Už je z toho pomaly tradícia. Pred cestou na Ukrajinu Fico slovne pritvrdí, odsúdi politiku Únie, ktorá podporuje „zabíjanie Slovanov“ – a následne na Ukrajine podpíše všetko, čo sa od neho vyžaduje. Vrátane dodávok zbraní.
Robert Fico a Denys Šmyhaľ. Foto: ZUZANA GOGOVA / EPA / Profimedia
Pondelková cesta Fica na Ukrajinu dopadla zle. Zle pre Fica aj pre Slovensko. Ukrajinská vláda pritvrdila a oznámila, že od januára končí s tranzitom ruského plynu do východnej Európy. Slovensko si má plyn zohnať inde…
Na novom postoji Ukrajiny bol zarážajúci kontext. Fico síce pred cestou na Ukrajinu doma napol svaly a odsúdil provojnovú politiku Západu, no na rokovaní s ukrajinským premiérom bol neobyčajne krotký a ústretový.
Dohodli sa spoločné projekty vrátane vojenskej spolupráce, Slovensko prisľúbilo ďalšie dodávky zbraní a munície zo slovenských zbrojoviek, pridalo 14. balík štátnej vojenskej pomoci (odmínovacia technika), potvrdilo maximálnu podporu Ukrajiny na jej ceste do EÚ.
Fico bol ohnutý až po zem. Chcel tým zrejme odvrátiť najhorší scenár – definitívne odrezanie Slovenska od dodávok ruského plynu cez Ukrajinu.
Nestačilo.
Ukrajinský premiér napriek Ficovým úklonom verejne vyhlásil, že Kyjev končí s prepravou ruského plynu do Európy. Vysvetlil, že strategickým zámerom Ukrajiny je pripraviť Rusko o zisky z predaja surovín do EÚ.
Z pohľadu Ukrajincov je to celkom logický krok. Hovorili o ňom takmer rok. Nord Stream v roku 2022 vybuchol. Uzavretie centrálneho tranzitu priškrtí príjmy Ruska z predaja plynu. Samozrejme, skolabujú aj miliardové príjmy Ukrajiny z tranzitu. No to ju nemusí veľmi trápiť. Ukrajinu predsa bohato financuje EÚ.
O niečo horšie to vyzerá z pohľadu Slovenska. Ruský plyn nedokázala nahradiť ani Matovičova vláda, ani Hegerova, ani Ódorova… Dôvod: nešlo to.
Vnútrozemské krajiny nevedeli nahradiť staré potrubia novými LNG terminálmi. Boli odkázané na reverzný tok plynu zo západu na východ EÚ. No tento smer zásobovania mohol spoľahlivo fungovať len dovtedy, kým bol v prevádzke Nord Stream. Teda kým bol v Nemecku a následne na stredoeurópskom trhu dostatok plynu.
Slovom, ruský plyn – na rozdiel od ruskej ropy – nebolo možné naplno a stabilným spôsobom vymeniť za iný. Preto EÚ z obchodných sankcií vyňala plyn. A tlačila len na zníženie jeho spotreby. Západ EÚ sa prispôsobil rýchlo. Prímorské terminály pre LNG plyn pracujú naplno. Štáty ako Slovensko a Maďarsko sú však takmer celkom závislé od potrubí – a od plynu z Ruska.
Zastavenie ukrajinského tranzitu by pre Slovensko znamenalo bolestivý a veľmi ťažko riešiteľný problém. Náklady by strmo porástli aj domácnostiam, aj priemyslu. A ak by ceny tlmila vláda, zaplatíme si to cez ďalší konsolidačný balík.
Na porovnanie: Česi stlačili podiel ruského plynu pod päť percent. Nakupujú skvapalnený nórsky plyn z Nemecka. Maďarsko je od ruského plynu závislé na 80 percent, no dováža ho cez bezpečné rusko-turecké trasy. Slovensko je formálne od ruského plynu závislé na 50 percent, reálna závislosť je však vyššia, keďže aj „alternatívny plyn“ od iných dodávateľov je pôvodom z Ruska (akurát je mierne prebalený a s násobne vyššími prepravnými nákladmi).
Samozrejme, odstavenie ukrajinského tranzitu nebude znamenať, že na Slovensku nebude plyn. O ponuku sa postarajú „trhy“. Zmení sa však to, že dostupného plynu bude menej a s výrazne vyššou cenou.
Navyše, tento predražený plyn bude možno sčasti aj tak pôvodom ruský, akurát na ňom – na nás – zarobí celý reťazec obchodníkov a prepravcov. Nóri, Nemci, Česi…
Rusi si straty z ukrajinského tranzitu znížia presmerovaním dodávok na obchodníkov z Turecka alebo Azerbajdžanu (ktorí ho ochotne dodajú Európanom). Maďari si možno udržia stabilné dodávky ruského plynu cez Turecko. A Slovensko? Slovensko si asi straty nezníži nijako.
Pritom budú dvojnásobné. Za plyn zaplatíme výrazne viac na prepravných príplatkoch. A zároveň prídeme o príjmy z centrálneho európskeho tranzitu. Ak na Slovensko potečie plyn zo západu (ako nedostatková komodita), budeme takpovediac na konci rúry. S vysokými nákladmi na plyn a s chabými výnosmi z medzinárodného tranzitu.
Zrejme aj preto bol v pondelok Fico na Ukrajine taký ústretový, mierny a nabitý proukrajinskými frázami. Tlačí na ukrajinskú vládu, aby rozhodnutie ešte do konca roka prehodnotila (ako to urobila pri preprave ruskej ropy). Istá šanca tam možno je, aj keď nie taká veľká ako v prvých rokoch vojny. Jedným z dôvodov je aj to, že problém je dnes prevažne slovenský. Nie európsky.
Pred 15 rokmi, počas prvej ukrajinsko-ruskej plynovej krízy, stáli v pozore Nemecko s Rakúskom a Českom (závislými od ruského plynu), a teda aj celá EÚ. Brusel tlačil na Ukrajincov aj Rusov, aby dodržali kontrakty a prepravovali objednaný plyn do Európy. Dnes je v tom slovenská vláda opustená (dokonca bez Maďarska, ktoré je napojené na malý, ale dostačujúci rusko-turecký tranzit).
Vyzerá to tak, že Fico môže o pár mesiacov tvrdo doplatiť na svoju dvojtvárnu politiku. Kým tu neboli krízy s dodávkami plynu, Fico mohol jedno hovoriť doma – a druhé robiť v zahraničí, v Bruseli a na Ukrajine. Mohol byť aj protivojnový rebel, aj vzorný atlantický spojenec, dodávateľ munície na Ukrajinu a de facto pokračovateľ Naďovej a Korčokovej proamerickej línie.
Dnes táto jeho politika naráža na limity. Nemá vplyv na ukrajinskú vládu, Brusel zasa jeho problémy s energiami nemusia zaujímať… Slovom, Ficovi pre jeho protirečivú politiku, respektíve pre rozpor medzi rečami a praxou, nedôveruje ani Ukrajina, ani Západ. A z druhej strany ani Rusko.
Pokiaľ ide o riziko plynovej krízy, na silové riešenia – hrozbu obmedzenia dodávok munície pre Ukrajinu, ak neustúpi – asi Ficova vláda nebude mať odvahu.
A na svoje obľúbené „politické riešenia“ nebude mať spojencov.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.