Milan Krajniak: Liberálna demokracia zlyháva. Treba ju nahradiť

Milan Krajniak sa stal predsedom Kresťanskej únie, nahradil Annu Záborskú, ktorá nekandidovala. V rozhovore pre Štandard hovorí o plánoch konzervatívcov, o kríze liberálnej demokracie, ktorú by mala nahradiť národná demokracia a o vojne na Ukrajine.

Milan Krajniak, Foto: Vladislav Varga

KDH, NOVA, Hnutie 300, Sme rodina… Najnovšie ste lídrom Kresťanskej únie. Nie je ten zoznam strán pridlhý na konzervatívneho politika?

Stále presadzujem to isté, témy, ktorými sa zaoberám, sú tie isté. Myslím si, že som konzervatívny politik, ktorý vždy presadzoval hodnoty ako rodina, ochrana života, suverenita Slovenska. V tom sa z môjho pohľadu nič nemení.

Kresťanská únia bola päť rokov spojená s menom Anny Záborskej a s jej agendou ochrany života. Čo bude nosná línia Krajniakovej Kresťanskej únie?

Obnova Slovenska. To znamená stavať na overených základoch a inštitúciách, ktoré fungujú. Konkrétne to v slovenskom prípade znamená posilniť rodiny, posilniť mestá a obce, posilniť prirodzené regióny a opierať sa o národný štát s právom veta v EÚ. Tiež to znamená dať dôraz na viac ekonomickej slobody, lebo bez nej bude Slovensko smerovať iba k úpadku. A znamená to aj obnovu dôstojnosti, teda úcty a rešpektu medzi ľuďmi, a nielen v politike, ale aj v spoločnosti. Toto je moja vízia obnoveného Slovenska ako atraktívneho štátu postaveného na rodinách a s dynamickou ekonomikou.

Dnes je Kresťanská únia v parlamente s Igorom Matovičom. Aká bude nová línia? Kde a s kým bude Kresťanská únia pred najbližšími voľbami?

Kresťanská únia bude v parlamente vystupovať samostatne, pod vlastnou značkou. Oprávňuje nás k tomu aj to, že v ostatných parlamentných voľbách kandidovala Kresťanská únia pod vlastným menom v koalícii strán, čiže máme plné právo fungovať ako parlamentná strana. Čo bude v ďalších parlamentných voľbách, tým sa teraz vôbec nezaoberám. Najskôr nás čakajú komunálne a regionálne voľby a všetku svoju energiu chcem venovať tomu, aby v týchto voľbách Kresťanská únia uspela. Tým by si vytvorila aj dobrú vyjednávaciu pozíciu pred parlamentnými voľbami na politickom trhu.

Posilnenie strany vnímam ako dlhodobý proces, ktorý sa musí začať zdola. Snem prijal rozhodnutie, že bude budovať regionálne štruktúry v každom okrese Slovenska. Druhá vec, ktorú v krátkom čase vypracujeme a predstavíme, budú politické a programové dokumenty, ktoré nás jasne zadefinujú na politickej scéne.

Nebolo by správnou cestou obnoviť rokovania Kresťanskej únie s KDH? Myslím rokovania o vytvorení konzervatívnej únie, ktorá by bola silnou protiváhou progresivizmu.

KDH považujem za programovo najbližší subjekt na slovenskej politickej scéne. Komunikácia s KDH bola obnovená. Nedávno sme sa stretli na úrovni vedenia strán a dohodli sme sa na spolupráci v parlamente na programovo blízkych otázkach.

To bolo ešte za Anny Záborskej?

Bolo to tesne pred snemom. Som pripravený programovo spolupracovať s kresťanskými demokratmi. Čo sa týka postupu do budúcich parlamentných volieb, mám záujem v prvom rade o to, aby Kresťanská únia zosilnela. Myslím regionálne, z hľadiska členskej základne, programovo a, samozrejme, aj čo sa týka sily a verejnej podpory.

Máte aj nejaký merateľný výkonnostný cieľ?

