Päť dôvodov, prečo je tak ťažké pre Izrael vyhrať

Päť dôvodov, prečo je tak ťažké pre Izrael vyhrať

Päť dôvodov, prečo je tak ťažké pre Izrael vyhrať 620 330 Doktor

Päť dôvodov, prečo je tak ťažké vyhrať izraelskú vojnu na 7 frontoch.

Izraelský vojak v tuneli Hamasu v Gaze (Foto: Noam Galai/Getty Images)

Počas posledných troch týždňov Izrael priniesol výnimočnú majstrovskú triedu vojenských operácií pod vedením spravodajských služieb. Pomocou explodujúcich pagerov a vysielačiek, presných náletov a špeciálneho bombardovania proti viacposchodovému bunkru Hasana Nasralláha, všetko dokonale načasované, Izraelčania dekapitovali takmer celú veliteľskú štruktúru Hizballáhu – najväčšej a najsilnejšej teroristickej organizácie v regióne.

Úspech v tomto meradle, ktorý si vyžaduje toľko cieľov na najvyššej úrovni – vrátane samotného Nasralláha, monštra hlavného teroristu – v tak krátkom čase, je absolútne ohromujúci a bezprecedentný.

Nadväzuje na kampaň v Gaze – rozpútanú v reakcii na barbarské teroristické útoky Hamasu zo 7. októbra – ktorej hlavné operácie sa z veľkej časti skončili. Aj toto bol vojenský úspech v tom zmysle, že Izrael dosiahol svoj bezprostredný cieľ ochromiť Hamas, zničiť jeho tunely a znovu získať účinnú kontrolu nad Gazou.

Čo je dôležitejšie, a podobne ako nedávne výkony zbraní na severe, táto operácia – s kódovým názvom Swords of Iron – poskytla pôsobivý dôkaz o výnimočnom výcviku a vojenskej efektivite IDF v tých najnáročnejších podmienkach . Mestská vojnová kampaň, od ktorej sa očakávalo, že sa pred jej začiatkom 27. októbra 2023 pre IDF zmení na vyčerpané, zdĺhavé a krvavé partizánske peklo, si doteraz vyžiadala len životy 346 izraelských vojakov – každý z nich je stratou, ale stále je to oveľa menej ako niektoré skoré odhady až do 5 000 potenciálnych úmrtí IDF.

K tomu všetkému Izrael s pomocou spojencov tiež vykonal takmer k dokonalosti nie jednu, ale dve rozsiahle operácie protivzdušnej a protiraketovej obrany proti masovým raketovým útokom, ktoré Irán spustil v apríli a tento utorok večer. Ten v apríli zahŕňal väčší a komplexnejší balík úderov, ktorý obsahoval drony, riadené strely a balistické strely, ale Irán ho telegrafoval v dostatočnom predstihu a vykonal ho takmer predvádzacím spôsobom.

Naproti tomu tá tento týždeň s približne 180 balistickými strelami bola krátkodobá a vyzerala oveľa horšie. Izraelský systém protiraketovej obrany Arrow zachytil mnoho cieľov – vrátane tých, zdá sa, mimo atmosféry – , ale niekoľko hlavíc sa dostalo do určených cieľových oblastí, hoci spôsobili len minimálne škody. IDF im pravdepodobne umožnila prejsť práve preto, že nepredstavovali veľkú hrozbu.

Keď vezmeme do úvahy, od kampane v Gaze po špeciálne operácie proti Hizballáhu a takmer bezchybnú obranu – pri dvoch príležitostiach – proti iránskym high-tech, rozsiahlym raketovým útokom, výkon IDF by naznačoval, že Izrael zmenil po prekvapení 7. októbra a teraz má armáda navrch v tejto zložitej vojne o prežitie proti Teheránu a jeho zástupcom. Teraz existuje pocit, že Izrael opäť raz ukázal, že ho nemožno poraziť, že akékoľvek pokusy o jeho zničenie nedôjdu k ničomu – a že tí, ktorí sa o to pokúsia, nakoniec zahynú.

