7 dní v kocke: Toto je len začiatok. Onedlho budeme splácať aj európsky dlh. Cez dane EÚ

7 dní v kocke: Toto je len začiatok. Onedlho budeme splácať aj európsky dlh. Cez dane EÚ

7 dní v kocke: Toto je len začiatok. Onedlho budeme splácať aj európsky dlh. Cez dane EÚ 620 330 Mr Hyde

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa.

Na snímke predseda vlády SR Robert Fico počas brífingu v Handlovej 6. septembra 2024. Foto: Ján Krošlák/TASR

Posledný týždeň bol pomerne výživný. Vláda spustila bolestivý konsolidačný balík – je to len prvý a najmenší diel seriálu; padol Šimečka, konkrétne preto, že sa volá Šimečka; eurokomisár Šefčovič dostal nové úlohy, hlavne tie v hybridnej vojne, a dostal ich preto, že je poslušný; Izrael predviedol „digitálny útok“, pri ktorom zabil desiatky ľudí a tisíce zranil.

1. Keď vládnu dlhy

Najsilnejšou udalosťou týždňa – a možno aj roka – je plošný nálet vlády na naše peňaženky. Volá sa to finančná konsolidácia. Slovensko má po pandemických rokoch vysoké deficity rozpočtu, vysoké dlhy, a ak nechce dopadnúť ako Grécko, musí prudko zvýšiť príjmy štátu.

Ficova vláda pripravila podobný návrh ako pred ňou Ódorova. V skratke: zaplatíme výrazne viac na DPH, teda na cenách tovarov a služieb, rodinám s deťmi sa osekajú prídavky, priplatíme si za internetové a komunikačné služby aj za diaľnice… Do štátneho vrecka to má priniesť takmer tri miliardy eur.

Na druhej strane, vláde to napriek finančným suchotám umožní udržať trináste dôchodky. Na sľuby vládnych strán dôchodcom sa do veľkej miery poskladajú rodiny s deťmi.

A to sme len na začiatku. Zrejme nás čakajú aj ďalšie kolá konsolidácie, ktoré majú priniesť štyri miliardy eur. Bude to znamenať ďalšie zvyšovanie daní a odvodov a ďalšie znižovanie sociálnej pomoci.

Krátko nato príde celkom nový balík daní, ktorý sme doteraz nepoznali – špeciálne európske dane.

Tieto „federálne dane“ budeme platiť napriek tomu, že EÚ má ďaleko od funkčnej federácie. To však trhy nemusí zaujímať. Trhy bude zaujímať len to, či EÚ splatí svoje nové dlhy.

Vznikli v časoch pandémie po nátlaku Francúzska. Macron si presadil mamutí „Plán obnovy“ vo výške 750 miliárd eur z vrecka EÚ. Keďže Únia na to peniaze nemala, požičala si. Splácať ich začneme onedlho, v roku 2027. A potrvá to do roku 2058.

Tučný Plán obnovy pritom nebol zameraný na investície a reformy. Namieril sa na zelenú revolúciu, respektíve na zelenú energetiku. Teda na predražovanie energií.

Okrem pandemických dlhov bude mať Únia aj vojnové dlhy. Financovanie vojny na Ukrajine stojí Úniu viac ako 50 miliárd eur ročne (polovicu HDP Slovenska). Po pár rokoch to budú stovky miliárd, ktoré bude treba splatiť aj s úrokmi.

Brusel plánuje zaviesť balík „zelených daní“ – daň z plastov, daň z uhlíka. A k tomu daň z finančných transakcií. Európania budú obetavo splácať dva balíky dlhov – národné a európske.

Komu? Finančným trhom. Žijeme v systéme, v ktorom majú popri bezpečnostných jastraboch (pandemických, vojnových, klimatických) hlavné slovo trhy. A veritelia. Pretože západné ekonomiky sú existenčne závislé od úverov. Žijú na dlh. A bez toho, aby ho splatili. Len ho dokola refinancujú. Je to tak už roky. A neprebrala nás ani grécka kríza.