Mám aj konkrétne a merateľné ciele, ale nebudem ich komunikovať cez médiá.

Každú stranu definuje aj to, s kým chce spolupracovať a s kým spoločnú vládu vylučuje. Ak by stáli konzervatívci z Kresťanskej únie pred dilemou, či ísť s progresívcami, alebo so Smerom, aká by bola pozícia lídra strany?

Moja pozícia je jednoznačná. Sme konzervatívny a kresťanský politický subjekt a svojou víziou obnovy Slovenska ideme v protismere k národným aj progresívnym socialistom. Progresívnu opozíciu aj súčasnú národno-socialistickú vládu spája jedna vec: pohŕdanie slobodou. Uprednostňujú regulácie a zasahovanie do životov ľudí. My to ako konzervatívna strana odmietame.

Ale asi to nemáme chápať tak, že by ste nikdy nešli do vlády ani s progresívcami, ani so Smerom?

To treba chápať tak, že urobím všetko pre to, aby vznikol tretí, konzervatívny pól slovenskej politiky, ktorý bude dosť silný na to, aby rozhodoval, aká vláda vznikne a aká vláda nevznikne.

Čiže nevylučujete ani vládu s progresívcami, ani vládu so Smerom a otázka ostáva otvorená?

Do regionálnych volieb túto otázku nechceme otvárať, prioritou je dosiahnuť úspech vo voľbách do samospráv. Na komunálnej a regionálnej úrovni nevylučujeme zo spolupráce nikoho.

Pokiaľ ide o prípadnú vládu, to, čo robia národní socialisti vo Ficovej vláde, ale aj to, čo robia progresívni socialisti v Bruseli, to je čistý úpadok. Úpadok slobody, úpadok bezpečnostný a úpadok ekonomický. My chceme naštartovať opačné procesy. Je dôležité, aby mali konzervatívne strany dostatočnú silu na to, aby zastavili úpadkovú politiku a aby presadili rozvojový program.

Milan Krajniak, Foto: Vladislav Varga

Na sneme ste hovorili o ochrane overených hodnôt ako rodina, samospráva, národný štát a o návrhu zoštíhliť vládu, aj redukciou ministerstiev o tretinu. Ako by mala po novom vyzerať „štíhla vláda“?

Dobrý prístup je ten, že ak nejaká inštitúcia dobre funguje a je užitočná, treba ju zachovať alebo posilniť a ak nejaké iné nefungujú, treba ich zoštíhliť alebo zrušiť. Inštitúcie, ktoré fungujú, sú rodiny, mestá a obce, prirodzené regióny. Tak ich posilnime. Pokiaľ ide o štát a vládu, päť ministerstiev chceme zachovať, to sú ministerstvo zahraničných vecí, obrany, vnútra, financií a spravodlivosti. Ostatné ministerstvá chceme zlúčiť do piatich, pričom kompetencie, ktoré sa dajú posunúť dole, by sa posunuli na mestá a regióny.

Mali by sme mať jedno ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia. Regionálny rozvoj treba posunúť na kraje. Mali by sme mať ministerstvo infraštruktúry – energetickej, dopravnej, digitálnej aj telekomunikačnej. Cestovný ruch treba presunúť na kraje.

Mali by sme mať ministerstvo rodiny, práce a podnikateľského prostredia. Toto má byť rozvojové ministerstvo, kde investujeme do našej budúcnosti – demografickej aj ekonomickej. Aktívne opatrenia na trhu práce treba posunúť na kraje. Mali by sme mať ministerstvo zdravotného, sociálneho a dôchodkového zabezpečenia. Toto má byť ministerstvo pomoci tým, ktorí to potrebujú. Rozhodovanie o sociálnej pomoci by sme mali posunúť na samosprávy.

A mali by sme mať ministerstvo vzdelávania, vedy, kultúry a športu. Maximum škôl, aj vysokých, maximum múzeí, divadiel, galérií by sme mali posunúť na kraje. Na centrálnej úrovni by mali zostať iba erbové inštitúcie – napríklad Slovenské národné divadlo, Slovenské národné múzeum, Univerzita Komenského a podobne.