Realita situácie môže byť o niečo tvrdšia. Strategické dilemy a neisté postavenie Izraela napriek týmto úspechom pretrvávajú z niekoľkých dôvodov.

V prvom rade musíme oceniť celý rozmer problému Tel Avivu. Podľa slov Benjamina Netanjahua Izrael bojuje „vojnu na siedmych frontoch“. Na juhu v Gaze je Hamas a ďalej v Jemene Húsíovia. Na severe, v Libanone a presakuje do Sýrie, je Hizballáh. Samotná Sýria, ktorá tiež hraničí s Izraelom pozdĺž Golanských výšin, je štvrtým frontom a v skutočnosti je závislým štátom Iránu.

Prezident Assad vďačí za svoje prežitie Zboru iránskych revolučných gárd (IRGC), ktoré financujú, vybavujú a riadia celú sieť džihádistických milícií spojených s Iránom v Sýrii, ktorých počet údajne dosahuje 60 000 až 100 000 bojovníkov. Táto sila je stálou hrozbou proti Izraelu a v tomto regióne pravidelne dochádza k stretom a cezhraničným nájazdom.

Posledné tri „fronty“, ktorým čelí Izrael, sú Západný breh Jordánu (neuveriteľne náročná oblasť na zabezpečenie proti infiltrácii teroristov), Iránom podporované ľudové mobilizačné sily (PMF), ktoré kontrolujú Irak, a samotný Irán.

Úspechy Izraela boli veľké, no treba ich vidieť v kontexte obrovského iránskeho „ohnivého kruhu“, ktorý ho obklopuje a ktorého kombinované zdroje sú stále obrovské.

Po druhé, Hizballáh je mimo, ale zároveň nie je úplne mimo. Už začalal s menovaním nových vodcov a veliteľov. Organizačná efektivita na chvíľu utrpí, ale nikto nie je nenahraditeľný. Jeho bojová sila – kdekoľvek do 50 000 teroristov – sa zatiaľ nezapojila vo veľkom meradle a zostáva k dispozícii. Využíva tiež výkonnú podpornú infraštruktúru riadenú IRGC a ďalšiu pracovnú silu vedľa v Sýrii.

Predsunuté pozície a vojenská infraštruktúra Hizballáhu, vrátane niektorých skládok rakiet, boli spustošené izraelským letectvom a nedávnymi izraelskými vpádmi do južného Libanonu. Väčšina jej arzenálu vysokokvalitnej presne navádzanej munície (PGM) s dlhým doletom – odhadovaný na najmenej 30 000 rakiet – sa však nachádza ďalej v Libanone a pravdepodobne zostáva vo veľkej miere použiteľná. Hrozba obrovských raketových sálv, ktoré môžu prevalcovať Železnú kupolu, bola vždy najvážnejšou hrozbou pre Izrael zo severu a nedávne udalosti to technicky nezmenili.

Za týchto okolností, a na rozdiel od Gazy, bude situáciu v Libanone oveľa ťažšie doviesť k uspokojivému vojenskému záveru pre Izrael. Je jasné, že izraelská vláda sa nerozhodla spustiť ofenzívu cez libanonskú hranicu pred operáciou pagerov a sériou atentátov – inak by to nasledovalo okamžite, aby využila neporiadok v radoch Hizballáhu. Ak je to znakom chýbajúceho širšieho plánu, na strategickej úrovni to z dlhodobého hľadiska neveští nič dobré. Ku koncu októbra sa zhoršuje aj počasie, čo môže výrazne ovplyvniť operácie IDF.

