7 dní v kocke: NATO radí Ukrajine rokovať s Ruskom. Neskoro

Dnes o malej otočke Západu pri Ukrajine; o migračnom prebudení v EÚ; o krotení dúhovej politiky ministra Druckera a o trápení Fica so záhadnou správou SIS. V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa.

1. Dobré rady z NATO

Začneme správami zo sídla NATO, ktoré naznačili zmenu západného prístupu k Ukrajine. Mark Rutte, nový generálny tajomník NATO, vyhlásil, že Ukrajina by mala začať prípadné rokovania s Ruskom z pozície sily.

Znamená to, že Západ už netrvá na zákaze rokovaní s Ruskom a na vyriešení konfliktu vojenskou silou. Po novom má ísť o kombináciu vyzbrojovania Ukrajiny a mierových rokovaní. Je to posun správnym smerom. No prichádza neskoro. Veľmi neskoro.

Ukrajina tretí rok prehráva vojnu s Ruskom. Západná politika protiruských obchodných sankcií a vyzbrojovania Ukrajiny neviedla k ohláseným cieľom. Naopak, vedie k postupnej vojenskej porážke Ukrajiny a k finančnému vyčerpaniu EÚ. Z pozície sily by dnes mohol rokovať Putin, nie Zelenskyj.

Ukrajina mohla rokovať z pozície sily (relatívnej sily) v roku 2022. Buď krátko pred vojnou, keď Rusko žiadalo bezpečnostné garancie a dohody o vojenskej neutralite Ukrajiny. Alebo krátko po invázii, keď Rusko žiadalo presne to isté.

V januári 2022, tesne pred vojnou, však NATO bezpečnostné dohody odmietlo. Dokonca sa nezačali ani len formálne rokovania s Ruskom. Západ Rusov ignoroval. Túto pozíciu si osvojil aj Zelenskyj.

Plány Západu boli totiž opačné. Krajiny NATO od roku 2014 vyzbrojovali ukrajinskú armádu, ktorá vytláčala ruské menšiny z Donbasu (viac ako milión ukrajinských občanov ruského pôvodu ušlo v rokoch 2014 a 2015 do Ruskej federácie). A mali v tom pokračovať dovtedy, kým by Ukrajina nebola dosť silná na vojnu s Ruskom o Krym, ktorý bol storočia sídlom ruskej čiernomorskej flotily.

Spojené štáty krátko pred vojnou rátali s dvoma scenármi. Buď s tým, že Rusko sa neopováži priamo vstúpiť do vojny o Donbas – lebo by neunieslo finančné a obchodné sankcie. Alebo s tým, že ak by Rusko riskovalo obmedzený vojenský úder, vylomilo by si zuby. Mix sankcií a vyzbrojovania Ukrajiny by vraj Rusko rýchlo schladil.

Druhá šanca pre Ukrajinu na rokovania o urovnaní konfliktu prišla v marci 2022. Izraelský premiér Bennett sa pokúsil sprostredkovať mierové rokovania Ukrajiny a Ruska. Aj vtedy ešte mohla Ukrajina rokovať z pozície sily. Stále bola druhou najväčšou európskou krajinou. Mala vtedy približne 40 miliónov obyvateľov, silnú armádu, vplyvných spojencov.

Podmienkou Ruska bola vojenská neutralita Ukrajiny a ochrana ruských menšín vo východoukrajinských regiónoch. Ukrajinský prezident Zelenskyj avizoval, že je o tom pripravený rokovať. Výsledkom nemala byť kapitulácia, ale bezpečnostná dohoda, ktorá by znamenala faktické stiahnutie NATO z Ukrajiny.

Rokovania však stroskotali na neoblomnej pozícii Británie a Spojených štátov. Britský premiér Johnson oznámil Zelenskému, že v prípade dohody s Ruskom nemôže rátať s ďalšou podporou Západu.

A bez tejto podpory by bola neutralita Ukrajiny nemožná. Na záruku neutrality štátu sú vždy potrebné širšie dohody.

