BEZ KVALITATÍVNEHO SKOKU A TECHNOLOGICKEJ REVOLÚCIE SA NEPOHNEME Z MIESTA

Diabolizácia Číny, ktorá zaplavila náš verejný priestor po historickej návšteve slovenskej vládnej delegácie v tejto najmocnejšej krajine sveta, je nielen odrazom novej vlny šovinizmu voči nezápadným krajinám. Je tiež potvrdením, že v našich médiách nie je možné viesť racionálnu diskusiu o prínosoch a rizikách prehlbovania vzťahov s touto ázijskou veľmocou bez hystérie a pokrytectva. Fascinuje ma, že práve Západ, ktorý svetu ešte pred pätnástimi rokmi vnucoval falošnú ideológiu globalizácie ako novú formu neokoloniálneho panstva, od nej rýchlo odskočil, keď prestala byť výhodná pre jeho nadvládu, a vyhráža sa Číne obchodnými vojnami.

Najviac jačí opozícia a s ňou spriaznené červené denníčky. Najostrejšie sa pokúšal štekať expremiér Mikuláš Dzurinda, ktorý sa na sociálnej sieti zadúšal, že Fico robí svojou návštevou zo Slovenska nového čínskeho mopslíka a že ohrozuje našu budúcnosť. Ale to je úsmevné. Tak ja vám teda osviežim pamäť. Písal sa rok 2005 a vtedajší predseda vlády Dzurinda ešte nikdy nebol v Číne. Strašne tam chcel ísť. A bol pre to ochotný urobiť čokoľvek. Vtedy (7. decembra) bol na návšteve Slovenska po prvýkrát v histórii čínsky premiér Wen Jiabao. Dzurinda mu kurizoval, že má záujem o „tesnú spoluprácu s Čínou, ktorá má pre Slovensko veľký význam“. Tiež mu pripomenul, že má veľký záujem o čínske investície, že má záujem o „rozvoj intenzívneho politického dialógu“, ako aj o rozvoj turistického ruchu. Ľudské práva ani len nespomenul. Napriek tomu pozvánku do Pekingu nedostal. A teraz si predstavte, ako musí opozícia zúriť, keď všetko to, o čo sa usilovala pred 19 rokmi, dosiahol Robert Fico šmahom ruky, ba oveľa viac. Nezostáva jej nič iné ako bagatelizovať a zosmiešňovať niektoré úspechy slovenskej vládnej delegácie, napríklad zrušenie víz, o ktorých sa im ani len nesnívalo.

Preto je komické, keď niektorí „experti“, ako napríklad bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Wlachovský, ktorý bol v tom čase poradcom premiéra Dzurindu, vyčíta Ficovi, že neotvoril otázku ľudských práv a nikto sa ho nespýta, prečo ju neotvoril on. Táto mantra by už mala z medzinárodných vzťahov zmiznúť. Nijaký predstaviteľ Číny, Ruska alebo Iránu by si pri svojej návšteve Európy nedovoli klásť svojim hostiteľom otázky typu „Kedy prepustíte Juliana Assangea“ alebo „Prečo ste uväznili demokraticky zvolených katalánskych bojovníkov za slobodu“ alebo „Ako to, že držíte toľkých Rómov v podmienkach neznesiteľnej chudoby“. Považujú to totiž za našu vnútornú vec. Tým skôr by sa mali Európania sústrediť na dodržiavanie ľudských práv doma. Lebo my máme vybudovaný systém založený na ľudských právach, my sme sa zaviazali k ich dodržiavaniu, nie iné civilizácie. Napokon, ani Ivan Korčok pri svojej návšteve jednej z najhorších tyranií – Saudskej Arábie – nekritizoval stav ľudských práv. Naopak, úctivo vyjadril záujem na prehlbovaní politickej a ekonomickej spolupráce. A práve tak isto sa správajú aj ostatní západní predstavitelia, lebo Saudi sú naši spojenci. Nejde teda o ľudské práva, ale o ich ideologické zneužitie na mocenské záujmy.