Najobjemnejšou položkou väčšiny rozpočtov európskych vlád nie sú ani rezorty obrany, ani školstvo či sociálne veci. Sú ňou deficity. Medzery medzi príjmami a výdavkami, ktoré sa „riešia“ novým úverom.

Európa pritom pred sebou netlačí len finančný dlh, ale aj demografický. Ten je ešte vážnejší. Peniaze sa dajú vytlačiť (za cenu ich devalvácie a inflácie). Ľudia nie.

Najpoctivejší a najrozumnejší pokus o krotenie dlhov presadzovali Nemci (ak nerátame eurovaly na záchranu nemeckých bánk, ktoré vlastnili grécky dlh).

Po finančnej kríze z roku 2008 Nemci tlačili na to, aby sa EÚ aj európske vlády zamerali na znižovanie deficitov a štátnych dlhov. K ozdraveniu mali viesť prísne úsporné opatrenia, ktoré by dlhy stlačili na zdravú, únosnú úroveň.

Konzervatívny prístup Nemcov sa však nikdy naplno nepresadil. Vlády pokračovali v zadlžovaní. A nielen tá grécka…

Podporili ich v tom aj vidiny progresívnych technokratov, ktorých hovorcom sa stal George Soros. Radil, aby sa finančná kríza prekonala masívnymi výdavkami vlád a EÚ a ponukou lacných peňazí od centrálnych bánk (teda tlačením stoviek miliárd nových dolárov a nových eur). Západné ekonomiky mali z dlhov jednoducho vyrásť.

Nemecký prístup po roku 2010 uviazol. Po pandémii a vojne na Ukrajine to vyzeralo tak, že je definitívne dorazený. Krízu liečili centrálne banky tlačením peňazí – a megalomanské projekty EÚ s nazelenalým Plánom obnovy, ktorý predražil energie (a klimatické zmeny nezastaví).

Nakoniec to však nenaštartovalo reálny hospodársky rast, ale prudkú infláciu (nominálny rast HDP poháňaný rastom cien). Pomer dlhov to znížilo, no len mierne. Hra na refinancovanie dlhu pokračuje. A bude pokračovať.

Náklady však budú násobne väčšie, ako by boli po roku 2008, keď sa tvrdý úsporný prístup zamietol ako príliš bolestivý.

Kupovanie času je veľmi drahý trik. Kúpili sme si čas po roku 2010. Lebo finančná kríza… Potom po roku 2020. Lebo pandemická kríza… A teraz musíme za ten čas – minulý čas – zaplatiť.

Optimisti hovoria, že to potrvá len do roku 2058.

2. Pád Šimečku

Koalícii sa v utorok podarilo najtesnejšou možnou väčšinou zosadiť Michala Šimečku z funkcie podpredsedu parlamentu.

Fico s Dankom to považujú za dramatické víťazstvo. A za plnenie sľubov o hrádzi proti progresivizmu.

V skutočnosti to však nebolo víťazstvo, ale chyba.

Dôvodom pre odvolanie Šimečku bolo jeho meno. A zistenia, že jeho blízki prišli cez sieť mimovládnych organizácií k stovkám tisíc eur zo štátnej kasy. Iste, sú to vážne podozrenia, o ktorých treba otvorene hovoriť. No vyhlásiť ich za dôvod na odvolanie zástupcu opozície – a jej voličov – zo širšieho vedenia parlamentu, to je prehnané.

Väčšina obvinení pochádza z archívov, boli známe aj pred rokom. A netýkali sa priamo Michala Šimečku.

Do utorka bol Šimečka terčom koalície. A pri téme, ktorá bola pre progresívcov nepríjemná. Po jeho odvolaní to už neplatí. Šimečka sa môže hrať na martýra, ktorému išla po krku vládna moc. Téma parazitovania mimovládok na štátnom rozpočte už nebude taká úderná ako predtým. Šimečka za ňu predsa zaplatil stratou funkcie. Game over.

Novou témou dňa budú pravidlá hry. A novým terčom bude vládna moc. Narazí na obvinenia, že stínaním opozičných hláv prekročila pravidlá zastupiteľskej demokracie. Tie hovoria, že popri Žigovi, ktorý bol stíhaný za korupciu, by mal byť podpredsedom parlamentu aj zástupca najsilnejšej opozičnej strany. Pričom tohto zástupcu nemá vyberať parlamentná väčšina, ale parlamentná opozícia.