Jednoducho: Británia a kľúčové krajiny NATO rokovania Ukrajiny s Ruskom potopili. Zelenskyj s Bennettom to skúsili, ale bolo to neschodné – padlo to na postojoch krajín NATO.

Odvtedy mal Západ Ukrajinu tam, kde ju potreboval – nie za rokovacím stolom, ale v zničujúcom boji s Ruskom. Celé to stálo na jednom zákaze a jednom príkaze: na zákaze rokovaní s Ruskom a na príkaze bojovať až do konca, do vojenského vyriešenia konfliktu.

Dnes tajomník NATO oznamuje, že tvrdá línia sa prehodnotila. Zákaz rokovaní s Ruskom padol. Ukrajina má byť pripravená rokovať. Teda: konflikt sa nemá vyriešiť vojenskou silou, ale dohodami s Ruskom o prímerí. Vojenská sila má byť len oporou pre vyjednávaciu pozíciu Ukrajiny.

Znie to lepšie ako stará línia. No prichádza to v zlom čase. Reči o „rokovaní Ukrajiny z pozície sily“ sú želaním, nie plánom.

Dnes už Ukrajina nemá 40 miliónov obyvateľov a nie je druhou najväčšou krajinou Európy. Odhaduje sa, že na Ukrajine reálne žije približne 25 miliónov ľudí. Ostatní sú buď pod kontrolou ruských síl na východe Ukrajiny, alebo na úteku (v Európe a v Rusku). Elitné ukrajinské sily vykrvácali v bojoch o Mariupol, Bachmut a Avdijivku – pričom tieto mestá Ukrajina stratila. Navyše, po vojne sa HDP Ukrajiny zrútil o 40 percent. Ukrajina je plne závislá od západných finančných infúzií.

Ukrajina v roku 2024 nemôže za rokovacím stolom ukázať väčšiu silu ako v roku 2022. Je to nezmysel.

A tým sú nezmyselné aj jej tvrdé podmienky: teda udržanie všetkých území spred vojny a vstup do NATO.

Jedinou možnosťou Ukrajiny je to, že nezahrá svojimi kartami (ktoré už nemá), ale západnými.

Presne na tom stojí takzvaný víťazný plán ukrajinského prezidenta Zelenského. Štáty NATO majú Ukrajine dodať odstrašujúce strategické zbrane. Majú vybudovať spoločnú ukrajinskú obranu. A majú bezodkladne rozhodnúť o pozvánke Ukrajiny do NATO.

Mark Rutte však Zelenského vo štvrtok schladil. Odkázal, že jeho „víťazný plán“ sa mu páči, ale nemôže ho podporiť ako celok. V preklade: vysoko citlivé a vysoko rizikové vojenské otázky ostanú otvorené. Ukrajina nemôže počítať s najsilnejšími západnými kartami. Má ďalej bojovať, no vojenská podpora Ukrajiny ostane taká, ako doteraz.

Dodajme, že s takými výsledkami, ako doteraz…

Rozhodnutie z marca 2022 potopiť rokovania Ukrajiny s Ruskom, sa ukázalo ako chyba. Dnes sa bude táto chyba naprávať len ťažko a s násobne vyššími nákladmi.

2. Prebudenie v EÚ

Znie to neuveriteľne, ale z EÚ prichádzajú dobré správy a rozumné návrhy. Eurokomisia chce sprísniť migračnú politiku a urýchliť deportácie nelegálnych imigrantov.

Jej návrhy sa dostali aj do programu samitu EÚ.

Paradoxne, najďalej zachádza progresívna vláda Donalda Tuska v Poľsku. Tusk, mimochodom bývalý prezident EÚ a ikona európskych liberálov, chce pozastaviť azylový systém. Tvrdí, že Poľsko musí obnoviť stopercentnú kontrolu nad svojimi štátnymi hranicami, ktoré prekračujú tisíce migrantov.

Podobne tvrdo chce presadiť hromadné deportácie migrantov aj český premiér Fiala. Jeden zo vzorných atlantických hujerov.

Pridala sa aj šéfka eurokomisie Leyenoná s balíkom nových pravidiel pre deportácie „ilegálov“.

