BESEDY NA ŠKOLÁCH….ÁNO, ČI NIE?

Najvyšší čas vrátiť konečne nielen do nášho života, ale najmä do škôl zdravý rozum, rodičovsko-pedagogickú zodpovednosť a triezvosť. Deti a mládež sú pod tlakom médií, ktoré bohužiaľ poskytujú divákom aj neuveriteľné množstvo pochybných a neraz doslova škodlivých podnetov a inšpirácií, ktoré skôr demoralizujú a dehumanizujú, než by vychovávali.

Takže besedy na dnešných školách áno, či nie? Samozrejme, že áno. Ale také, ktoré majú vzdelávací a výchovný obsah a cieľ a dopĺňajú zodpovedne schválenú školskú výuku obohacujúcim spôsobom. Rozhodne nie, ak sa na školu napríklad dostali administrátori štvavej stránky ZOMRI v kapucniach. Tí nech školy zďaleka obchádzajú, lenže tí tam napriek tomu chodili a výsledkom bol študent Hodál, ktorý chcel, aby novozvolená prezidentka začala po voľbách strieľať národne orientovaných ľudí. V súčasnosti študuje v Prahe na právnickej fakulte a bude to ten posledný právnik, na ktorého by som sa obrátil ak by som potreboval odbornú právnu radu. Iný mladý študent práva nadviaže spoluprácu s najväčším americkým denníkom NEW YORK TIMES a výsledkom je neuveriteľný paškvil, ktorý v tých novinách vydá americký žurnalista s Pulitzerovou cenou, a dobre, že tam v tom denníku pomaly neglorifikuje Cintulu keď o ňom napíše, že to je úspešný amatérsky básnik bez akejkoľvek spojitosti s opozíciou. To je výsledok života v rozoštvanej spoločnosti, ktorá je tak rozhádaná, že pomaly už civilizovanou spoločnosťou ani nie je. Kadekto hovorí do všetkého možného bez toho, že by mal na to aspoň elementárne životné skúsenosti, vek, kvalifikáciu, potrebné vzdelanie, široký prehľad a nadhľad. A nebojím sa povedať, že aj dobrý úmysel.

Ak na školy chodia požiarnici rozprávať s deťmi o požiarnej prevencii, je to v poriadku. Ak tam chodia policajti vysvetľovať žiakom ako si majú dávať pozor na pedofilov a nástrahy na internete, je to absolútne v poriadku. Ak tam chodili herci Jozef Króner, Ladislav Chudík, Leopold Haverl a spisovateľ Vladimír Mináč tak to bolo v rámci osnov v predmete slovenský jazyk a literatúra nanajvýš žiaduce a užitočné. Herca, ktorý má problém s alkoholom a drogami by som tam ale v žiadnom prípade nepustil.

Neteoretizujem, lebo mám so školskými besedami vlastné praktické skúsenosti. Až do príchodu Kovidu som chodil na základné školy na severnom Slovensku na besedy so žiakmi druhého stupňa na témy, ktoré súviseli s mojím vzdelaním, kvalifikáciou a praxou. Ako angličtinár – prekladateľ a tlmočník s pedagogickým vzdelaním – som chodil na besedy o význame štúdia cudzích jazykov, najmä angličtiny, pre život a prácu. Samozrejme, že som hovoril aj o slovenskom jazyku lebo prekladateľ a tlmočník musí dôkladne ovládať nielen cudzí jazyk, ale predovšetkým svoj materinský.

Bol som príjemne prekvapený keď som na začiatku besied hravou interaktívnou formou na tabuľu napísal v oboch jazykoch rad chybných viet a žiaci ôsmeho a deviateho ročníka ich správne opravili. Raz dva si otestuješ vedomosti detí ak vieš ako, a nemusí to ani byť v rámci oficiálneho celoštátneho testovania. Ďalšou témou mojich besied v rámci občianskej náuky bola deľba moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ale samozrejme iba po čisto vecnej a technickej stránke, žiadna politika! Pracoval som v minulosti na Úrade vlády, neskôr dlhé roky aj ako asistent poslanca parlamentu a na záver v Kancelárii Národnej rady, takže som deťom priblížil nielen prácu poslancov a parlamentných výborov, ale napríklad aj to, čo robia parlamentní poslaneckí asistenti. Absolútne bez toho, že by som zašiel čo i len milimeter do politiky. Všetko v medziach a v rozsahu učiva v občianskej náuke. Príjemne ma prekvapilo, aký záujem medzi deťmi vzbudili moje besedy v rámci občianskej náuky o etikete, zásadách slušného správania a o tom, ako by sa mali medzi sebou správať muži a ženy a chlapci a dievčatá. Deti ma na záver hodiny keď zazvonilo nechceli pustiť preč. Čo chceš viac? Nie je ešte všetko celkom stratené, s tým pocitom som zo škôl odchádzal domov.

Prišiel však Kovid, školy zavreli brány a bolo po besedách. Prešli štyri dramatické roky, spoločnosť sa zmieta v otrasoch a nečakaných, neraz umelo vyvolávaných morálnych konfliktoch, a ísť na besedu s deťmi napríklad v občianskej náuke by znamenalo riskovať žiacku otázku, čo si napríklad myslím o LGBTI+ a trebárs aj o Ficovi a Šimečkovi. Takú otázku by som mohol dostať, prečo nie….? Čo potom? Vedel by som ako rutinér vykorčuľovať aj z takej otázky, ak by som išiel do všeobecností o postavení vládnej koalície a opozície ako takom, ale či by to stačilo…..? Hlavne by som sa nemohol dotknúť politiky a agitovať jedným alebo druhým smerom. Hovorím o tom otvorene lebo aj dnes som dostal ponuku ísť na besedu o anglickom a slovenskom jazyku, ale veľmi o tom uvažujem…..

Bez príslušného vzdelania, praxe, životných a pracovných skúseností a morálnych kvalít nesmieš do triedy vstúpiť ani ako hosť na besedy! Žiaci majú tendenciu uveriť hosťovi lebo svojich učiteľov už majú svojím spôsobom opočúvaných a možno aj zunovaných, o to väčšia zodpovednosť to je od momentu vstupu do triedy. A či majú rodičia mať právo rozhodovať či niekto mimo pedagogického zboru môže prísť niečo deťom vysvetľovať a rozprávať sa s nimi, je podľa mňa absolútne namieste. Neviem, čo zamýšľa v tomto smere minister Tomáš Drucker, ale návrat k zodpovednosti a zdravému rozumu, ktorý na Slovensku v minulosti predsa vždy bol, považujem za nevyhnutný. Nerobme vedu z toho, čo by vedou nemalo byť!

Michal Zoldy