RUSKO, AKÉ MÁM RÁD

V poslednom čase sa Rusko stalo populárnou destináciou pre slovenských politikov, ktorí sa usilujú zbierať body na priaznivom vzťahu k tejto najväčšej krajine sveta. Pokúšali sa o to aj predstavitelia mimoparlamentných strán György Gyimesi a Pavol Slota, no bezkonkurenčne najviac z toho vyťažil Ľuboš Blaha, ktorého cesta do Moskvy sa dá prirovnať k účinku Matovičovho videa spred Počiatkovej vily v Cannes. Dnes sa k nim istým spôsobom pridal premiér Fico, ktorý ako prvý predseda vlády členskej krajiny EÚ od začiatku invázie na Ukrajinu poskytol rozhovor ruskej štátnej televízii Rossija 1. Asi očakávate, že budem tento počin schvaľovať, ja som však z neho dosť v rozpakoch.

Fico v rozhovore kritizoval európske štáty za ich postoj ku konfliktu na Ukrajine. Obvinil západné mocnosti, že svojou politikou podnecujú pokračovanie vojny. Keby toto povedal na zasadnutí Európskej rady alebo (ako to nedávno urobil maďarský premiér Viktor Orbán) v Európskom parlamente, tak mu aj zatlieskam. Tam to totiž patrí. Ale všetci vieme, ako zbabelo sa správa premiér v Bruseli – svaly napína až potom, keď odtiaľ vystrčí päty. V Moskve však reprezentuje nielen Slovensko, ale aj do istej miery Európsku úniu, a podľa toho by sa mal aj správať. Tým skôr, že to bola práve táto televízia, ktorá sa v januári minulého roka vyhrážala Slovensku raketovými útokmi. Tieto veci si však Robert Fico s novinárkou, ktorá je na sankčnom zozname EÚ, vôbec nevyjasnil a namiesto toho kurizoval Putinovmu režimu. Otvorene poviem, že takéto správanie sa mi nepáči.

Keď som bol novinárom, na rôznych medzinárodných fórach som sa stretol s americkými senátormi, ktorí boli známi ako odporcovia prezidenta Clintona alebo s poslancami britského parlamentu, ktorí sa stali ostrými kritikmi premiéra Blaira. Nedostal som z nich ani slovo. Ospravedlňovali sa mi, že predstaviteľov svojho štátu kritizujú doma, v zahraničí sú jeho reprezentantmi. Je to vyspelá politická kultúra, ktorú sme si na Slovensku nikdy neosvojili a je úplne jedno, či hovorím o predstaviteľoch opozície alebo koalície, von chodíme ohovárať, kydať na druhých a špiniť si do vlastného hniezda.

Ani Blaha, ani Fico neprišli do Moskvy s mierovou misiou. Lebo tá by si vyžadovala, že budú tlačiť aj na predstaviteľov Ruskej federácie, aby si sadli za rokovací stôl, k čomu momentálne nemajú motiváciu ani oni, ani Ukrajinci. A rovnako ako nesúhlasíme so zasielaním zbraní Ukrajine, by sme nemali súhlasiť ani so zasielaním zbraní Rusku zo strany severokórejského či iránskeho režimu. V opačnom prípade sa neusilujeme o mier, ale vyjadrujeme pochopenie pre kroky ruskej strany. Ak sa považujem za priateľa Ruska, tak priatelia si musia vedieť veľmi otvorene a úprimne vydiskutovať aj všetky sporné otázky. Najväčšie pochopenie má u mňa Blahovo jasné odmietnutie xenofóbie. Lebo to, ako sa vyjadrujú o Rusku mnohí politici a novinári, už nemá nič spoločné s kritikou ruskej vojenskej agresie, sú to praobyčajné prejavy toho najodpornejšieho šovinizmu, ktoré treba hneď v zárodkoch jasne, rázne a kategoricky odmietnuť. Ale neviem, čomu poslúžilo toto vystúpenie premiéra okrem jeho osobnej PR aktivity.

Vo včerajšom (inak výbornom, chválim Jara Danišku) rozhovore pre denník Štandard premiér odmietol kritiku svojho horúčkovitého zbrojenia pohŕdavými slovami: „To je lacné.“ Čo je lacné na kritike tohto neefektívneho míňania na vojenské výdavky v čase konsolidačných opatrení? Lacné boli výkriky Roberta Fica, že vždy dá radšej na mlieko ako na zbrane, no nikdy to nedodržal. Lacné boli jeho predvolebné sľuby z tejto oblasti, ktoré nesplnil. Lacné sú jeho gestá v Moskve, ktoré nevie tlmočiť v Bruseli. A dnes sa nad tým uškŕňa, že je to lacné? Komu sa tým vysmieva? Tým, ktorí mu verili a volili ho aj preto, že sľuboval mierovú politiku? Lev Nikolajevič Tolstoj svojho času varoval, že hovoriť o mieri a pritom zbrojiť je prejavom toho najodpornejšieho pokrytectva. A niečo podobné hovorí aj pápež František, ktorý niekoľkokrát zvýšeným hlasom odsúdil rast zbrojenia v čase rozširovania chudoby a klimatickej krízy. Nie, bojovať proti filozofii militarizmu nie je vôbec lacné, na to potrebujete najviac odvahy. Lacné je prenechať zdravotníctvo vyciciavaniu finančných skupín, rezignovať na kvalitné školstvo a stanoviť si ako prioritu a „premiérsku tému“ vojenské výdavky.

