PREPUSTIŤ 10% PRACOVNÍKOV….

A je tu ďalšia zaujímavá aktuálna téma, ku ktorej treba povedať aspoň pár slov, aby reč nestála. Prepúšťanie ľudí z práce, asi najvážnejšia a najťažšia vec, ale tu sa tým politicky šibrinkuje s ľahkosťou ako keby to bolo iba o nejakej inventúre v sklade a o vyraďovaní expirovaného tovaru zo skladových zásob.

Cítim sa vzhľadom na moje univerzitné vzdelanie a kvalifikáciu v odbore výchova a vzdelávanie dospelých a v angličtine kompetentný niečo povedať aj na základe vlastných životných a pracovných skúseností. Ak prepúšťa z práce nejaký výrobný závod predpokladám, že majiteľ aspoň koná racionálne a neprepúšťa najskúsenejších a najproduktívnejších zamestnancov. Hoci istotu v tom nemám. Ak sa ale čas od času šibrinkuje prepúšťaním desiatich percent pracovníkov v štátnej správe, je to niečo iné. Ono to pri tom samozrejme znie ľúbivo – vyhodíme 10% percent ľudí a ušetríme v rozpočte mzdové a ostatné súvisiace náklady. A národ tomu ešte bude aj tlieskať, však treba tých „darmožráčskych úradníkov“ poprepúšťať…..Iste, ale kto rozhoduje koho prepustiť a koho nie? A práve tu je pes zakopaný.

Akonáhle príde zhora befel prepúšťať 10%, pomery na pracovisku sa náhle menia na neľútostnú džungľu. Existuje totiž niekoľko typov ľudí – 1) tichí konštruktívni pracanti, ktorí nebehajú hore dolu po kanceláriách ale sú invenční a vedia robiť aj za dvoch či za troch v špičkovej kvalite 2) Potom sú tu vychytralí karieristi, ktorí vedia výborne predstierať zaneprázdnenosť prácou a rýchle zbadajú koho si treba obšľapať a získať na svoju stranu 3) no a konečne sú aj vyslovení intrigáni a klebetnice a klebetníci, ktorí sa „živia“ ohováraním a budovaním svojho imidžu na úkor kolegov. K tomu všetkému prirátajte aj politické vplyvy keď sa po voľbách vymenia niektorí vedúci pracovníci na čisto politickej báze a máte o zmätok, chaos, nervozitu a napäté vzťahy postarané. Lenže tu ide o osudy dospelých ľudí, neraz vekove zraniteľných viac ako malé bábätko, lebo prepustiť na základe príkazu niekoho napríklad vo veku 58 rokov je život ohrozujúca situácia. A poznáme sa, veď sme na Slovensku a vieme, že tu sa najviac brojí a polená sa tu hádžu pod nohy schopným a výkonným. Vynikáš v niečom nad ostatnými? Treba ti zavariť a dať ti po hlave, aby si sa zaradil a nevytŕčal.

Keď príde na prepúšťanie, vyhadzujú sa neraz práve tí najzraniteľnejší, najcharakternejší a najužitočnejší. Lebo také je bohužiaľ naše Slovensko…..Razom sa z kolegu stáva neľudská beštia, v boji o záchranu vlastného zadku, na úkor schopnejšieho spolupracovníka. Kam sa niekto podeje keď stratí prácu napríklad vo veku 56 rokov? No buduj si v takom veku novú existenciu ak si na dlažbe v štáte, ktorý sa absolútne nepodobá na Japonsko, kde je po tisícročia hlboká úcta k starším a kde sa postupuje nahor s vekom. Tu je to presne naopak. Tu je kult mladosti a už 40-ročný človek je považovaný za starého. To je choré. Ak si mladý, môžeš začať odznovu kdekoľvek, ale začínaj od piky pred šesťdesiatkou…! Nemožné, nikde ťa nezoberú a si hotový ako Poľsko v tridsiatomdeviatom, ako sa u nás vravievalo. A môžeš rátať dni, aby si sa aspoň nedôstojne zachránil útekom na predčasný dôchodok…..

Stalo sa to totiž aj mne. V roku 2010 vyhral voľby Richard Sulík a stal sa predsedom parlamentu, kde som pracoval v Parlamentnom inštitúte Kancelárie NR SR. Mal som vtedy 57 rokov a na vyhadzovanie a znižovanie stavu pracovníkov o 10% si Sulík doniesol 24-ročného saskárskeho chalana na post Kancelára a obávaného krízového manažéra menom Ing. Peter Ondro. Vyhodili ma, čo som naozaj nečakal lebo parlament mnou šetril obrovské finančné prostriedky pretože nemusel nič zadávať na preklady a tlmočenie do zdieračských agentúr s taxami, z akých sa človeku zakrúti hlava.

Nič nepomohlo, ani skutočnosť, že som do angličtiny preložil 200 stranovú exkluzívnu publikáciu SLOVENSKÝ PARLAMENT V PREMENÁCH ČASU, že mi vyšli články aj v najväčších svetových novinách, v denníku WALL STREET JOURNAL, o čom mohol Sulík iba snívať – a napríklad aj písomnú súčasť daru predsedu Pašku kráľovnej Alžbete II,

skrátka úplne všetko, čo parlament potreboval v angličtine. Lebo pokiaľ ide o dôkladnú znalosť angličtiny, nerobme si o poslancoch parlamentu veľké ilúzie….. Bolo treba nielen prekladať, ale aj tlmočiť. Asi desať mesiacov po tom vyšiel v novinách článok pod titulkom „Parlament vyhadzuje státisíce za preklady.“ Idiocia na entú a osobný príbeh, charakterizujúci pomery na Slovensku. Zvyšok nedopoviem lebo to nemá happy end. Ľutoval som, a dodnes ľutujem, že som v roku 1995 odišiel z postu prekladateľa vedeckej literatúry na najväčšom výskumnom ústave (UPKM) v oblasti medicíny, kde som si získal celoslovenské renomé.

Prepáčte ak som tu dnes napísal niečo subjektívne, ale ja naozaj varujem pred spôsobom, akým sa prepúšťajú pracovníci v štátnej správe. Ako som sa dozvedel, argumentom v mojom prípade bolo, že „Zoldy je aj tak v dôchodkovom veku“, pričom som mal 57 rokov. Hovädá, inak sa to povedať nedá….. na čele so Sulíkom!

Michal Zoldy