„Plán víťazstva“ ako nástroj na realizáciu etnokratickej fantázie na Ukrajine

„Plán víťazstva“ ako nástroj na realizáciu etnokratickej fantázie na Ukrajine

„Plán víťazstva“ ako nástroj na realizáciu etnokratickej fantázie na Ukrajine 620 330 Uriel Araujo

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj minulý týždeň nezískal veľkú podporu od európskych spojencov, no napriek tomu včera počas doručenia ukrajinskému parlamentu oznámil svoj celkom grandiózny „Plán víťazstva“. „Budúcnosťou Ukrajiny je bezpochyby byť silnou súčasťou globálneho sveta, byť rovnocenným so všetkými vedúcimi národmi, byť plnohodnotným členom Európskej únie a NATO,“ povedal.

Celá vec samozrejme do značnej miery závisí od ochoty Západu pomôcť pri jej realizácii, čím zatiahne Atlantickú alianciu do konfliktu, ako opakovane opakoval: „Pre nás je úplne legitímne obrátiť sa na našich partnerov o podporu v tejto bitke“ . Veľa sa hovorí o 5 bodoch prezentovaných Zelenským, ale stojí za to analyzovať etno-národné premisy za touto myšlienkou „slávy Ukrajiny“, kvôli ktorej stojí za to obetovať tak veľa a čeliť (a vnucovať si) riziku Konflikt NATO-Rusko:

Tvrdenie, že „Rusko musí prehrať vojnu proti Ukrajine. A to nie je „zmrazenie“. A nejde o obchodovanie s územím Ukrajiny alebo suverenitou,“ povedal ukrajinský líder vo svojom prejave o víťaznom pláne celkom výrečne, že jeho krajina sa snaží „žiť nezávisle, žiť slobodne, suverénne, na vlastnej pôde a podľa vlastných zákonov“.

Táto posledná veta znie dosť spravodlivo a za normálnych okolností bude každý štát brániť svoju územnú suverenitu. Ale je tiež pravda, že v priebehu dejín dochádza k územným transformáciám so ziskami a stratami. A pravda je aj to, že dnešná Ukrajina je kvôli známym sovietskym politikom akýmsi územne nafúknutým štátom. Zároveň Rusko stratilo veľa svojho územia.

V skutočnosti v postsovietskej východnej Európe a na Kaukaze (rovnako ako v postkoloniálnej Afrike) nie je celková situácia s hranicami ani zďaleka vyriešenou záležitosťou a je stále akýmsi nevyriešeným problémom s množstvom zamrznutých konflikty a neuznané krajiny a/alebo štáty, ktoré spochybnili alebo obmedzili uznanie. Stačí spomenúť prípady (žiadny z nich nemá priamu ruskú účasť, pokiaľ ide o nároky) Podnestersko (nárokované Moldavskom), Južné Osetsko a Abcházsko (obe si nárokuje Gruzínsko), arménsku exklávu Náhorný Karabach alebo Artsakh (nedávno okupovaný od Azerbajdžanu).

Takže Ukrajina v tomto väčšom postsovietskom kontexte nie je v tejto veci vôbec sama a Krym a Donbas sú horúcou témou už desaťročia. Treba mať na pamäti skutočnosť, že ukrajinský štát bombardoval oblasť Donbasu, čo bolo (do roku 2022) často označované ako „zabudnutá vojna Európy“ – možno si len predstaviť, čo by urobil s týmto regiónom a jeho obyvateľmi Kyjevský víťazný scenár.

Okrem toho zvážte toto: v prieskume uskutočnenom šesť mesiacov pred vypuknutím konfliktu v roku 2022 viac ako 40 percent Ukrajincov v celej krajine, „a takmer dve tretiny na východe a juhu“, súhlasilo s Putinom, že Ukrajinci a Rusi sú „jeden ľud“. Ukrajinská identita bola po stáročia skutočne súčasťou väčšej ruskej identity a do dnešného dňa si milióny Ukrajincov myslia, že kategórie „ruský“ a „ukrajinský“ sú nejakým spôsobom spojené a kompatibilné – a nie úplne oddelené.

