledkom svojej ukrajinskej politiky. Nemali by sme sa zdráhať diskutovať o najhoršom scenári, v neposlednom rade preto, že záznamy o stratégii Západu za posledných 30 rokov naznačujú, že verzie toho najhoršieho sú skôr pravdepodobné. Úplná realita toho, kde by sa veci mohli pre Ukrajinu reálne skončiť, je až príliš ohavné na to, aby sme o nej uvažovali, ale je dôležité mať jasno v rizikách, aby sme sa vyhli ešte väčším chybám v politike, keď sa blíži koniec hry.

Každodenný život teraz vo vojne. Ale ako to skončí? (Foto Vlada Liberová/Libkoš/Getty Images)

Negatívne vyhliadky

Najväčším rizikom je, že Ukrajina sa stane neriešiteľným, hnisavým, večným problémom Európy a opakujúcim sa zdrojom konfliktov s veľkou vojenskou mocnosťou; vojnou zničená krajina, ktorá sa už nikdy nezotaví, uzavretá v špirále nevôle, korupcie a násilia, zbavená talentu a žijúca z charity svojich sponzorov; a možno aj neúmyselným exportérom problémov , vrátane obrovských tokov utečencov, medzi svojich susedov. Niektorí by v tom mohli nájsť paralely s tým, ako Palestínu vnímajú mnohé arabské štáty.

Aj keď to znie hrozne, práve toto je potenciálne v stávke v tejto vojne proti nezmieriteľnému nepriateľovi, akým je Rusko. Od Ruska, po všetkých tragických lekciách 20. storočia (aj pre samotné Rusko), nemožno očakávať, že svoju korisť pustí a vo víťazstve urobí nejaké ústupky – ak dosiahne to – bez ohľadu na to, čo nakoniec hovorí prímerie alebo mierová dohoda.

Zelenskyj sa v marci 2022 pustil do obrovského hazardu, keď sa rozhodol ukončiť začínajúce istanbulské mierové rozhovory s Ruskom, povzbudený „železnými“ sľubmi o dlhodobej západnej podpore a nárastom vlasteneckej mobilizácie doma a morálnej mobilizácie v prospech Ukrajiny v zahraničí. . Po prežití počiatočného Putinovho náporu a záchrane Kyjeva sa zrazu mnohým zdalo „poraziť Rusko“ nielen možné, ale aj uskutočniteľné. Riziko, že nakoniec vojnu prehráme po rokoch ťažkých bojov a nespočetných ukrajinských úmrtí – a skončíme v rovnakej situácii ako v marci 2022 alebo ešte horšie – čo bolo v tom čase možno ťažké jasne posúdiť.

Skutočnosť, že Ukrajina je teraz na stratovej trajektórii, je vecou dôkazov a akceptujú ju takmer všetci analytici. Rusi tlačia na Pokrovsk, prenikajú do Kupjanska a s pomocou Severnej Kórey napádajú ukrajinský výbežok v Kursku. Mnohé ukrajinské jednotky sú nedostatočne vybavené a mobilizačné úsilie nestačí nahradiť straty; problém pracovnej sily v krajine je oveľa nebezpečnejší ako problém vybavenia a munície. Dokonca aj New York Times publikujú op-eds lamentujúce nad touto „katastrofálnou“ a „nevyhrateľnou“ vojnou.

Najdôležitejšie je, že najnovší prieskum Gallupovho inštitútu zistil, že väčšina Ukrajincov (52 percent) „by chcela, aby ich krajina čo najskôr vyjednala koniec vojny“. Ľudová vôľa bojovať sa zrútila o viac ako 25 percent od minulého roka, keď len 27 percent ľudí bolo za vyjednaný mier. A tieto údaje boli zozbierané v auguste a októbri, pred niektorými kľúčovými pokrokmi Ruska na fronte za posledný mesiac a pred Trumpovými voľbami.

Faktor Trump

Nikto nemôže predpovedať presný vplyv Trumpa na výsledok vojny, ale jeho návrat do Bieleho domu zužuje rozsah potenciálnej budúcnosti. Americká vojenská a finančná pomoc Ukrajine bude pravdepodobne obmedzená: Trump sa domnieva, že dokonca aj členstvo v NATO je zo strany Ameriky ťažko ospravedlniteľné finančne, nehovoriac o posielaní peňazí do Kyjeva. Okrem toho sa vojenská situácia rýchlo zhoršuje a v čase, keď sa koncom januára ujme úradu, sa môže stať, že iba radikálna vojenská eskalácia podpory USA by mohla zmeniť priebeh vojny – čo sa vzhľadom na to pravdepodobne nestane. Trumpove opakované varovania a vyhlásenia o rizikách jadrovej vojny.