Na tomto obraze je zvláštne, že tvrdý prístup už nepresadzujú lídri ako Orbán, ale tí, ktorí sa donedávna podpisovali pod politiku „otvorených dverí“.

Dôvod: s migrantmi už nie je len politický problém. Po novom je geopolitický. Preto idú balady o ľudských právach nabok. A siaha sa po silových riešeniach, pri ktorých by sa trochu začervenal aj Salvini.

Poliaci sa sťažujú, že tisíce afrických a ázijských migrantov im k hraniciam tlačia Bielorusko a Rusko. Nie preto, aby Poľsko posilnili (ako to roky hlásali progresívne príručky). Preto, aby ho destabilizovali.

V ére hybridnej vojny sa migranti ukazujú ako bremeno, ktoré prináša množstvo rizík.

Vo viacerých západných metropolách už prisťahovalecké komunity tvoria väčšinu. Napríklad v Londýne. Podobné problémy sú vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku…

Dnes EÚ s prekvapením zisťuje, že milióny migrantov predstavujú bezpečnostné a geopolitické riziko. V európskych mestách sú milióny ľudí, ktorí nenávidia liberálnu demokraciu. Nenávidia dúhové prevýchovné programy. A hlavne: nenávidia Izrael a západnú bezpečnostnú politiku.

V Európe sa spolu s migrantmi premnožil antisemitizmus a antiamerikanizmus. Následky sú „byzantínske“. Vlády a univerzity sú pod tlakom silných menšinových hnutí, ktoré sa správajú otvorene nepriateľsky.

Bezpečnostné služby varujú, že nespokojnosť miliónových prisťahovaleckých komunít môže prerásť do násilností. Alebo rovno do teroristických útokov proti Židom. Prípadne proti vládam, čo podporujú izraelské vojny, ktoré urobili z miliónov Palestínčanov a Libanončanov ľudí bez domova…

Slovom, konflikty Blízkeho východu sa čoraz viac prelievajú do západnej Európy. Arabské a moslimské komunity sú doma aj tam, aj v západných veľkomestách. Európa sedí na výbušnom probléme a rozhodla sa konať.

Dobrou správou je, že pre krajiny ako Poľsko, Česko, Maďarsko a Slovensko to môže zabrať. Africkí a ázijskí imigranti tu netvoria silnú časť spoločnosti. Sprísnená migračná politika môže v krajinách východnej Európy udržať základný spoločenský poriadok pod kontrolou.

Vo Francúzsku, Belgicku či Holandsku to už možné nebude. Budú sa musieť prispôsobiť. Keďže opačné postupy – prispôsobenie a inkluzívna prevýchova imigrantov – sa ukázali ako utopické.

3. Krotenie Druckera

Pred týždňom sme na tomto mieste písali, ako progresívny minister Drucker ukázal prostredník Ficovi – a zamával nad hlavou dúhovou vlajkou. Drucker sa zastal aktivistických učiteľov z Trenčína, ktorí chceli na gymnáziu organizovať dúhový festival.

Popritom minister školstva pretláčal zákon, ktorý by pri politicky citlivých (povedzme queer) školských aktivitách vyradil z hry rodičov. Ak by školská rada rozhodla, že chce politicky či ideologicky zamerané akcie a predmety, rodičia by nemohli namietať.

Po kritických článkoch v Štandarde a po tlaku ministra Tarabu musel progresívny minister Drucker trochu pribrzdiť. Zákon sa upravuje tak, aby účasť žiaka na citlivých predmetoch nad rámec štátnych osnov musel potvrdiť rodič informovaným súhlasom.

Je to krok správnym smerom. Potvrdzujú to zlé skúsenosti s LGBTI aktivistami na školách.

Ešte pred desiatimi rokmi by sme mohli školám veriť, že pri vzdelávaní a školskom programe nezájdu do extrémov a úchylností. Dnes už táto dôvera neexistuje. Postarali sa o to progresívni aktivisti, ktorí na školách pred deťmi propagovali vibrátory, erotické pomôcky, hormóny a zákroky na zmenu pohlavia… Alebo návody, ako neveriť zlým dezinformačným médiám a ako sa zorientovať v tých dobrých, progresívnych.

