Pred 80 rokmi, 6. októbra 1944, prerazili spojenecké vojská Červenej armády a 1. česko-slovenského armádneho zboru za cenu obrovských obetí Dukliansky priesmyk a začali oslobodzovať Slovensko a celú ČSR. Desaťtisíce mŕtvych, ktoré zostali po Karpatsko-duklianskej operácii, najväčšej a najkrvavejšej horskej bitke druhej svetovej vojny, ktorá bola podľa historikov do značnej miery mrhaním ľudských zdrojov, mi nedovoľujú hovoriť v súvislosti s týmto významným výročím ako o oslavách. Cítim však obrovskú úctu k hrdinom a obetiam týchto najťažších bojov a hlbokú pokoru k týmto ikonickým miestam, za ktoré považujem nielen samotný Dukliansky pamätník, ale aj Údolie smrti či vojenský cintorín vo Svidníku, na ktorom je pochovaných 9 000 sovietskych vojakov, ktorí padli v tomto regióne. Vždy, keď sa ocitnem v týchto končinách, sa pokloním pri pomníku aj pamiatke armádneho generála Ludvíka Svobodu – veliteľa, ktorý bojoval, prezidenta, ktorý vyjednával. Zoči-voči strašnej tragédii, ktorú pripomínajú tieto miesta, nechcem prednášať vzletné a patetické reči. Chcem len pripomenúť cenu mieru. „Potoky krvi“ (obľúbený výraz Ludvíka Svobodu) na Dukle nás varujú, aké ľahké je stratiť mier a aké ťažké je získať ho späť. Chráňme ho a nedopusťme nikdy viac vojnu. Vojna je ten najstrašnejší a najprimitívnejší spôsob riešenia sporov, ktorý by sme mali považovať za zastaralý historický prežitok a udržať ho naveky mimo práva. Večná vďaka osloboditeľom. Nech žije mier, nech je prekliata vojna!
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.