MY NA NAŠICH ZOSNULÝCH MYSLÍME….. MYSLIA ONI NA NÁS?

Toto je jedna z najťažších otázok, akú si človek môže položiť. Súvisí s niečím, čo je fundamentálne, fundamentálnejšie než čokoľvek iné…. Stopercentnú odpoveď na ňu samozrejme nemám, lebo ju ani mať nemôžem pretože neviem, nemám ako vedieť, môžem si to len myslieť a hlavne veriť v to.

Každý rok o tomto čase chodíme na cintoríny k hrobom našich blízkych, vďaka ktorým sme na svete, zapaľujeme im na nich kahance a sviečky, kladieme kvety a spomíname. Láska je večná a nekonečná, z oboch strán. Tu, aj tam na druhom brehu…. Po smrti mojej mamy pred deviatimi rokmi som si nechal starostlivo uložený mamin obľúbený župan, zásteru v ktorej rada varila, pár svetríkov, okuliare na čítanie, dokonca aj jej tužku na obočie a nočný a denný krém na tvár. Tých pár kúskov jej starostlivo opatrovaného domáceho odevu aj dnes po rokoch vonia mamou. Opatrujem ich, spolu so školskými vysvedčeniami mojich rodičov a s albumom fotografií nielen ich, ale aj ich rodičov. Sú to tie najvzácnejšie pamiatky na svete pretože áno, som sentimentálny človek a nehanbím sa za to. A spomínam, napríklad na to, ako som si ako malý chlapec rád zvykol ľahnúť k starej mame a spolu sme plánovali ako rozšírime a zdokonalíme našu chatu. Mama to nemala rada, nemala rada zmeny ale starká a ja áno, tak nám mama káravo povedala „prestaňte vy dvaja plánovači v tej posteli…..“. A my sme sa smiali.

Nielen odev mojej mamy , ale aj byt mojich rodičov a byt mojej starej mamy mali svoju vôňu, na ktorú nikdy nezabudnem. Ale naspäť k otázke v titulku mojej dušičkovej úvahy, či aj naši drahí zosnulí na nás myslia ….. Verím, že áno. Aj George Carlin si všimol, ako po každom pohrebe počas karu niekto z pozostalých, z kruhu smútiacich známych a priateľov nebohého vždy v istej chvíli nahlas vysloví vetu „Veru, veru… teta Betka (alebo ujo Karol, podľa toho kto bol nebožtík) je teraz už tam hore a určite nás odtiaľ vidí, pozoruje a usmieva sa dolu na nás…..“ Neviem, odpoveď nepoznám. Ako veriaci človek viem, že sa za svojich blízkych nebohých modlíme, spomíname na nich a máme ich navždy v srdci, v mysli a v spomienkach. Aj o radu by sme občas poprosili, ak by sa to dalo. Aspoň v duchu sa s nimi sem tam radíme, čo a ako keď nás čakajú vážne rozhodnutia.

Veľa ľudí verí, že ich nebohá mama a nebohý otec, možno aj starí rodičia, na nich myslia a zhora sledujú ich osud na tomto pozemskom svete a možno v ťažkých chvíľach im aj pomáhajú. Nejeden z nás si niekedy povie, „Čo by na to teraz povedala moja mama, môj otec, ak by žili.“ Ako by na to či ono zareagovali, akú radu by dali…? Poznáte to, občas ľudia s nostalgiou v hlase spomínajú a povedia „Moja mama vždy vravievala….“. Alebo „Môj starý otec zvykol vždy povedať…..“ a nasleduje múdre ponaučenie z minulosti, ale teraz už z druhého sveta. Aj ja na to neraz myslím, kladiem si otázku čo by moja mama dnes povedala ak by žila a videla by ako sa mi darí alebo nedarí, aký svet tu je, ako som skrášlil chalupu, ako mám urobenú záhradu a tak. Aj stará mama, ktorá mala rada kvety, či by sa jej páčilo v mojej záhrade……

Keď mi otec pred dávnymi rokmi náhle zomrel, povedal som si v smútku „Otec, ani sme sa nestihli rozlúčiť a odišiel si navždy…“. A čo sa stalo o pár dní? V spánku sa mi zrazu v noci prisnil môj nebohý otec – prichádzal ku mne, bol pekný, usmieval sa ale ja som sa ho trochu zľakol. On na to „Neboj sa Michal, som to ja, tvoj otec, prišiel som sa s tebou rozlúčiť…“ Pýtam sa ho „Otec, aké to tam je….?“ On mi pokojne s úsmevom odpovedá „Je to tu jednosmerná cesta….“. Často na to myslím…. on sa prišiel so mnou rozlúčiť, o tom som presvedčený, a povedať mi s rozžiarenou tvárou, že TAM je to jednosmerná cesta.

Či nás naši drahí zosnulí pozorujú a sledujú náš pozemský život zhora, lebo oni sú určite „tam hore“, či vidia a vedia čo robíme, ako sa tu máme, s čím sa tu trápime a z čoho sa tu tešíme, naozaj neviem. Ale tak, ako my spomíname a myslíme na nich, oni možno myslia na nás. A určite nám želajú len to najlepšie.

JA TOMU VERÍM

Michal Zoldy