Po tretie, Izrael nemá rozhodujúce možnosti útoku proti iránskemu jadrovému programu bez priamej podpory amerického letectva. Zničenie týchto superodolných jadrových výskumných zariadení, zabudovaných do hôr, si vyžaduje použitie 30 000-librových bômb Massive Ordnance Penetrator (MOP) GBU-57/B – najvýkonnejších na svete a navrhnutých presne pre tento typ misií – ktoré len USA majú a ktoré môžu dodať iba americké bombardéry ako B-2.

Izrael by mohol sám podniknúť menšiu operáciu – hoci požiadavky na tankovanie vzduchu, ako aj riešenie iránskej protivzdušnej obrany na vzdialenosti tisícok míľ predstavujú veľké riziko. Ale aj keby bola úspešná, takáto operácia by pravdepodobne len poškodila iránsky jadrový program, a to za cenu rozpútania dlho obávanej rozsiahlej regionálnej vojny – namiesto serióznych, ale v konečnom dôsledku obmedzených výmen a operácií, ktoré sme doteraz videli v minulosti. rok. V prípade Izraela nemôžeme vylúčiť možnosť, že by obmedzenia náletu mohli byť kompenzované nejakými dodatočnými nekonvenčnými špeciálnymi operáciami, ktoré IDF a Mossad mohli vopred pripraviť v Iráne. Celkovo však vyváženosť rizika zaváži proti izraelskému úderu proti iránskym jadrovým zariadeniam.

Americká politická podpora pre čokoľvek takéhoto charakteru – nehovoriac o možnosti priamej účasti USA, teda ísť do vojny s Iránom – sa pravdepodobne nenaplní, určite nie pred novembrovými voľbami. Súčasná administratíva nebude súhlasiť s touto úrovňou eskalácie – prezident Biden to už jasne povedal – aj keď cieľom je napríklad iránsky ropný priemysel a nie jadrový program. Opak by volebne poškodil demokratov a narušil by ich ideologický postoj k tejto otázke, zdedený z rokov Obamu. A ak Trump vyhrá, jeho administratíva by mohla konať až po inaugurácii v januári budúceho roka.

Jadrová velmoc Irán by bol (potenciálne smrteľnou) nočnou morou v prvom rade pre Izrael, ale aj pre región a z dlhodobého hľadiska aj pre svet. Úplne by to vynulovalo rovnováhu síl na Blízkom východe. Hlavným strategickým cieľom Teheránu je v konečnom dôsledku plavba do tohto cieľa bez spustenia spoločného izraelsko-amerického útoku na jeho jadrové zariadenia. Zdá sa však, že Izrael nie je teraz bližšie k jeho zmareniu ako pred tromi týždňami.

Po štvrté, moc USA v regióne klesá, čo z dlhodobého hľadiska len oslabuje pozíciu Izraela. Na makroúrovni ide o dlhodobý trend spojený so širším geostrategickým preskupením globálnej rovnováhy síl, ktorý núti USA sústrediť viac svojich zdrojov na boj proti Číne v západnom Tichomorí a snažiť sa stiahnuť – do niektorých rozsahu – v Európe a na Blízkom východe. Je to tiež súčasť historického cyklu ťažkej a nákladnej angažovanosti USA v regióne, ktorý sa teraz chýli ku koncu práve vtedy, keď americká energetická revolúcia odstránila priamu potrebu ropy z Perzského zálivu.

Pri bližšom pohľade je situácia ešte vyhrotenejšia. Prestíž a vplyv USA v regióne sa najmä v poslednom desaťročí výrazne znížili. Zoznam neúspechov zahŕňa Asadovo víťazstvo v sýrskej občianskej vojne, faktickú stratu Iraku pod kontrolou Iránu a silné politické a ekonomické prieniky Číny do regiónu.

