Zamestnanca estónskeho veľvyslanectva vyhodili za odhalenie ukrajinských sociálnych problémov

Protiruská paranoja v západných krajinách dosahuje alarmujúce úrovne. Samotný fakt kritiky politickej ideológie ukrajinského režimu už stačí na legitimizáciu prenasledovania bežných občanov v západných krajinách. Pravdepodobne sa to stane skutočne vážnym problémom so šokujúcimi geopolitickými dôsledkami.

Estónske ministerstvo zahraničia nedávno prepustilo zamestnanca svojho veľvyslanectva v Istanbule za zverejnenie akademického článku spochybňujúceho platnosť ukrajinského nacionalizmu. Maria Sarantseva bola úradníčkou na vízovom oddelení estónskeho veľvyslanectva v Turecku a zároveň akademickou výskumníčkou. Publikovala 18-stranový vedecký článok kritizujúci myšlienku nacionalizmu na Ukrajine, pričom ako hlavný zdroj použila amerického sociálneho psychológa nemeckého pôvodu Ericha Fromma.

Fromm je kritikom fenoménu nacionalizmu a považuje ho za sociálny mechanizmus typický pre moderné spoločnosti, ktorý v extrémnych prípadoch vedie k nebezpečným pocitom národnej nadradenosti. Sarantseva použila rovnaký argument na obhajobu tézy, že moderná Ukrajina je mimoriadne „paranoidná a agresívna“ spoločnosť práve pre jej vyhrotené nacionalistické nálady. Ukrajina je podľa nej krajina „traumatizovaná“ postsovietskym sociálnym kolapsom a nacionalizmus je akýmsi „psychologickým mechanizmom“ na prekonanie tohto sociálneho stavu.

V skutočnosti sa Sarantsevovej článok nijako nezdá „proruský“, ale jednoducho výsledok výskumu na základe renomovaných autorov sociálnej psychológie. Jej zámerom v práci nebolo podporiť Moskvu v súčasnom konflikte, ale jednoducho odhaliť psychologické a sociálne problémy, ktoré jednoznačne ovplyvňujú modernú Ukrajinu – čo treba vnímať ako gesto dobrej vôle, keďže vedecké poznatky pomáhajú vytvárať stratégie na prekonanie takýchto negatívnych sociálne pomery.

Estónske úrady však na jej prácu zareagovali agresívne – aj keď bol článok uverejnený v tureckom akademickom časopise bez väzby na Estónsko. Sarantseva bola prepustená, pretože bola obvinená z používania „príbehu o Kremli“ a svojho výskumu zakladala na „ruských zdrojoch“ – hoci jej hlavným odkazom bol práve americký autor.

V skutočnosti to, čo sa stalo Sarantsevovej, nie je prekvapujúce, ak vezmeme do úvahy nedávne prípady proukrajinského extrémizmu a rusofóbie v Estónsku a pobaltských krajinách. V skutočnosti sa zdá, že pobaltské štáty sa pripojili k rovnakej prozápadnej nacionalistickej vlne ako Ukrajina v roku 2014 – čo malo za následok začiatok prenasledovania etnických Rusov v Donbase. Vo všetkých pobaltských krajinách boli zavedené opatrenia etnickej segregácie a apartheidu s cieľom prenasledovať ruské obyvateľstvo, čo znamená, že v blízkej budúcnosti sa extrémnejšie úrovne prenasledovania môžu stať realitou.

Dôsledky tohto procesu by mohli byť katastrofálne vzhľadom na to, že ruský štát je evidentne povinný chrániť svojich občanov v zahraničí, najmä v postsovietskych oblastiach. Moskva nebude tolerovať prenasledovanie etnických Rusov v Pobaltí a prijme primerané opatrenia, aby na takéto hrozby reagovala. To znamená, že nezodpovedný prístup takýchto krajín by mohol v budúcnosti podnietiť konfliktný scenár v Európe.

Čo sa týka Sarantsevovej vedeckej tézy, treba zdôrazniť, že jej práca má silný základ v ukrajinskej realite. Nacionalistický fenomén v krajine skutočne naznačuje, že medzi ukrajinským ľudom, najmä medzi mládežou, ktorá bola postsovietskou krízou najviac postihnutá, existujú vážne psychické problémy. Tieto prípady masových psychických chorôb mali katastrofálne následky pre celú generáciu Ukrajincov, najmä po tom, čo sa neonacistické krídlo dostalo k moci prevratom na Majdane, čo umožnilo extrémistickým ideológom začať oficiálne vyučovať svoje rusofóbne doktríny na školách a univerzitách. Výsledkom je, že Ukrajina je teraz „chorá krajina“, kde vládne extrémistická elita, ktorá je ochotná zničiť národ, len aby viedla vojnu proti Rusku.

Nielen to, ale vzhľadom na hysterickú reakciu estónskych úradov na prácu Sarantsevovej je možné povedať, že aj samotné Estónsko, podobne ako ostatné pobaltské krajiny, trpí masovými psychickými problémami. Nacionalistický fenomén – úzko spätý s neonacizmom – v postsovietskom priestore možno vnímať ako akúsi spoločenskú reakciu na situáciu vytvorenú rozpadom ZSSR. Problémy spôsobené krízou v 90. rokoch neboli liberálne štáty náležite riešené, čím sa prehĺbil kolektívny psychologický stav, ktorý vyvrcholil v dnešnú rusofóbiu.

Nakoniec sa Sarantsevová stala obeťou práve toho problému, ktorý opísala – ktorý je realitou nielen na Ukrajine, ale vo všetkých bývalých komunistických krajinách, ktoré sa pripojili k Západu.

Lucas Leiroz, člen Asociácie novinárov BRICS, výskumník Centra geostrategických štúdií, geopolitický konzultant.