Danko sa správa ako skokan roka

Andrej Danko už roky predvádza jednu pozoruhodnú schopnosť. Dokáže vyskakovať. Pričom po každom nevydarenom pokuse si nastaví latku o pár metrov vyššie. Dnes nahlas uvažuje, že SNS by mohla žiadať ministerstvo vnútra.

Andrej Danko. Foto: TASR.

Tento smelý Dankov nápad vznikol ako reakcia na pozičné hry v Hlase. Líder strany Matúš Šutaj Eštok pripustil, že by mohol kandidovať na predsedu parlamentu – ak by bol pre SNS priechodnejší ako Richard Raši. SNS odpovedala, že v takom prípade by chcela uvoľnené ministerstvo vnútra.

Na Dankovi je čarovné, že hrá s kartami, ktoré nemá. Začalo sa to v apríli, keď usúdil, že SNS má nárok na uvoľnenú funkciu predsedu parlamentu (hoci podľa koaličnej dohody patrí Hlasu). Jeho nárok síce nikto neuznal, ale Danko si ho zapísal do pohľadávok. Alebo rovno do majetku.

Ak by mal „Dankovu“ funkciu šéfa parlamentu obsadiť Šutaj Eštok, potom bude SNS žiadať ministerstvo vnútra. Zákonité a logické. Aspoň z pohľadu Danka.

Mimochodom, úvahy Hlasu o vysunutí Šutaja Eštoka do vedenia parlamentu sú celkom prirodzené. Byť aj ministrom vnútra, aj lídrom strany je náročné.

Šutaj Eštok by v prípade zvolenia za predsedu parlamentu obsadil jednu z troch najvyšších ústavných funkcií. Zároveň by získal viac času na riadenie strany, ktorá sa vytráca z verejného priestoru. A nakoniec by si ako šéf strany a exminister udržal aj silný vplyv na vnútro a políciu. Ministerstvo predsa politicky patrí Hlasu a ak by sa stal novým ministrom Zurian, Šutaj Eštok by bol (neformálne) jeho šéf. Pričom zodpovednosť za výbušný a rizikový rezort by niesol minister…

Tiché úvahy v Hlase však majú dosť ďaleko od plánu. Stroskotali na Dankovi.

Bez pevnej dohody v koalícii by bola Eštokova rošáda nereálna. Líder Hlasu predsa nemôže riskovať, že po odchode z vlády a návrate do Národnej rady nebude zvolený za jej predsedu. A ostane radovým poslancom. To by vyzeralo hlúpo.

Lenže hlúpo vyzerá aj to, že Slovensko už pol roka nemá predsedu parlamentu. A bez toho sa dá ťažko obnoviť „elementárny politický poriadok“, ktorý sľuboval premiér Fico.

Dôvod má stále to isté meno: Andrej Danko. Vyskakuje vyššie, ako by bolo primerané jeho sile. A po neúspešných pokusoch má vo zvyku stupňovať nároky. Začal funkciou predsedu parlamentu, čo je – čisto formálne – vysoká ústavná funkcia. A odtiaľ sa náhodným generovaním požiadaviek dostal k vnútru, ktoré má dnes pri delení moci vyššiu váhu.

Slovom, Danko sa správa ako skokan roka.

Pritom realita je po roku od volieb opačná. SNS stráca aj verejnú podporu, aj poslancov. Klub SNS má sedem poslancov (ak nerátame žolíka Muňka). A žiadať so siedmimi poslaneckými hlasmi štyri ministerstvá plus verejnoprávnu televíziu – to je, jemne povedané, trúfalosť.

Sklony Danka stupňovať požiadavky – ešte k tomu po rozklade klubu SNS – nemajú nijakú politickú logiku.

Motívy a ambície Andreja Danka sú dnes čisto osobné.

V skratke: motorom Dankovho rozbehu je rozpor medzi jeho pôvodnými ambíciami a výsledkami.

Začalo sa to v roku 2016, keď Dankova SNS vyletela z nuly na jednu z najúspešnejších parlamentných strán, ktorá rozhodovala (a aj rozhodla) o zložení vlády.

Danka vtedy jeho tím presviedčal, že SNS porastie a v budúcnosti by mal byť novým premiérom. Mužom, ktorý nahradí Fica s jeho upadajúcim Smerom (Fico uvažoval o budúcnosti na Ústavnom súde). Danko sa s touto predstavou spriatelil.

No jeho predstava sa nespriatelila s realitou. SNS začala pomerne rýchlo padať. Súbežne s tým začal Danko stupňovať koaličné nároky. Viedlo to ku skratu. V lete 2017 Danko vypovedal koaličnú zmluvu (neskôr ho Fico trochu upokojil).

Premiérske sny Andreja Danka sa nenaplnili. SNS sa vo voľbách 2020 nedostala do parlamentu.

To, že sa jeho premiérske sny nenaplnili, však neznamená, že zmizli alebo zanikli. Sny nezanikajú. Ostávajú v hlave. Hlavne po nociach.

Cez deň je však realita taká, že Danko nie je perspektívnym premiérom. A nie je už ani predsedom parlamentu. Ani ministrom.

Dokonca už nie je ani šéfom parlamentnej strany s vlastným poslaneckým klubom. Dnes je už jeho klub sčasti zapožičaný (posilou zo Smeru).

Jednoducho: rozdiel medzi pôvodnými osobnými ambíciami a výslednou realitou sa v prípade Danka neustále zväčšuje.

Preto sa neustále zvyšujú Dankove politické nároky. V istom zmysle sú kompenzačné – za to všetko, čo mu vzali.

Dag Daniš / Denník Štandard