„Solingen“ – dôsledky stratégie vojenskej sily

Médiá sa sťažujú na útočníka zo Sýrie. Džihádisti a utečenci však neprichádzajú ako prírodné katastrofy, ale sú produktmi západnej vojnovej politiky.

Ako všade inde, aj v Sýrii boli a sú deti najsmutnejšími obeťami vojny. (Symbolický obrázok zo Sýrie, fotografia Malteser)

V máji 2003 Paul Bremer, americký civilný správca v Iraku, vyhnal do ulíc viac ako 400 000 irackých vojakov a zamestnancov ministerstva obrany. Prišli o prácu a ich rodiny boli často chudobné. Mnohí bojovali o sebaúctu a dôstojnosť, iní upadli do depresie alebo spáchali samovraždu. Od tej chvíle boli bombové útoky čoraz častejšie a odpor proti americkej armáde, keď sa objavili okupačné sily. Na výzvu na povstanie reagovali tisíce ľudí. Vznikol sunnitský underground, z ktorého neskôr vznikli organizácie ako „Islamský štát“. USA útokom na Irak prebudili duchov, ktorých vraj chceli vykoreniť.

Bremer nazval svoje rozhodnutie „deb-aas-ifikácia“, čo je z hľadiska významu pravdepodobne úspešný PR trik, ktorý súvisí s „denacifikáciou“ Nemecka v roku 1945. Bremer chcel rozpustiť Stranu Baas zvrhnutého prezidenta Saddáma Husajna a potrestať jeho prívržencov.

Ulrich Tilgner, dlhoročný korešpondent na Blízkom východe, vo svojej knihe „Medzi vojnou a terorom“ opisuje, ako vtedy prežíval udalosti v Bagdade. 20. marca 2003 USA a ich „koalícia ochotných“ napadli Irak. Ospravedlnenia agresívnej vojny sú založené na sfalšovaných dokumentoch tajných služieb USA. Odpor irackej armády sa v priebehu niekoľkých týždňov zrútil. Niektoré iracké jednotky nevystrelia, pretože ich velitelia sa chcú zbaviť Saddáma Husajna a dúfajú v dohodu so Spojenými štátmi. Po úteku Saddáma Husajna dôstojníci irackej armády demonštrujú za nový demokratický začiatok a ponúkajú Američanom spoluprácu. Zároveň varujú, že ak Američania nezareagujú, vznikne ozbrojené podzemie. Bremer nedovolí nikomu sa s ním rozprávať.

„Bremer reaguje s bezprecedentnou aroganciou a robí chybu historických rozmerov,“ píše Tilgner. Civilný správca, ktorý priletel len dva týždne predtým, si pravdepodobne nebol vedomý účinkov svojho príkazu. Zaháňa tisíce ľudí do podzemia a vytvára teroristické povstanie: „Bremerove zlé rozhodnutia môžu viesť k smrti desiatok tisíc ľudí,“ poznamenal vtedy Tilgner, „zatiaľ čo šance na demokratizáciu Iraku sa zmenšujú.“

Sýria: tajný email Hillary Clintonovej

V e-maile z 31. decembra 2012 vtedajšia americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová napísala, že je dôležité „spolupracovať s regionálnymi spojencami ako Turecko, Saudská Arábia a Katar na organizovaní, výcviku a vyzbrojovaní sýrskych rebelov“.

Pokračuje: „Odstránenie Asada by bolo nielen nesmiernym požehnaním pre bezpečnosť Izraela, ale znížilo by to aj pochopiteľné obavy Izraela zo straty svojho jadrového monopolu. V ďalšom kroku by sa potom Spojené štáty a Izrael mohli spoločne dohodnúť na bode, v ktorom sa iránske jadrové obohacovanie stane takým nebezpečným, že sa vojenský zásah javí ako oprávnený. (Kurt O. Wyss. Násilná americko-izraelská „reorganizácia“ Blízkeho východu. Bern 2022. s. 164)

Tento e-mail zverejnil Wikileaks. Jasne ukazuje, aké geostrategické záujmy USA a ich spojenci v NATO v Sýrii sledovali: cieľom bolo uvoľniť koridor pre nasadenie proti Iránu. Toto si najprv vyžiadalo zmenu režimu v Damasku. Plány na to už dlho ležia v šuplíkoch neokonzervatívcov vo Washingtone.