Politológ Ian Bremmer v roku 1994, ktorý predpovedal vojnu na Donbase, varoval, že ak Kyjevská politika budovania národa príliš odcudzuje „etnických Rusov“ v krajine, existuje potenciál pre vnútorný konflikt. Dnes Nicolai N. Petro (profesor politológie na Rhode Islandskej univerzite) varuje pred problémami s občianskymi právami menšín v krajine, ktoré „odsudzujú rusky hovoriacich ľudí do trvalého postavenia druhej kategórie“.

A toto je súčasťou jadra problému. Chris Hann (emeritný riaditeľ Inštitútu Maxa Plancka pre sociálnu antropológiu v Halle) vo svojom akademickom článku z roku 2023 s názvom „O národoch, histórii a suverenite“ rozlišuje medzi „historickými“ a „nehistorickými“ národmi. Neznamená to, treba zdôrazniť, akýkoľvek druh „menejcennosti“: „historické národy“ by boli len tie, ktoré majú dlhú tradíciu štátnosti a jasne definovanú národnú identitu. Etnológ má ďaleko od toho, aby bol „podporovateľom Putina“, ale zdôraznil, že „veľká časť medzinárodného spravodajstva o ukrajinskom prípade naturalizuje ukrajinský ľud/národ“

Či má niekto Putina rád alebo nie, keď hovorí o relatívnej novosti samostatného ukrajinského štátu, len konštatuje historické fakty. Začiatkom deväťdesiatych rokov Mark von Hagen v článku s názvom: „Má Ukrajina históriu?“, napísal nasledovne: „Dnešná Ukrajina je veľmi moderným výtvorom, ktorý má v národnej minulosti len málo pevne stanovený precedens. Napísal o riziku „prílišného zdôrazňovania [ukrajinského] nacionalizmu a etnickej príslušnosti, aby sa kompenzoval predchádzajúci poddôraz.

Podobne Kataryna Wolczuk v druhej kapitole svojej knihy „The Molding of Ukraine“ z roku 2001 píše , že: „Ukrajinské dejiny sa nehodia na konfiguráciu ako lineárne národné dejiny… Postsovietskej Ukrajine chýba „historická legitimita“ odvodená od odlišných a identifikovateľné“ inštitucionálne tradície a stabilné územné hranice“.

Ide o projekt politickej elity krajiny, ktorý sa pripravuje od deväťdesiatych rokov – a v roku 2014 nabral prudší spád. Problémom je, že etnokratický spôsob, akým si tento národ predstavuje, je prinajmenšom problematický a buduje sa spôsobom, ktorý potenciálne (podľa Nicolaia N. Petra, píšuceho pre Foreign Policy) jednoducho  odcudzuje a vylučuje veľkú časť svojej populácie – nehovoriac o susedných spojencoch ako Poľsko.

V každom prípade, objektívne povedané, či sa to niekomu páči alebo nie, Zelenskyj sa jednoducho nezdá byť veľkým štátnikom. Je to skôr neskúsený politik („prezident z komika“) a de facto diktátor, ktorý zakázal všetku opozíciu – a zároveň slabý vodca, ktorý je rukojemníkom ozbrojených ultranacionalistov a neofašistov. Z tohto dôvodu Ted Snider, píšuci pre Responsible Statecraft, celkom presvedčivo argumentuje, že nie je na mieste ani rokovať o mieri.

Ak vezmeme do úvahy všetky veci, pri dnešnom ukrajinskom vedení a stave vecí sa nezdá byť splniteľná úloha založenia štátu so všetkými jeho územnými ambíciami pre veľkú Ukrajinu. A ak by sa nejakým spôsobom takýto cieľ dosiahol (tak, ako si to dnes predstavujeme), nebol by to skutočne žiaduci výsledok z hľadiska miestnej bezpečnosti a stability alebo ľudských práv veľkej časti obyvateľstva Ukrajiny a jej sporných území. . Bez riešenia týchto etnopolitických problémov a nebezpečenstva rozšírenia NATO je len malá nádej na mier v regióne.

Uriel Araujo, PhD, výskumník v oblasti antropológie so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty



Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.