V roku 2016 ste napísali, že systém liberálnej demokracie sa končí, lebo už nemá čo ponúknuť, ľudí si kupuje len konzumom a to už veľkú časť spoločnosti, hlavne tú menej konzumnú, neuspokojuje. Východisko ste videli v národnej demokracii postavenej na národnom štáte a duchovných koreňoch. Platí táto vízia aj po ôsmich rokoch?

Som presvedčený, že to platí stopercentne. To, čo som vtedy nazval národnou demokraciou, sa dnes vo svete označuje ako národný konzervativizmus. Pokiaľ ide o krízu liberálnej demokracie, je tu malá skupina ľudí, ktorá sa zúfalo snaží udržať status quo, hoci to nefunguje, vidíme to na EÚ aj Spojených štátoch, systém sa unavil. Potom sú tu dva základné reformné prístupy k tomu, ako riešiť krízový stav. Prvý priznáva, že systém nefunguje a navrhuje „šliapnime na to, zrýchlime, potlačme kritikov a potom to už fungovať bude“. To je progresívna alternatíva. Druhá, konkurenčná alternatíva je národno-konzervatívna. Tá sa dnes pokúša chrániť slobodu a slobodný svet. Treba ho chrániť pred cenzúrou a prehnanými reguláciami, ktoré dusia rozvoj.

Po ôsmich rokoch to vyzerá skôr tak, že starý dobrý systém slobody a demokracie ohrozujú práve tí, ktorí sa považovali za jeho ochrancov. Práve oni dostali liberálnu demokraciu do krízy. Už to nie sú liberáli zameraní na slobodu, ale progresívci zameraní na prevýchovu sveta. Majú problém aj s rešpektovaním slobody, aj s rešpektovaním demokracie a záujmov väčšiny. Nemalo by byť dnes hlavnou úlohou konzervatívcov chrániť starý systém demokracie a slobody?

Chcem pripomenúť dve veci. Po prvé, tradičný systém slobody a demokracie, na ktorom stála západná spoločnosť a ktorý bol dobrý, výnimočný a zabezpečoval prosperitu a bezpečnosť, sa volal ústavná demokracia. To znamená, že ten, kto vyhrá voľby, rozhoduje o tom, ako bude vyzerať politika vlády, no súčasne musí rešpektovať a garantovať všetky ústavné slobody a práva ostatných, aj menšiny, či už politickej, alebo akejkoľvek inej. To sa volalo ústavná demokracia. Pod tento systém a pod jeho ochranu sa plne podpisujem. Pod čo sa však nepodpisujem sú pokusy z 90. rokov prefarbiť tento systém ústavnej demokracie na liberálnu demokraciu, prišlo sa s tým po Fukuyamovi a jeho téze o konci dejín a o údajnom globálnom víťazstve liberálneho spoločenského a politického modelu. Pričom to premenovanie ústavnej demokracie na liberálnu je falošné.

Treba však spresniť, že termín liberálna demokracia znamená demokracia rešpektujúca slobody a práva ľudí, nie demokracia, v ktorej majú hlavné slovo liberálne strany…

Iste, ale je to zanášanie ideologických nálepiek na demokraciu a môžeme mať podozrenie, že je to politicky účelové. Po druhé, progresívno-liberálne elity vidia, že politiku, ktorú presadzujú, ľudia nechcú. Potom majú dve možnosti. Môžu byť pokorní a priznať si, že pre svoju politiku potrebujú získať ľudí a ak to nejde, potom na nej v demokracii nemôžu trvať. Alebo môžu fixľovať a presadzovať koncept takzvanej brániacej sa demokracie: „ak si nebudete myslieť to, čo my považujeme za správne, potom proti vám budeme bojovať represiou a cenzúrou, lebo je to nutná obrana demokracie a systému“. Pritom to nie je obrana demokracie, je to len obrana progresívcov a ich politiky, pre ktorú nevedia získať väčšinu.