Takzvaní „sýrski rebeli“, ako napríklad „Slobodná sýrska armáda“ založená v Istanbule, boli vycvičení americkými tajnými službami vo výcvikových táboroch v Turecku a Jordánsku a poslaní do Sýrie. Defekty z Asadovej armády vylákali veľkými sumami dolárov. Ulúpené zbrane z Líbye poslala do Sýrie CIA. Do vojny v Sýrii prúdili bojovníci z viac ako 50 krajín. Západ vytvoril a financoval propagandistickú silu nazývanú Biele prilby, ktorá skončila ako hlásna trúba džihádistov. Od začiatku bolo jasné, že Moslimské bratstvo, zakázané v Sýrii, a ďalšie sunnitské skupiny financované Katarom a Saudskou Arábiou podnecujú nepokoje.

Pre naše médiá to spočiatku nebol problém. Šírili príbeh, rozšírený vo Washingtone, Londýne, Paríži a Berlíne, že v Sýrii vypukla „arabská jar“ a že teraz je potrebné – ako v Líbyi a Egypte – zaviesť demokraciu a zvrhnúť tyrana Asada, ktorý bol „cieliť na strieľanie vlastných ľudí“. Mnoho novinárov nechápalo, že „arabská jar“ bolo hnutím sociálnych médií, ktoré nemalo žiadne skutočné korene v spoločnosti. Experti zo Sýrie sa zrazu objavili vo švajčiarskej televízii a v dokumentárnych filmoch oslavovali hrdinský odpor „rebelov“ proti sýrskej armáde. Nechápali, že Sýrčania boli platení za to, aby strieľali do iných Sýrčanov.

Na druhej strane novinári, ktorí skutočne poznali Sýriu, ako Karin Leukefeld, ktorá žije v Damasku, prišli o prácu a úlohy, pretože písali to, čo každý deň videli a počuli na ulici: že väčšina ľudí v Sýrii chce reformy, ale nie revolúcia, určite nie vojna na zvrhnutie Asada. Diplomati v Damasku, ako francúzsky veľvyslanec Eric Chevalier a česká veľvyslankyňa Eva Filipi, ktorí túto situáciu potvrdili a spochybnili správy západných médií, boli oficiálne ignorovaní.

„Vojna proti terorizmu“ splodila tisíce džihádistov.

Okolo roku 2013 si čarodejníkovi učni vo Washingtone museli všimnúť, že sa veci vymykajú spod kontroly. Podľa medializovaných informácií už v Sýrii zúri viac ako tisíc ozbrojených skupín, z ktorých väčšinu tvoria radikálni islamskí bojovníci, ako napríklad skupina Al-Nusra. Zrazu sa zo statočných „sýrskych rebelov“ a „bojovníkov za slobodu“ stali teroristi, rezali hlavy väzňom pred kamerou a zverejnovali videá online.

Tieto rozpory už nebolo ľahké predať globálnej verejnosti, ktorá bola od 11. septembra bombardovaná sloganom „vojny proti terorizmu“. Boli „rebeli“ dobrí alebo zlí? Preto, aby sa zachovala akákoľvek stopa logiky a dôveryhodnosti, okamžite sa rozšírila správa, že v Sýrii existujú dva typy milícií, a to „dobrí demokratickí povstalci“ a „zlí džihádistickí povstalci“ a tí prví by mali byť podporovaní posledný bojoval. Čo potom americká armáda urobila v Mosule s desivou dôkladnosťou.

Správa americkej vojenskej spravodajskej služby DIA z roku 2012 uviedla: „Salafisti, Moslimské bratstvo a Al-Káida v Iraku sú najdôležitejšie sily, ktoré riadia povstanie v Sýrii.“ Tajný dokument varuje, že Al-Káida by mohla na východe Sýrie vytvoriť „salafistické kniežatstvo“. (Karin Leukefeld: Sýria medzi tieňom a svetlom. S.276)

Presne to robil „Islamský štát v Sýrii“ na experimentálnej báze v rokoch 2013 až 2014. Ministerka Clintonová a jej „Skupina priateľov sýrskeho ľudu“ sa však spočiatku viac zameriavali na zvrhnutie Asada ako na skutočnosť, že rastie islamistické monštrum, ktoré sami vytvorili prostredníctvom svojej vlastnej politiky.

