NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (205) – PO SVIATKOCH ZNOVU V RINGU

Tak sme si chvíľu na pár dní oddýchli, aj keď nie dokonale, lebo stále sa niečo v politike dialo, oslávili sme sviatok všetkých svätých, ktorých pomoc naše Mariánske Slovensko určite stále potrebuje, zamysleli sme sa nad životom a smrťou počas Dušičiek, a sme naspäť na „bojisku“.

Jeden môj o dve generácie mladší komentátorský kolega, ktorého si vážim a vlani v decembri som na jeho skvelú novinársku prácu s nadšením upozornil všetkých starých mediálnych harcovníkov a spolubojovníkov, s ktorými som v kontakte, mi predvčerom sťaby môj svetský spovedník povedal, že si nič netreba robiť z nenávistných reakcií vynervovaných a politicky rozdelených ľudí, ktorí nesúhlasia s našimi názormi. Povedal mi so sarkazmom, podobným môjmu : „Z toho si nič nerob. Ja som bol X razy v doslova komickej situácii – obrazne povedané, že v pondelok ma niekto odsúdil ako Ficovu ovcu, v utorok som opľutý ako antiwaxer, v stredu som katoliban, vo štvrtok som označený za progresívca, v piatok som zatratený ako Putinov troll, v sobotu som ohádzaný kameňom ako beznádejný prípad nacionalistu a v nedeľu ma idú ukrižovať ako rozbíjača SNS“. To nie je zlé, čo poviete? 🙂

Ja som na tom podobne. Sú ľudia, ktorí by ma radi videli ako nového šéfa STVR, iní mi vyčítajú „Pán Zoldy, kde ste boli doteraz?“, podľa istého Prešovčana, ktorý ma patologicky nenávidí, treba predo mnou všetkých varovať lebo Zoldy vôbec nie je tým národovcom, na akého sa hrá, ďalší sa ma pýta obligátnu otázku všetkých slniečkárskych idiotov koľko mi platí Kremeľ, a pod jedným mojim videoblogom na YouTube ma ktosi naopak dokonca ponúka premiérovi za poradcu – to tu pre istou zacitujem lebo ma to zaujalo : „@Valbel-dp5chpred 8 dňami Pan Fico co tak namesto chmelara zobrať za poradcu tochto pána? Ved ho poznate a viete ze je hrdy slovak a chce dobre.“ No a teraz sa z toho vysomár a ži s vedomím, že ťa polovica národa chváli a nosila by ťa na rukách, a polovica ťa posiela najkratšou cestou do horúcich pekiel.

Lenže takto žijú aj iní, napríklad kolegyňa Mimi Šramová, ktorá leží zvlášť hlboko v žalúdku celej tej opozičnej a novinárskej perepúti aktivistických „mienkotvorných médií“ takzvaného hlavného prúdu. Tá im urobila obrovské škrty cez ich Sorošovský rozpočet, za čo jej patrí nehynúca vďaka. Ale máme tu medzi nami aj nového parťáka, ktorý sa zrazu na svoje prekvapenie ocitol v rovnakej situácii ako my – hudobníka a skladateľa Oskara Rózsu. Ten je teraz preklínaný hysterickou časťou intolerantného obecenstva za jeho profesionálnu reinštrumentáciu našej národnej hymny, ktorú v jeho úprave ešte nik z kritikov nepočul. Marek Ťapák, Božidara Turzonovová a Marián Greksa si tiež užili a užívajú svoje a je len dobre, že kolega Palo Kapusta to všetko okamžite berie ako v kaderníctve jedného po druhom k sebe do „Na Palete“, aby sa to tam porozoberalo pekne dopodrobna na tých vysokých štúdiových stoličkách. Na šľaktrafenie všetkých Tódových, Dibákových, Hanzelových, Bárdych, Snídlov, Balogových, Dírerových a spol.

Lenže priatelia to je všetko nič oproti Robertovi Ficovi, lebo to je slniečkársky nepriateľ a „kazisvet“ číslo jeden. Ten teraz prebral zo sladkých transatlantických spojeneckých driemot aj britskú ambasádu jeho kráľovského veličenstva a verím, že aj pár ďalších ambasád v krásnych bratislavských budovách historického Starého mesta lebo si myslí, že ako premiér zvrchovanej a samostatnej republiky si môže len tak dávať zahraničím neodsúhlasený rozhovor ruskej televízii, ktorá je komplet aj s celým Kremľom na sankčnom zozname rusofóbnej časti upadajúceho Západu. A aby toho nebolo málo, zaklincuje to len pár hodín na to ešte aj veľkou pracovnou cestou s polovicou svojho kabinetu do jeden a pol miliardovej Číny, aby tam nevyslovil ani slovo kritiky na adresu ľudských práv, hoci vzorom by Číne mala byť totálne rozdelená a na smrť rozhádaná Amerika. Už svetu chýba k šťastiu iba to, aby aj tam bol rovnaký politický chaos a bordel ako v predvolebných USA.

Usilovní komunisti v Pekingu už po ekonomickej a vojenskej stránke dobehli Washington a o chvíľu mu z diaľky zamávajú na rozlúčku.

Najradšej by som teraz po Dušičkách zdvihol svoj komentátorský zadok a urobil to, čo som nikdy doposiaľ neurobil lebo nie som ruštinár a nikdy som nebol v Rusku – nasadol na elegantný vlak na trase transsibírskej magistrály z Moskvy cez Bajkal do Vladivostoku, aby som sa počas ôsmich dní konečne oboznámil s obrovskou slovanskou krajinou, kde som doposiaľ nikdy nebol. Západ už cestovateľsky a novinársky poznám, tam už ma to tak neťahá 🙂

Michal Zoldy