Teda, úlohou konzervatívcov je chrániť slobodu, chrániť ústavnú demokraciu bez ideologických prívlastkov, chrániť zásadu, že ľudia majú rozhodovať vo voľbách a nemajú to za nich robiť nijakí „experti“, ktorých by vraj mali zvolení lídri bezvýhradne počúvať. A máme chrániť aj naše deti na školách pred tým, aby boli ideologicky indoktrinované.

Pokiaľ ide o krízu slobody a demokracie, tak k tomu prispeli aj vlády, v ktorých ste boli ministrom. Za Matoviča a Hegera sa ľuďom nanucovali plošné testy, potom plošné očkovanie, potom sa vyžadovalo, aby podporovali zbrojenie a úplnú podporu Ukrajiny, aj na úkor slovenskej bezpečnosti (dnes sme bez protiraketového štítu). Natvrdo sa vypli alternatívne médiá, na úradoch sa spisovali zoznamy „vnútorných nepriateľov“. To všetko za vlád, v ktorých ste sedeli aj vy.

Áno, nesiem za to spoluzodpovednosť a pripúšťam, že dnes by som už mnohé veci robil inak. Začnem však tým, čo by som nerobil inak a za čím si stojím. Z histórie vieme, že pandémie sa nikdy nedali zvládať bez istého typu karanténnych opatrení. Na začiatku pandémie, keď sme ešte nevedeli, čomu čelíme, boli opatrenia nevyhnutné. Nie preto, že by vlády chceli obmedzovať práva ľudí, ale preto, že chceli zabrániť živelnému šíreniu pandémie, zbytočným úmrtiam a preťaženiu či kolapsu nemocníc.

Chcem však zdôrazniť, že pri tlaku na opatrenia som vždy presadzoval, a celkom úspešne, aby očkovanie proti covidu nebolo povinné. V mojom rezorte sme podporovali vysokú zaočkovanosť, aby sme chránili seniorov a personál sociálnych služieb pred ťažkým priebehom ochorenia, no nikdy sme nepresadzovali očkovaciu povinnosť. Tieto veci by som teda nemenil, istá miera opatrení a očkovanie zamerané na seniorov, to boli správne kroky.

Myslím si však, že problémový bol rok 2021 a kampaň „vakcína je sloboda“. Takéto nastavenie kampane bolo chybné, lebo sa ukázalo, že očkovanie nebráni šíreniu vírusu, potvrdilo sa len to, že očkovanie znižuje riziko vážneho priebehu ochorenia a hlavne pri starších ľuďoch. Kampaň zameraná na mladších a presvedčenie, že očkovanie definitívne vyrieši pandémiu, to bola chyba. Nebohý profesor Krčméry mi na začiatku povedal, že pandémie sa vždy končia tým, že sa unavia, odoznejú. To sa nakoniec potvrdilo. V začiatkoch pandémie sme však museli konať a chrániť nemocnice pred totálnym preťažením ich kapacít.

Spomínali ste, že priznávate aj chyby a niektoré veci by ste dnes prehodnotili a robili inak. Ktoré?

Pri pandémii by som už netlačil na očkovanie mladších ľudí. Ja osobne som to síce nepresadzoval, ale politika vlády taká bola a bola to chyba. Druhá vec, ktorá by sa nemala opakovať, boli neustále zmeny opatrení a pravidiel, čo viedlo k zmätku a k tomu, že pravidlá sa nerešpektovali a nedodržiavali. Ukázalo sa, že je lepšie mať menej opatrení, ktoré sa dlhodobo dodržiavajú, ako naopak.

Okrem tlaku na plošné očkovanie vrátane očkovania mladých alebo tých, čo prekonali covid (čo bolo nezmyselné), tu bol aj tlak na vynútené plošné testovanie. Vyhlásili ste vtedy, že „sme účastníci druhého Slovenského národného povstania“. Nebolo aj vynucovanie celoštátneho testovania hrubou chybou, ktorá by sa už nemala opakovať?