Trump zároveň otvorí rokovania s Putinom, v ktorých prioritou bude prímerie, pričom všetko ostatné, čo sa týka prípadnej mierovej zmluvy – územie, záruky pre Ukrajinu atď. – bude druhoradé a nebude to pravdepodobne nijako zmysluplne zaväzovať USA. cesta z dlhodobého hľadiska. To neznamená, že by sme mali očakávať unáhlený súhlas s ruskými požiadavkami. Naopak, vzhľadom na to, čo vieme o Trumpovej doktríne v zahraničnej politike, bude pravdepodobne chcieť od začiatku demonštrovať silu, aby posilnil svoju ruku. Povesti, že bol informovaný a súhlasil s Bidenovým rozhodnutím použiť rakety greenlight v Rusku, zapadajú do tohto modelu.

Jeho vzorom pre Ukrajinu by mohli byť parížske mierové dohody z roku 1973, ktoré ukončili vietnamskú vojnu a ktoré získali Henrymu Kissingerovi Nobelovu cenu za mier – niečo, na čo by mohol ašpirovať aj Trump. Aj v tomto prípade diplomacii predchádzalo intenzívne americké bombardovanie počas Vianoc 1972, aby sa k stolu dostali Severovietnamci. Skutočnosť, že Južný Vietnam zostal bezbranný zoči-voči svojmu severnému nepriateľovi – ktorý ho o dva roky neskôr úplne ovládol – Nixon vtedy vyhodnotil ako prijateľný, aby vyslobodil USA z chaotického boja cez pol sveta. Neexistuje žiadny inherentný dôvod, prečo by situáciu na Ukrajine dnes Trump nezvládol podobným spôsobom.

Európsky faktor nebude v koncovke Ukrajiny veľmi dôležitý: nie preto, že by nemal, ale preto, že nemôže. Myšlienka, že Európa môže „nahradiť“ Spojené štáty ako primárneho sponzora a vojenského garanta Ukrajiny, je úplne scestná. Európania nemajú peniaze ani politickú vôľu – vrátane domácej podpory – prevziať takúto úlohu. Veľké vojenské mocnosti – okrem Poľska – sa snažia dostať na 2,5 percenta na obranu, pričom minimálne 3 by mali byť v poriadku, zatiaľ čo nábor zostáva chronickým problémom. Okrem toho určité druhy pomoci, ktoré Ukrajina potrebuje – vrátane Starlink Elona Muska – poskytujú iba USA.

V Európe teraz existuje niekoľko zúfalých návrhov od odborníkov aj od politických lídrov ako Donald Tusk na vytvorenie „koalície ochotných“ na obranu Ukrajiny. Sotva by mohlo byť niečo hlúpejšie: toto by bolo priamo proti jednote NATO; podkopalo by Trumpovu politiku (a bolo by tak vnímané); a v praxi by to nefungovalo, či už z politického hľadiska (pravdepodobne si to vyžaduje súhlas parlamentu v rozdelených krajinách), ani z vojenského hľadiska (nie je jasné, akú voľnú kapacitu treba poslať na Ukrajinu, aby sa niečo zmenilo).

Brutálnym faktom je, že Európa premárnila čas, ktorý si ju Ukrajina kúpila za cenu životov svojich statočných vojakov, a nedokázala sa vo veľkom vyzbrojiť – buď aby sa ubránila (čo je stále nemožné bez USA ), alebo aby bola schopné zásobovať Ukrajinu veľkým množstvom vojnového materiálu a oddelene od USA. Teraz je príliš neskoro siahnuť po zúfalých, eskalujúcich riešeniach; takéto panike, napoly premyslené rozhodnutia môžu viesť len k ešte väčším katastrofám.

Za týchto podmienok sú rokovania – na americké pomery, pokiaľ ide o spojeneckú stranu – takmer nevyhnutné, pokiaľ si ultrajastrabi neprisadnú a nepresadia eskaláciu konfliktu do všeobecnej vojny s Ruskom (a Severnou Kóreou, jej formálnym spojenec) pred nástupom Trumpa do úradu. Európske machinácie na predurčenie Trumpových možností voči Ukrajine by sa mohli obrátiť proti, ak nastupujúca americká administratíva začne tieto kroky vnímať ako nepriateľské voči sebe samej – a mohli by sa zmeniť na sebanaplňujúce sa proroctvo v zmysle prehodnotenia svojej úlohy v USA. NATO. Netreba dodávať, že by to bola katastrofa pre európsku bezpečnosť.

Vyhnúť sa najhoršiemu prípadu

To nás privádza späť k najhoršiemu scenáru pre Ukrajinu. Aby sa tomu Kyjev vyhol, potrebuje od vyjednaného mieru tri veci: demokratickú, nezávislú vládu; zaručenú bezpečnosť proti obnovenej ruskej agresii; prostriedky na okamžitú rozsiahlu rekonštrukciu. Všetky tri sú potrebné pre životaschopný štát, ktorý sa môže zotaviť.

Ale demokracia bude pravdepodobne ťažko skúšaná mierovým procesom, ak – ako je to teraz čoraz pravdepodobnejšie – Ukrajinu prinútia udalosti k veľkým ústupkom. Nedávne vyjadrenia Zelenského, že „USA nás nemôžu nútiť‚ sadnúť si a počúvať‘ pri rokovacom stole“ a že „sme nezávislá krajina“, môžu byť správne teoreticky, ale nie v praxi. Ukrajina je úplne závislá od zahraničnej (najmä americkej) materiálnej podpory; bez toho by sa to zrútilo. Zelenskyj bude musieť podpísať konečnú zmluvu, ak má byť mier; no mohlo by to byť aj rozsudok smrti pre ukrajinskú demokraciu, ak by demobilizované krajne pravicové milície interpretovali dokument ako zradu svojej krajiny.