Aj ja sa chystám do Ruska. Ale nie preto, aby som podporil Putinov režim a legitimizoval jeho ťaženie proti Ukrajine. Chcem vyzdvihnúť to, čo považujem zo súčasného Ruska za najviac inšpiratívne a perspektívne. Už roky túžim navštíviť Jasnú Poľanu, vykonať púť k Tolstého hrobu a do kaštieľa, v ktorom žil a tvoril tento apoštol nenásilia. Lev Nikolajevič Tolstoj nezvolával na barikády, a napriek tomu jeho slová zmenili smerovanie sveta. To, či ide o duchovnú silu, sa neklamne ukáže vtedy, keď vidno, aké má prevratné dôsledky. Tolstého učenie o nenásilí otriaslo základmi všetkých vlád. Cársky štát sa ho obával ako najhoršieho nepriateľa. Spisovateľ musel viackrát vytrpieť policajné domové prehliadky a jeho kacírske spisy cenzúra zakázala. Lenže Tolstého duchovnú revolúciu sa nepodarilo potlačiť. Vyvolávala v štáte rovnaký rozklad ako kedysi prvé kresťanstvo, ktoré vo všetkej svojej bezmocnosti dokázalo premeniť rímsku kultúru na prach. To, o čo Tolstému šlo, smerovalo k absolútnemu prevratu a zničeniu existujúceho poriadku. Radikalizmus, s akým Tolstoj odmietal súdnictvo, pranieroval militarizmus a bojoval proti veľkostatkárom, bol v skutočnosti súčasťou prvotného evanjelia.

Dnešný ruský režim však vyzdvihuje iného velikána, jeho protipól, ideológa ruského imperializmu Fiodora Michajloviča Dostojevského (bolo to vidieť aj z toho, koľko energie, finančných prostriedkov a propagačných aktivít doma i v zahraničí vložil štát do nedávnych osláv 200. výročia narodenia tohto veľkého spisovateľa). Dostojevskij bol bezpochyby geniálny románopisec, no ako publicista bol až reakčný. Keď mu predložili Tolstého úvahy, chytil sa za hlavu a zúfalo zvolal: „To nie! Len to nie!“ Vo svojich článkoch totiž vojnu otvorene propagoval. Pred 150 rokmi tvrdil, že vojnu proti Osmanskej ríši potrebujeme nielen na oslobodenie bratov Slovanov umučených Turkami, ale aj pre vlastnú spásu. Vojna vraj osvieži vzduch, ktorý dýchame a v ktorom sme sa dusili, po uši nakazení mravným úpadkom a duchovným obmedzením. „Pravda sa dá vykúpiť len mučeníctvom. My potrebujeme vojnu a víťazstvo. Vojna a víťazstvo prinesú novú reč a začne sa živý život, a nie iba ubíjajúce táranie ako predtým,“ vášnivo horlil Dostojevskij. Bol ako v horúčke, keď presviedčal, že ak budeme chcieť, neporazia nás ani milióny armád, oslobodíme všetky slovanské krajiny a budeme dozerať na ich vzájomný súlad.

Tolstoj považoval takéto reči za veľmi nebezpečné. Pre neho bol Kristov príkaz „Nezabiješ!“ neprekročiteľný, hlásal večný ideál neúnavného sebazdokonaľovania a každý, kto toto prikázanie spochybňuje, podľa neho znevažuje samotné kresťanstvo. Podľa Tolstého keď štáty ubezpečujú, že chcú mier, no zároveň zbroja, vždy klamú a nezmení sa to dovtedy, kým sa nenájde kritická masa ľudí, ktorá povie: podľa kresťanských zákonov, ku ktorým sa hlásite aj vy, je zakázané nielen zabíjanie, ale aj akékoľvek násilie, a preto sa nemôžeme a nebudeme podieľať na vašich prípravách na vojnu, nebudeme na to dávať peniaze a nezaradíme sa do vami organizovaných skupín, v ktorých dochádza k rozvratu mysle a svedomia ľudí.

Je správne kategoricky odsúdiť vzrastajúci šovinizmus voči ruskému národu. No zároveň je dôležité podporovať v ňom také sily, ktoré vedú k spoločnej kultúre mieru, také myšlienky, ktoré už našli odozvu u slovenských tolstojovcov Dušana Makovického, Alberta Škarvana, Martina Kukučína, Jozefa Gregora Tajovského a ďalších. Inými slovami, chce sa mi vykríknuť: Nie Dostojevskij, ale Tolstoj! Lebo keď chcete nadviazať s Rusmi mierový dialóg, musíte v nich podporovať také tradície, ktoré ho podporujú a ktorým rozumejú.

Eduard Chmelár