V tomto by som si nebol až taký istý kategorickými tvrdeniami. V Dánsku a ďalších krajinách, kde sa prikročilo k hromadnému testovaniu, ktoré vykonávali dlhodobo, s tým mali dobré výsledky. Myslím si však, že na Slovensku boli príliš prísne nastavené pravidlá, na čo všetko sa test vyžadoval. Dnes by som už išiel inou cestou, rozsah toho, na čo sa mal test vyžadovať, mal byť nižší.

Samozrejme, s odstupom času plne podporujem, aby sa pandemická politika prehodnotila a aby sa preskúmalo, čo bolo nutné a fungovalo a čo už nutné nebolo, alebo čo neprinieslo očakávané výsledky. A nemalo by sa to skúmať len z politického hľadiska, ale aj z hľadiska krízového manažmentu. Jednoducho pre poučenie, aby sme vedeli, ako čo najlepšie konať v budúcnosti v podobných situáciách a čomu sa vyhnúť.

Milan Krajniak, Foto: Vladislav Varga

Je zvláštne, že tlak na prehodnocovanie pandemických opatrení a rozsahu očkovania je vo väčšine krajín slabý, hoci zásahy do práv, do ekonomiky a do princípov „slobodnej spoločnosti“ boli bezprecedentné a demolačné.

Myslím si, že je tu stále jeden veľký problém. Spôsob, akým sa na trh nasadili nové mRNA vakcíny, a argumenty, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, budí toľko nepríjemných otáznikov, že na globálnej úrovni sa do toho nikomu nechce vŕtať. Ale som si istý, že by sme sa mali pozrieť na to, prečo farmaceutické firmy na začiatku tvrdili, že očkovanie zabráni šíreniu vírusu a potlačí alebo celkom vyhubí infekciu. Tieto predpoklady, ktorými sa riadili aj vlády, sa ukázali ako mylné a treba o tom otvorene hovoriť.

Prešiel by som ešte k vášmu programu národnej demokracie, ale v praxi. Existujú krajiny, kde sa o niečo také pokúšajú, napríklad v Maďarsku. Podobné plány má aj Trumpov tím. Vaše postoje sú však, paradoxne, dosť vzdialené od Orbánových politických a geopolitických názorov. Napríklad pri téme rozširovania NATO alebo vojny na Ukrajine máte bližšie k atlantickej alebo globalistickej politike ako k Orbánovej či Trumpovej. Prečo?

Nie je to tak. Iste, môj názor na vojnu na Ukrajine je iný ako názor orbánovcov. Pokiaľ však ide o Trumpa, východiská pre mierové riešenie, ktoré boli zverejnené, podporujem. Považujem ich za realistické. Ak by som mal povedať, koho v Európe považujem za inšpiratívneho politika, tak by to bola talianska premiérka Giorgia Meloniová. Ak by som mal porovnať Viktora Orbána a poľskú stranu Právo a spravodlivosť, tak seba by som videl kdesi v strede medzi nimi.

Nemyslíte si, že prístup k vojne na Ukrajine, ktorý ste presadzovali aj vy, zlyháva? Zákaz rokovať s Ruskom o mierovom riešení a príkaz vyriešiť konflikt silou, to zjavne nevedie k očakávaným cieľom, teda k víťazstvu Ukrajiny, ale k jej ničeniu a k územným ziskom Ruska. Nie je po týchto skúsenostiach čas prehodnotiť prístup a priznať, že sa obrátil proti Ukrajine?

Ale áno, to treba priznať, že situácia sa vôbec nevyvíja v prospech Ukrajiny a treba hľadať cesty k riešeniu. Preto celé dva roky hovorím, že Ukrajina si musí zvážiť, či vzhľadom na priebeh vojny má pokračovať v bojoch, alebo nie. Myslím si, že základ mierového návrhu z marca 2022 bol celkom dobrý, no nemyslím si, že ak by Zelenskyj pokračoval v rokovaniach s Ruskom, tak by sa to určite úspešne uzavrelo. To predsa nevieme, Rusko malo viacero ťažko prijateľných požiadaviek, napríklad o odzbrojení Ukrajiny. Ale rokovať mali.