Ani toto však nie je hlavný dôvod, prečo považujeme odvolanie Šimečku za chybu.

Tým hlavným dôvodom je zbytočné stupňovanie politickej vojny – a otravných konfliktov, ktoré už nerozkladajú len parlament, ale aj rodiny, pracoviská, priateľstvá… Politika začína zlyhávať v jednej z kľúčových úloh. Tou je udržať konflikty vnútri spoločnosti pod kontrolou a nepripustiť, aby sa do krajnosti vystupňovala nenávisť a jej mladší súrodenec – agresivita.

Aby sme boli nielen kritickí, ale aj konštruktívni: riešením je obnoviť vzájomný rešpekt. A schopnosť hovoriť spolu.

Samozrejme, zmierenie, o ktorom sa chvíľu hovorilo po atentáte, je už nereálne. Je neskoro. Nemôžete sa zmieriť s niekým, kto surovo presadzoval očkovaciu segregáciu. Nemôžete sa zmieriť s niekým, pre koho je neprijateľné hovoriť o vyriešení konfliktov mierovými dohodami a namiesto toho žiada pokračovanie vojny, ktorá aj tak nevedie k očakávaným výsledkom… Slovom, nemôžete sa zmieriť s poslom vojny. To si odporuje.

Možné a potrebné je však niečo iné: udržať komunikáciu, obnoviť rešpekt a vytvoriť priestor pre dohody o pravidlách. Pravidlá a ich rešpektovanie sú to, čo umožňuje udržať poriadok. Prezident Pellegrini hovoril o okrúhlom stole. Kde je?

V hluku udalostí zanikla jedna malá, ale dôležitá správa, ktorá by mohla dať výborný návod na prvý krok k udržaniu poriadku. Správa bola o staršom stretnutí Sulíka s Chmelárom (ešte poradcom premiéra). Sulík hovoril o nápade s „radou múdrych“ alebo „radou starších“, ktorá by sa občasne neformálne stretla, aby strážila hranice únosnosti konfliktov. Tvorili by ju zástupcovia kľúčových strán, táborov a blokov, ktorí dokážu zodpovedne uvažovať. A ktorí dokážu múdro prehovoriť.

Je to vynikajúci nápad. A nie je z hlavy Sulíka. Prišli na to už pred tisícročiami naši predkovia. Spravidla to dobre funguje. V každom väčšom tábore a v každej väčšej strane sa nájdu skúsení a rozumní ľudia, ktorí vedia, kam nás dovedie hrotenie konfliktov a neschopnosť hovoriť aspoň o základných, „bezpečnostných“ dohodách, ktoré by zabránili rozvratu, násiliu a rozbehu do silových riešení.

Žijeme v čudných časoch poznačených hybridnou vojnou a honom na „nepriateľov“. Sme rozdelení. No ešte stále tvoríme jedno spoločenstvo, jeden národ, jednu spoločnosť, od ktorej sa očakáva, že krízy zvládne bez úplnej straty zmyslov a rozumu.

„Rada múdrych“ je návrh, ktorý si zaslúži pozornosť a podporu.

Namiesto toho sa tu rieši vytláčanie opozície z parlamentných funkcií. Víťazi jasajú, porazení prisahajú odvetu a porážku nepriateľa.

Chcelo by to timeout. Nie na premyslenie obrany či útoku. Len na vydýchanie, ktoré schladí prehriate hlavy.

3. Majster Šefčovič

Zvyšné dva body prehľadu vybavíme už len stručne.

Šéfka eurokomisie Leyenová predstavila novú deľbu moci vo svojej zostave. Slovenský komisár Šefčovič navrhovaný Ficovou vládou dopadol nad očakávania dobre. Má riadiť sekciu obchodu a hospodárskej bezpečnosti Únie.