V tejto súvislosti sa objavuje námietka (ako taká posledná barlička), že Nemci síce tiež chodia do Číny, ale neboja sa otvoriť otázku ľudských práv. No tak si ozrejmime ich vzťah k tejto otázke, lebo je to dobrý modelový príklad, ktorý ukazuje dôležitosť Číny v súčasnom svete. Poslúži nám na to skúsenosť bývalej spolkovej kancelárky.

Angela Merkelová chodievala do Číny každý rok. A každý rok z nej bola viac a viac nadšená. Už v roku 2005 upozorňovala, že „Čína je vychádzajúca hviezda a musíme s ňou mať dobré vzťahy“. Merkelová sa do Berlína vždy vracala nabitá novou energiou a na zasadnutiach svojho kabinetu uvažovala nahlas, „ako je možné, že štát centrálne riadený jedinou stranou vymanil z chudoby stámilióny svojich obyvateľov a naďalej rozširuje svoje pôsobenie? Také čosi svet ešte nevidel“. Lenže opozícia a mimovládne organizácie tlačili Merkelovú neustále do toho, aby otvorila otázku ľudských práv. A tak v novembri 2007 prijala dalajlámu a na stretnutí s vtedajším čínskym prezidentom Chu Ťin-tchaom povedala s taktom sebe vlastným: „Obdivujem váš pokrok, náš rozhovor však nemôžem začať bez nastolenia istých otázok.“

Výsledok? Najvyšší čínsky predstaviteľ sa urazil a rozhneval. Považoval to za nezdvorilé a neprijateľné miešanie sa do vnútorných záležitostí jeho krajiny. A Peking to dal najavo aj konkrétne. Kým francúzsky prezident Nicolas Sarkozy odchádzal z Číny so zmluvami za 30 miliárd dolárov, nemecká kancelárka Angela Merkelová sa vrátila domov s prázdnymi rukami. Odvtedy sa Merkelová tvrdo zamerala na presadzovanie nemeckých hospodárskych záujmov. A námietky proti represáliám v Hongkongu či proti utláčaniu ujgurských moslimov si nechala na rokovanie za zatvorenými dverami.
Jedenapolmiliardovú Čínu naozaj nemožno posudzovať podľa západných kritérií. Keď nastupoval do funkcie v roku 2013 prezident Si Ťin-pching, odkázal Západu, ale aj celému svetu, že najlepšou podporou ľudských práv je boj proti chudobe. My sa musíme naozaj naučiť rešpektovať, čo táto civilizácia dokázala. A nielen to. Vo vlastnom záujme by sme sa mali naučiť tomu porozumieť. Moji čínski priatelia mi občas pripomínajú, že počas sedemnástich z posledných dvadsiatich storočí bola Čína najväčšou ekonomikou sveta. „Nehnevajte sa na nás, keď sa vraciame na miesto, na ktorom sme tradične boli,“ hovoria s úsmevom.

Kým bola Angela Merkelová v úrade, čínske hospodárstvo narástlo o neuveriteľných 202 percent. Za vzostupom Číny je tvrdá práca, kreativita a technické zručnosti. Porovnajte si to s naším modelom. Hoci sme počas Nežnej revolúcie a po spustení privatizačného eldoráda balamutili ľudí, že do piatich rokov dobehneme Rakúsko, ekonomickí analytici vypočítali, že pri súčasnom tempe rastu by sme dosiahli hospodársku úroveň Rakúska o 111 rokov. Ak nenájdeme nový model a nové impulzy, sme odkázaní na večné zaostávanie. Do Číny sa treba chodiť učiť. Všetci to vedia, len my sa tu hádame o úplnych hlúpostiach a moralizujeme, ako keby sme chceli zostať európskym Jozefom Makom, krajinou, ktorá len trpí, poslúcha a ochotne poslúži záujmom iných. Ak budeme neustále iba niekoho dobiehať, nikdy sa neodrazíme od dna, bez kvalitatívneho skoku a technologickej revolúcie sa nepohneme z miesta.