Nebezpečenstvo, že sa toto monštrum stane PR veľmocou na internete, ktorá verbuje mladých ľudí pre svoje teroristické ciele, zjavne nebolo dôvodom na obavy vo Washingtone. Pretože utečenecká vlna, ktorú spustila sýrska vojna, sa preliala Európou, nie USA. A v Berlíne počuli: „My to dokážeme.“

Od tohto momentu bolo každému arabsky hovoriacemu mladému človeku jasné, že v Európe dostane azyl, ak uvedie, že je Sýrčan a že bol prenasledovaný Asadom. Sýrčania prišli po tisícoch, ale Egypťania, Palestínčania a Maghrebíni sa tiež rýchlo naučili niekoľko sýrskych fráz a boli schopní vydávať sa za Sýrčanov, ak „žiaľ stratili doklady“. Azylové orgány sotva mali personálne a finančné kapacity na to, aby to dôkladne preskúmali.

Nejde o náboženstvo, ale o pomstu za vnímané poníženie.

Za chaos nesú veľkú vinu popredné západné médiá. Vždy šírili príbehy, ktoré prišli z Bieleho domu a Pentagonu. Svojou démonizáciou sýrskeho prezidenta Bašára al-Asada a neschopnosťou vyšetriť skutočné príčiny sýrskej vojny prispeli k tomu, že Európa je menej bezpečná. Od roku 2011 ich už nikdy neomrzelo ilustrovať boj za slobodu „rebelov“ z „arabskej jari“. Každý, kto spochybňoval legitímnosť „rebelov“, bol v médiách očierňovaný ako Putinov trol a konšpiračný teoretik. Tie isté médiá, ktoré vtedy chválili povstalcov v Sýrii, teraz hovoria o „chúlostivej bezpečnostnej situácii“ a požadujú dôsledné deportácie a prísnejšie hraničné kontroly.

Sýrska vláda požiadala Organizáciu Spojených národov o pomoc proti povstaniu financovanému zo zahraničia a Spojené štáty a ich priaznivci sa jej samozrejme vysmievali. Sýria vtedy požiadala Rusko o pomoc a Rusko – podľa medzinárodného práva správne – v roku 2015 zasiahlo do vojny na strane Asada. Porážkou islamistických extrémistov v Aleppe sa ukázalo, že zástupná vojna, ktorú viedli USA a ich spojenci v NATO v Sýrii, bola stratená. Od tohto momentu sa rady islamistických bojovníkov preriedili. Tisíce ľudí opustili Al-Nusru a ďalšie skupiny a utiekli do Európy hľadať azyl. Veľmi pravdepodobne v každom prieskume uviedli, že ich „prenasledoval Asad“.

Koľko z nich bolo zajatých alebo sa ukrylo, nie je isté, ale presné čísla nie sú potrebné na to, aby sa potvrdilo, že masový prílev radikálnych islamských mladých mužov so skúsenosťami v boji, z ktorých mnohí vedia narábať s výbušninami a zbraňami, nie je bez vplyvu na politická klíma v európskych spoločnostiach zostala. Beda, ak sa takíto muži alebo ženy budú cítiť odmietnutí, opovrhovaní, ponižovaní a ponižovaní.

Pri hľadaní orientácie a autority nachádzajú na internete príbeh, ktorý ich zobrazuje ako marginalizovaných moslimov a bojovníkov bojujúcich o svoju dôstojnosť. Náboženstvo je len iné slovo pre komunitu alebo spolupatričnosť. Nejde teda o Korán, ktorý väčšina ľudí ledva číta. Je to o sebapotvrdení a momente sily, ktorý je určený na prekonanie bezmocnosti, ktorou ste utrpeli. Či sa ako teroristická zbraň použijú výbušniny, pištoľ, nôž alebo vozidlo, je pre pochopenie príčin zločinu irelevantné. A keď chce nemecký minister vnútra vyhlásiť, že nikto nesmie nosiť nôž s čepeľou dlhšou ako šesť centimetrov, svedčí to o politickej bezmocnosti.

Zdroj: „Solingen“ – die Folgen einer Strategie der militärischen Gewalt – GlobalBridge