Pokiaľ ide o vojenskú stránku tohto príbehu, kľúčový vývoj sa odohral v rovnaký deň ako útok, ktorý zabil Hasana Nasralláha, a preto bol o niečo menej povšimnutý. USA oznámili plány stiahnuť vojenské sily z Iraku (a tiež Sýrie) v priebehu budúceho roka a pravdepodobne pokračovať v roku 2026. Formálne sa to prezentuje ako koniec operácie Inherent Resolve, protiteroristickej kampane proti ISIS od r. 2014. V skutočnosti americká vojenská stopa (približne 2 500 vojakov) umiestnená na sérii základní a zariadení po celom Iraku a Sýrii slúžila širšiemu účelu, ktorým je poskytovanie protiváhy proti iránskej sieti džihádistických milícií, ktorá sa šíri cez jeho pozemný most do Libanonu.

Strata tejto americkej základne uprostred šiitského polmesiaca spôsobí, že sa americká vojenská pozícia v regióne vráti do obmedzeného stavu, aký sme nevideli od invázie do Iraku v roku 2003, aspoň z perspektívy základne. Z dlhodobého hľadiska to pre Izrael nie je dobrá správa.

Napokon, piatym kľúčovým problémom je, že izraelskej ekonomike tikajú hodiny. Obrovský rozsah vojenskej výzvy je udržať armádu – ktorá sa vo veľkej miere spolieha na státisíce záložníkov – mobilizovanú vysokou rýchlosťou a na dlhú dobu. Okrem toho je v krajine veľké množstvo ľudí vysídlených – približne 70 000 práve zo severu v dôsledku raketových útokov Hizballáhu.

Ekonomika nie je štruktúrovaná pre tento druh nepredvídaných udalostí. Vedie to k nedostatku pracovnej sily v priemysle, ktorý sa prenáša do pomalšej ekonomickej aktivity a dokonca aj do zvyšovania počtu bankrotov . Okrem toho sa zvyšujú náklady na samotnú vojnu – vykonávanie rozsiahlych operácií a spotrebovávanie drahej munície. Potom sú tu vedľajšie účinky na investičnú klímu alebo odvetvia ako cestovný ruch.

V dôsledku toho izraelská ekonomika rýchlo klesá. Rast je tento rok stále pozitívny a dosahuje viac ako 2 percentá, ale v porovnaní s trendom spred 7. októbra klesol o viac ako štyri percentuálne body. Po nedávnom otvorení libanonského frontu na severe ratingové agentúry opäť znížili hodnotenie izraelskej ekonomiky o dva stupne – od statusu „nevyžiadanej“ ju oddelili len o tri stupne.

Tieto čísla ešte nie sú kritickým problémom; Izrael má stále dostatok ekonomického priestoru, aby mohol viesť vojnu tak, ako to z vojenského hľadiska považuje za vhodné. A pokiaľ ide o vojny o prežitie, súčasný príklad Ukrajiny ukazuje, koľko ekonomickej deštrukcie sa dá vydržať, keď ide o existenciu.

Predsa len, najmä v kvázi demokracii, akou je Izrael, bude ekonomický faktor čoraz viac vstupovať do hry na politickej úrovni a v konečnom dôsledku pôsobí ako obmedzenie politických možností Izraela z dlhodobého hľadiska.

Na záver, Izrael vyhráva bitky, ale ešte nie vojnu. Všetky jeho úspechy proti iránskej temnej ríši by sa mali právom oslavovať, no treba mať na pamäti aj širší obraz. Všetkých päť hlavných problémov uvedených vyššie prekrýva skutočnosť, že Izrael, pri všetkej svojej brilantnosti pri vykonávaní vynikajúcich operácií a získavaní taktických víťazstiev proti nadradeným silám, zatiaľ zrejme nemá jasnú stratégiu , ako zlomiť iránsku moc a odstrániť hrozbu sám.

Irán si v priebehu desaťročí vybudoval okolo Izraela svoj „ohnivý kruh“ a jeho stratégia proti Tel Avivu je stratou. Izrael bude potrebovať všetku pomoc, ktorú môže dostať, aby prekonal toto zlo v záujme celého civilizovaného sveta.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2024/10/five-reasons-why-israels-7-front-war-is-so-hard-to-win/



Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.