Dnes, v čase proxy vojny NATO – Rusko, je táto oblasť jedna z kľúčových. Spadajú pod ňu protiruské či protičínske sankcie, clá a čierne zoznamy tovarov a technológií, ktoré je zakázané dovážať alebo vyvážať – vraj v záujme bezpečnosti EÚ. Reálne je to preto, že EÚ dnes nie je suveréna obchodná veľmoc postavená na mieri a voľnom obchode (bývavalo), ale jeden z pešiakov hybridnej vojny. Slúži ako obchodné krídlo NATO.

Nominácia Šefčoviča na tento post znamená, že sa osvedčil ako mimoriadne poslušný.

Tým rozhodne nemyslíme poslušnosť voči Ficovej vláde. Ani vernosť európskym záujmom.

4. Digital war

V utorok a v stredu sme v Libanone sledovali, ako by mohla vyzerať vojna novej generácie. Vybuchli tisíce vysielačiek a osobných komunikačných zariadení (pagerov). Desiatky ľudí to na mieste zabilo, ďalšie tisícky zranili výbuchy a požiare. Medzi obeťami a zranenými sú nielen velitelia Hizballáhu a Hamasu, ale aj stovky civilistov vrátane detí.

Z útoku, ktorý nesie znaky štátneho terorizmu, sú obviňované izraelské tajné služby. Aspoň taký je obraz, ktorý vyskladali veľké zahraničné médiá.

Na tomto type útokov sú šokujúce dve veci. Prvou je nová skúsenosť, že na masové zabíjanie stačí na diaľku odpáliť vysielačky, pagery, osobné počítače alebo mobily. Výbušniny síce spôsobia len malé explózie, ale ak sú blízko tela (čo z povahy veci spravidla sú), tak sú smrteľné. Ďalšiu škodu v masovom rozsahu potom spôsobujú požiare na pracoviskách či v domácnostiach.

Druhou šokujúcou vecou je skúsenosť, že takéto nečakané a vysoko účinné masové útoky nemusia plánovať teroristi, ale tajné služby a vlády. Vo vojne s nepriateľom je to vraj prípustné, hlásajú niektorí z vojnových jastrabov.

Nie, nie je to prípustné. A už vôbec nie v šialenej ére začiatku 21. storočia, kde je takmer každý hrozbou či rovno nepriateľom „tých druhých“. A kde má takmer každý buď na uchu, alebo pod nosom mobilný telefón stredne ťažkej váhovej kategórie.

Môžeme pritom predpokladať, že tu nejde len o možné „míny“ v mobiloch či iných osobných zariadeniach, ktoré sa dajú na diaľku hromadne odpáliť. Rizikové môžu byť celé oblasti a regióny. Po utorku a strede si môžeme klásť veľmi nepríjemné otázky. Čo všetko dokážu vysoko výkonné 5G siete s ich mikrovlnnou radiáciou? Prečo boli čínski výrobcovia vyradení z týchto prísne tabuizovaných európskych projektov? V čom budú americkí správcovia spoľahlivejší?

Aká je verejná kontrola, ktorá by bránila zneužívaniu nových technológií na cielené útoky? Alebo ktorá by bránila možným nehodám? Kto na to vlastne v Európe dozerá – okrem znepokojeného amerického ministra obrany?

Doteraz sme žili v tom, že nové digitálne technológie a siete nás môžu len sledovať a manipulovať naše myslenie. Po novom zisťujeme, že môžu používateľov a ich rodiny zabíjať. A stačí na to málo – aby sa nepriateľ nabúral do systému a využil možnosti. Zvrátené možnosti, ktorými môžu byť tieto technológie vybavené…

Rizikom pritom nie sú technológie ani AI, umelá inteligencia – ako nás presviedča popletený „vizionár“ Harari v novej knihe Nexus. Rizikom sú vždy hlavne ľudia. Konkrétne tí ľudia, ktorí pri upevňovaní moci a likvidácii nepriateľov zachádzajú priďaleko. A bez toho, aby narazili na kritické hlasy, kontrolu, hranice…

Riešením nebude brzdiť technologický vývoj. To je nemožné. Riešením bude brzdiť vojnovú mentalitu, ktorá má v 21. storočí vo svete výživné podmienky. Také výživné, že sa premnožila do rozmerov, aké sme na konci 20. storočia považovali za nepredstaviteľné.

Dag Daniš / Denník Štandard



Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.