Mimoriadne komplikovaná bude aj otázka záruk pre Ukrajinu. Členstvo v NATO z politického hľadiska zjavne neprichádza do úvahy. Bez jasných doložiek o vzájomnej obrane je ťažké predstaviť si efektívne bilaterálne záruky – napríklad od Británie alebo Poľska, no tie by, samozrejme, niesli riziko zatiahnutia NATO do budúcej vojny. Okrem toho by takéto zmluvy o vzájomnej obrane potrebovali domáci parlamentný súhlas. Viaceré krajiny už s Ukrajinou podpísali „obranné dohody“, ale tie sa týkajú obrannej spolupráce , napríklad v priemyselnej oblasti, nie vojnovej pomoci počas vojny.

Za takýchto okolností možno uvažovať len o dvoch riešeniach, ktoré môžu spolupracovať. Jedným z nich je, aby sa Ukrajina spoliehala iba na svoje vlastné ozbrojené sily, ktoré sa však s pomocou Západu zrekonštituujú, zreformujú a prezbrojia na mimoriadne vysokú úroveň. V tomto najhoršom scenári vojensky dominantného Ruska je však nepravdepodobné, že by Putin nesúhlasil s nejakým mierom, ktorý by v prvom rade nezahŕňal obmedzenia ukrajinskej vojenskej sily. Je tu tiež otázka nákladov na udržiavanie tohto masívneho vojenského zariadenia; a udržania a/alebo nájdenia personálu na zaplnenie jeho radov. Niektorí budú chcieť zostať po vojne; mnohí opustia sily.

Druhým a možno sprievodným čiastočným riešením by bola silná mierová misia, ktorá by hliadkovala v širokej demilitarizovanej zóne, ako sa navrhuje na týchto stránkach v septembri 2023. Aj tento druh plánu by mal viacero bodov zlyhania, počnúc ťažkosťami pri hľadaní štátov. ochotný dobrovoľne voliť jednotky na takú nebezpečnú úlohu. Kórejská DMZ funguje vďaka americkým jednotkám na juhu; ale de facto víťazné Rusko by to na Ukrajine neprijalo.

Napokon, nájsť peniaze na obnovu Ukrajiny – pričom krajina bude musieť začať splácať aj svoje dlhy – bude pravdepodobne ťažšie, ako sa predpokladalo. Americkú pomoc možno pokojne počítať, kým je Trump prezidentom. Bremeno padne priamo na EÚ, ale blok môže sotva financovať svoje existujúce rozpočtové záväzky, keďže sa snaží vydať viac spoločného dlhu na pokrytie vecí, ako sú zvýšené výdavky na obranu, a keďže sa zrýchľuje hospodársky úpadok Európy. Medzitým súkromní investori môžu byť opatrní pri vstupe, ak sa mierová dohoda javí ako neistá. Ale v drastickej mierovej dohode by, ironicky, mohla byť ekonomická výhoda: najviac zdevastované časti Ukrajiny by sa mohli vrátiť Rusku a stať sa jeho problémom.

Rozsah, v akom si Ukrajina dokáže zabezpečiť svoju demokraciu, získať skutočné bezpečnostné záruky a financovať svoju rekonštrukciu, určí, či niekedy dokáže prekonať potenciálnu de facto porážku v tejto vojne. Ak Ukrajina vstúpi do rokovaní zo slabej pozície, ako je tomu na súčasnej trajektórii, a bude okolnosťami prinútená k tvrdému mieru, riziko večného povojnového driftu je veľmi reálne – najmä keď sa odmlčia zbrane a zvyšok sveta ide ďalej.

Žiaľ, Ukrajina nie je pánom svojho vlastného osudu z praktického hľadiska, napriek tomu, čo jej bolo azda dovolené alebo vedené veriť. Ani Európania nie sú v pozícii, aby tomu mohli rozhodne pomôcť, keď sa múry približujú. Prepásli svoju šancu dať sa dokopy a byť pripravení na potenciálny dvojitý úder Ruska, ktoré získa na bojisku prevahu, a protivojnový prvý americký prezident sa vracia do Bieleho domu.

Akokoľvek je to pre niektorých nepríjemné, skutočným rozhodcom o budúcnosti Európy v tomto absolútne kritickom bode je Donald Trump. Jeho výslovným záujmom je mier na Ukrajine. Životným záujmom európskych krajín NATO je na druhej strane udržať USA na strane a zaviazať sa k článku 5, ktorý je jedinou skutočnou ochranou hraníc Aliancie pred ruskou agresiou. Všetko ostatné sa môže stať sekundárnym vplyvom okolností, čo môže znamenať pre Ukrajinu katastrofu.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2024/11/will-ukraine-become-europes-forever-problem/