Úplne inak posudzujem premiérovo mediálne dobrodružstvo v Rusku. Na rozdiel od jeho opozičných kritikov nie preto, že vystúpil v ruskej štátnej televízii, nie preto, že hovoril o mieri, ale preto, že to bolo vyslovene hlúpe a neprinieslo to nijakú pridanú hodnotu. Ochotne vysvetlím prečo, aj keď sa to mnohým nebude páčiť.

Keď chcete v Rusku získať nejakú mediálnu pozornosť, vyberiete si kanál Rossija 24. Známy novinár a prvý námestník riaditeľa tlačovej agentúry TASS Michail Gusman tu robí rozhovory so zahraničnými štátnikmi. Jeho relácia Recept moci má vysokú úroveň, vysokú sledovanosť a nie je to žiadna prvoplánová propaganda. Ak by si Robert Fico na Gusmana netrúfol, ešte stále je tu prvá liga mediálnych propagandistov: riaditeľ korporácie Rossija segodňa a moderátor Dmitrij Kiseľov, šéfka RT Margarita Simonianová, prípadne obľúbený Vladimir Solovjov. Ale on si vybral Oľgu Skabejevovú, ktorá sa ešte minulý rok vyhrážala Slovensku bombardovaním. A ani slovom si ako jeden z najvyšších reprezentantov našej vlasti nevyprosil takúto rétoriku. To je až ponižujúce. Ja neviem, kto mu toto poradil (ako poznám spôsob jeho rozhodovania v posledných mesiacoch, obávam sa, že nikto), ale to je tak nepochopiteľná voľba, ako keby si niekto namiesto Petra Bielika zvolil Papalu z Ereportu alebo namiesto Nora Dolinského pani Líviu z Republiky.

Ba možno je to ešte horšie, lebo za všetko hovorí mediálny dosah jeho rozhovoru. Kým u nás doma sa k nemu vyjadrovali všetci, o Ficovom interview nebola ani zmienka v ruských spravodajských reláciách, ani riadok vo významných ruských denníkoch, proste nikde nič, slovenský premiér neexistoval. Iba na spomínanom kanáli Rossija dostal, pochopiteľne, svojich pár sekúnd v hlavných správach – no až v 55. minúte. Posúďte sami, aký význam tomu pripisovala samotná ruská propaganda. Prečo je to tak?

Už niekoľkokrát som upozorňoval, že Rusi nie sú hlúpi. Kremeľ sa nenechá opiť rožkom a dvojtvárnou politikou, oni si všetko pamätajú, a nielen to, že Ficova vláda rozširuje opravu ukrajinskej vojenskej techniky pri Michalovciach a udeľuje historicky najvyšší počet licencií na vývoz zbraní na Ukrajinu. Fico je síce pre Moskvu užitočný tým, že zneisťuje jednotu Západu, ale viaceré jeho kroky považuje ruská diplomacia za nepriateľské, a preto ho vníma inak ako povedzme Viktora Orbána. Možno ste si všimli, že počas rozhovoru sa Robert Fico niekoľkokrát, hádam až ponižujúco, ponúkal na návštevu Moskvy. Potom by ste si však mali všimnúť aj chladnú reakciu hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova, ktorý do Bratislavy odkázal: „V tejto chvíli neexistujú žiadne konkrétne plány kontaktov ruského prezidenta a slovenského premiéra.“ Putin si stále veľmi dobre pamätá, ako ho Fico ponížil s reverzným tokom plynu pre Ukrajinu.

Podčiarknuté sčítané, Robert Fico nedosiahol to, čo si od tohto rozhovoru sľuboval. Ruské mocenské elity nezaujal a tie západné rozhneval. Ulahodil iba svojim nekritickým obdivovateľom, ktorým je úplne ukradnuté, že si často protirečil, hoci nemôžete ústami podporovať mier a rukou kŕmiť vojnu. A predstieraním mierovej politiky sa ešte nikdy v dejinách nedosiahol mier.

Eduard Chmelár