Veď aj rokovali – kým do toho nevstúpil britský premiér Johnson, ktorý vyhlásil, že s Ruskom sa rokovať nesmie a konflikt treba vyriešiť silou.

Rád by som zdôraznil pár vecí, ktoré sa často zle chápu. Nesúhlasím s tvrdením, že vojnu spôsobilo rozširovanie NATO. Faktory, ktoré viedli k vojne, boli tri. Prvý faktor bol európsky, v roku 2013 Ukrajinci riešili prioritne zbližovanie s EÚ, nie s NATO, a Putin mal problém aj s EÚ. Viedlo to k Euromajdanu, vyhnaniu Janukovyča a nakoniec aj k anexii Krymu a vojne na Donbase. Druhý faktor bol veľmocenský, Rusko malo svoje mocenské alebo imperiálne záujmy, v mnohom celkom prirodzené, taká je politika veľmocí. Ruské ambície boli namierené aj na susedné krajiny, a tým aj na Ukrajinu. Tretí faktor bol demografický. Rusko malo a má vážny problém s demografiou, hlavne s ruským etnikom a rusky hovoriacim obyvateľstvom, ktoré sa zmenšuje. Po vojne na Ukrajine sa počet ruského alebo ruskojazyčného obyvateľstva Ruskej federácie výrazne zvýšil o milióny ľudí z Ukrajiny. A nakoniec, k rozhodnutiu Ruska napadnúť Ukrajinu mohla prispieť aj slabosť západných lídrov. Západ dlho nedokázal Putinovi ukázať silu a zastaviť ho.

Milan Krajniak, Foto: Vladislav Varga

Som rád, že ste spomenuli marec 2022 a pokusy o mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom, ktoré sprostredkoval izraelský premiér Bennett. Ak by sa podarilo, povedzme po zvolení Trumpa, obnoviť šance na mierové rokovania s podobnými rámcovými podmienkami ako v marci 2022, mala by Európa podporiť takýto scenár?

Áno, samozrejme. Musíme byť predsa realisti. Realita je taká, že dnes sa vojna nevyvíja pre Ukrajinu dobre. Minimálne prímerie, zastavenie paľby, by som považoval za výhodné aj pre Ukrajinu, aj pre Európu.

Východiskom návrhov Trumpovho tímu je presadiť realistickú mierovú dohodu, teda Ukrajina by mala podľa Trumpa rokovať s Ruskom o vojenskej neutralite a o strate časti území, ktoré dobyli Rusi. Bola by takáto dohoda pre Západ, ktorý to roky odmietal ako neprípustné, schodná?

Myslím si, že pri súčasnom vývoji vojny by boli prípadná neutralita Ukrajiny a ústupky pri časti území lepšou voľbou ako pokračovanie v bojoch, ktoré Ukrajina prehráva.

Zdôraznil by som však, že nemôžeme byť pohŕdaví k Ukrajincom a k boju, ktorý vedú, preto konečné rozhodnutie musí byť na nich. Samozrejme, partneri, ktorí Ukrajinu podporujú, majú právo povedať na to svoj názor. Dohoda o zastavení paľby, hoci aj výmenou za ústupky Ukrajiny, by bola podľa mojej mienky výhodná.

Rád by som ešte ukázal na jeden historický príklad. Adenauer obnovil západné Nemecko. Prišiel na 40 rokov o východné Nemecko, ale práve tým, že západné Nemecko fungovalo a fungovalo dobre, viedlo to k tomu, že východní Nemci si želali spojenie… Pre Ukrajinu bude dôležité, aby po vojne vedela vybudovať silný úspešný štát. A to by potom mohlo byť hlavným a silným argumentom, prečo by malo prísť k potenciálnemu znovuzjednoteniu Ukrajiny v budúcnosti. No ak bude Ukrajina chudobnejšia ako Rusko, prečo by to ľudia mali chcieť? V konečnom dôsledku sporné otázky rozhodne životaschopnosť a ekonomika.

Dag Daniš / Denník Štandard