Nešlo pritom o úlety, ale o program. Aktivistov, ktorí do škôl pretláčajú „vedu“ o vibrátoroch, drag šou, transrodovú agendu a progresívne poučky, sú financované z EÚ a cez sieť mimovládok aj z rozpočtov ministerstiev (čo sa vláda snaží prehodnotiť). Pretože táto politická agenda sa navonok tvári ako „podpora ľudských práv“.

Zákon by mal plazivú ideologizáciu školstva obmedziť. A zároveň by mal posilniť kontrolu rodičov nad woke aktivizmom učiteľov. V tomto by mal mať Taraba podporu.

Pokiaľ ide o ministra školstva Druckera, optimálne by bolo, ak by vo vláde, ktorá sa hrá na „hrádzu proti progresivizmu“, skončil. Nepatrí tam.

Problém je v tom, že za Druckerom stoja dve silné skupiny. Progresivisti (nemýľme si ich s progresívcami z PS, tí nestoja nikde, len postávajú). A prezident Pellegrini.

Prípad rozbehu a následného krotenia Druckera ukazuje na jeden hlbší problém. Progresivizmus zatiaľ nie je možné odstaviť. Je predsa súčasťou oficiálnej západnej a európskej línie. Má postavenie „vedúcej sily v pokrokovej spoločnosti“. A je takmer jedno, kto práve vládne.

Dá sa len brzdiť a zadržiavať. Aj to len niekedy, v niektorých vládach s tvrdšou rukou.

Napríklad v tej Ficovej, kde nie sú woke všetci ministri, ale len poniektorí.

4. Prísne tajné

V slovenskej koalícii sa už týždeň rieši bizarný problém: takmer všetci hovoria s vysokým stupňom protirečenia o záhadnej správe, ktorá možno vôbec neexistuje.

Ide údajne o správu SIS o atentáte na premiéra.

Kolotoč špekulácií rozbehol premiér. Cez víkend povedal, že verejnosť sa o atentáte dozvie „strašné veci“. Myslel nimi prepojenia strelca na opozičnú stranu. Naznačil, že by to malo vyplývať zo správy (nešpecifikovanej) o májovom útoku na premiéra.

V utorok minister vnútra Šutaj Eštok povedal, že správu SIS si objednal premiér. Následne ministerstvo jeho slová korigovalo, vraj nešlo o správu o atentáte, ale o správu o rizikách atentátov v budúcnosti.

Lenže aj druhá verzia, ktorú autorizovalo ministerstvo, padla. Premiér tvrdí, že si neobjednal od SIS nijakú správu. SIS jeho slová potvrdila.

Keď v koalícii zistili, že správami o správe sa beznádejne zamotávajú do protirečení, prišla tretia verzia. Správu SIS si vraj objednala opozícia. Mala byť o extrémizme. A údajne aj o politickom extrémizme. Čo však nesedí.

Nakoniec tu teda nemáme informácie o „strašných veciach“ z pozadia útočníka, ale len prázdne šumy a zmätok vo vyhláseniach ministra vnútra.

A to je pol roka po atentáte na predsedu vlády žalostne málo.

Z dostupných faktov je zrejmé zatiaľ to, že SIS vypracovala čiastkové informácie pre potreby vyšetrovateľov, ktorí pracujú na atentáte. Z vyšetrovania vyplýva, že útočník mal politicky blízko k strane Demokrati.

Do vyšetrovacieho spisu môžu nahliadať právnici Roberta Fica, keďže v kauze figuruje ako poškodený.

Pravidlá hry vyzerajú jednoducho. Ak má Fico informácie o „strašných veciach“ a o politických prepojeniach strelca, mal by ich zverejniť. A ak to nemá zverejniť on, ale nejaká dlho avizovaná „správa“, mal by otvorene pomenovať aká.

Hra na skrývačku, ktorú tu predvádzajú premiér s ministrom vnútra, môže naznačovať len toľko, že Fico hľadá autora pre spísanie „strašnej správy“. A stále ho nenašiel.

Dag Daniš / Denník Štandard