ODIŠIEL SYMBOL BOJA ZA SOCIÁLNE PRÁVA NA SLOVENSKU

Tú smutnú správu viem od včerajška, ale nevedel som ju v sebe spracovať. A nie som si istý, koľko ľudí pochopí, koho sme stratili. Vo veku 71 rokov nás navždy opustila jedna z najstatočnejších žien, aké som kedy poznal, pani Zuzana Cingeľová.

Bývalá žeriavnička U. S. Steel Košice Zuzana Cingeľová začala pred dvadsiatimi rokmi odvážny protest za práva pracujúcich a zlepšenie pracovných podmienok v košických železiarňach. Za to, že sa doslova obetovala za iných, si vytrpela neuveriteľné príkoria, vyhodili ju z práce, vyhrážali sa jej, zastrašovali ju. Odvážna žena sa nevzdala a spolu so svojimi prívržencami sa vydala na gándhiovský 550 kilometrov dlhý peší pochod z Moldavy nad Bodvou do Bratislavy. Keď dorazila do hlavného mesta, pred Úradom vlády si rozložila stan a začala hladovku, ktorá trvala takmer tri týždne. Vtedy sme sa spoznali. Písal som o nej články, navštevoval som ju aj s mojimi priateľmi a spoločne sme sa báli o jej život. Vtedajšia Dzurindova vláda ju ignorovala a úrad vlády dokonca arogantne odmietol poskytnúť elektrinu na lekárske vyšetrenie, keď sa jej zdravotný stav prudko zhoršoval. Zuzana Cingeľová neprerušila hladovku ani vtedy, keď jej zomrela matka. „Jej už nepomôžem a tu bojujem za všetkých,“ povedala zronene. Pamätám sa, ako sociologička Zuzana Kusá vtedy znepokojene varovala verejnosť: „Bez akéhokoľvek pátosu vám oznamujem, že táto pani je pripravená zomrieť.“ Jej priatelia, obdivovatelia i prívrženci, všetci sme ju chodili prosiť, že ju potrebujeme živú. Napokon hladovku ukončila, ale len preto, aby mohla otázku postavenia slovenských pracujúcich tlmočiť na medzinárodnej scéne. Prijali ju v Európskom parlamente v Bruseli, vystúpila na Európskom sociálnom fóre v Londýne a Aténach.

Celý svoj život prežila pani Cingeľová v skromných podmienkach na slovensko-maďarskej hranici blízko Stredy nad Bodrogom. Jej príbytok ďaleko za obcou v lone prírody na okraji národnej prírodnej rezervácie, kde žijú korytnačky, na prvýkrát takmer nenájdete. Zuzana Cingeľová nebola obyčajnou robotníčkou. Celý život, aj na pokraji biedy (neraz doslova hladná) nezištne pomáhala ľuďom vo svojom okolí. Jej priatelia spomínajú, že raz na ulici našla plačúce dievčatko, prihovorila sa jej a keď zistila, že ju aj s jej mamičkou vyhodili z bytu, prichýlila ich a bývali u nej takmer rok, hoci o nich nič nevedela. V Moldave nad Bodvou založila ochotnícke divadlo, ktoré spájalo Slovákov, Maďarov i Rómov. Na primitívne rasistické poznámky, či nie je cigánkou, pokojne odpovedala: „Žiaľ, nie som. Ľahšie by sa mi ich bránilo.“ Do posledných chvíľ sa zaujímala o verejné dianie, aj keď žila zo skromného, o polovicu nižšieho dôchodku ako mohla mať, keby mlčala a nebojovala za práva pracujúcich.

Zuzana Cingeľová patrila do úzkeho okruhu ľudí, s ktorými sme zakladali hnutie Socialisti.sk. A hoci sme ho napokon obaja opustili (alebo práve preto), naše hodnoty zostali rovnaké. Keď som ju bol na druhom konci republiky doslova uprosiť, aby sa stala dvojkou na kandidátke hnutia Socialisti.sk v parlamentných voľbách roku 2020, mnohí kaviarenskí ľavičiari mi vyčítali, prečo som to miesto neponúkol radšej nejakej populárnej celebrite alebo významnému ekonómovi, prípadne renomovanému ústavnému právnikovi. Napriek týmto kuvičím hlasom som si presadil svoje. A dodnes som nesmierne hrdý, že sa súčasťou nášho hnutia stala žena, ktorá môže byť svojou odvahou a nezlomnosťou vzorom pre všetkých pracujúcich, ktorí dnes ohýbajú chrbty v neľudských podmienkach a tvrdia, že so svojimi životmi nemôžu nič robiť.

Bola živou obžalobou systému, ktorý urobil z robotníkov zotročené stroje. Aj preto bola mojou jednoznačnou voľbou, aj preto som takýchto ľudí ťahal dopredu, lebo som vedel, že keď bude potrebné zápasiť za tento štát, ona to vydrží, ona neuhne, pretože má ušľachtilé srdce a odvahu bojovníčky. S ľuďmi ako Zuzana Cingeľová sa nám darilo rehabilitovať robotnícku česť. Hrdo o sebe hovorila, že je robotníčka. Tridsať rokov bolo toto slovo tabuizované, akoby neexistovalo, hovorilo sa korektne o zamestnancoch alebo sa ich profesie zakrývali cudzími slovami, akoby sa za to mali hanbiť. Akoby sme zabudli na porekadlo, že remeslo má zlaté dno. Akoby sme zabudli, s akou hrdosťou sa spájalo povolanie baníka, murára, pekára či kombajnistu. Akoby sme zabudli, že aj Alexander Dubček bol sústružníkom v dubnickej zbrojovke. Koho iného som mal vyzdvihnúť na kandidátke autentickej ľavice ako túto statočnú ženu?

Drahá pani Zuzka, prežili ste život, ktorý by mohol byť námetom na filmový hit. Boli ste obyčajne neobyčajným človekom, podľa niektorých príliš tvrdohlavým, podľa nás, ktorí sme vás mali radi, zásadovým a charakterným. Nedovolíme, aby sa na vás zabudlo. Verte, že už teraz s priateľmi premýšľame o tom, ako váš inšpirujúci príbeh odovzdávať ďalej a udržiavať ho v tradícii nikdy sa nekončiaceho zápasu za sociálnu spravodlivosť. Ďakujeme za všetko. Česť vašej svetlej pamiatke.

Eduard Chmelár