7 dní v kocke: Ako je to s novodobými kolaborantmi

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o tom, ako Šutaj Eštok pripomenul progresívcom ich kolaborantské návyky; o malej vzbure Nemecka pri vyzbrojovaní Ukrajiny; o pokusoch odvolať Šimečku z parlamentnej funkcie, pri ktorých koalícia netrafila dôvody; a o konflikte Miroslava Šatana s „morálnymi autoritami“ z médií.

1. Kladivo Šutaja Eštoka

Začneme tým, ako sa v stredu líder Hlasu Šutaj Eštok zahnal – a nečakane vyťal progresívcom. V rámci augustového výročia invázie sovietskych vojakov do Československa vyhlásil, že zradcov a kolaborantov s „cudzou mocou“ tu máme aj dnes. Aj keď v inej podobe, v tej progresívnej.

Šutaj Eštok obvinil europoslancov PS, že v Bruseli žalujú na Slovensko a na demokraticky zvolené vedenie, „aby sa zapáčili cudzím“. A aby sa s podporou zahraničných spojencov dostali k moci.

Pre progresívcov to muselo byť bolestivé.

Pred par týždňami sa zahrávali s myšlienkou, že by mohli Šutaja Eštoka politicky rehabilitovať. Očakávali od neho, že skrotí Šimkovičovú s Tarabom, alebo že Hlas prevezme problémové ministerstvá SNS. A popri tom dúfali, že „nový Hlas“ by mohol byť nielen protiváhou Fica s Dankom, ale aj možným budúcim partnerom PS. Pretože bez ďalších partnerov PS vládu nikdy nezostaví.

V stredu dostali od Šutaja Eštoka odpoveď. Rovno medzi oči.

Pokiaľ ide o obsah odkazu Šutaja Eštoka, môžeme mu vyčítať len jedno – bol až príliš mierny. A mnohé veci nedopovedal.

S novodobou kolaboráciou – službou cudzej moci – je to dnes oveľa vážnejšie a oveľa horšie, ako to vyzerá. A nie, nehovoríme o kolaborácii slovenských elít s Ruskom. Páky Moskvy na slovenskú politiku alebo na rozhodnutia slovenskej vlády sú dnes chvalabohu buď blízke nule, alebo silne limitované. Kolaboráciu a poslušnosť dnes vidíme skôr na opačnej, „atlantickej“ strane.

Nejde len o tradičné vyplakávanie progresívcov v Bruseli a vo Washingtone. To je najmenší problém.

Ohybnosť, poslušnosť a kolaborácia v záujme cudzej moci, hlavne tej britsko-americkej, je dnes podstatne širšia a hlbšia. Deformovala bývalé vlády, bývalú prezidentku, viaceré politické strany (PS, SaS, Demokrati). A deformuje aj progresívne médiá, mimovládne organizácie a časť úradov, respektíve časť úslužných kádrov. Tých kádrov, ktoré nekonali a nekonajú v záujme Slovenska, ale v záujme spojencov.

Ak by boli britsko-americké záujmy totožné so záujmami Európy a Slovenska, všetko by bolo v poriadku. Lenže – minimálne od roku 2014 a éry hybridnej vojny v Európe to tak nie je. V životnom záujme Európy a špeciálne východnej Európy, bolo predchádzať konfliktom na kontinente. Alebo ich tlmiť. Takto európski lídri fungovali za éry Kohla, Thatcherovej, Chiraca…

A dokonca tak fungovali aj za éry Merkelovej a Sarkozyho, keď v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti zablokovali pozvánku pre Ukrajinu a Gruzínsko. S rozumným argumentom, že expanzívna politika NATO by mohla viesť k vojne vo východnej Európe. A k ukončeniu éry voľného obchodu a mierovej prosperity EÚ.

Namiesto prezieravej európskej línie sa však po Euromajdane presadila tvrdšia – a výbušná – línia Británie a Spojených štátov. Za výdatnej pomoci „atlantických jastrabov“ v EÚ a európskych vládach…

Američania napriek odporu Nemecka a Francúzska ďalej tlačili na program rozširovania NATO o Ukrajinu. Popri tom vyzbrojovali ukrajinskú armádu a podporovali jej nasadenie proti proruským separatistom a ruským menšinám na východe Ukrajiny, v Donbase.

Vojna na Ukrajine si v rokoch 2014 a 2015 vyžiadala tisíce obetí a viac ako milión utečencov, prevažne z radov ruských menšín na Ukrajine.

Výsledok: po ôsmich rokoch vojny na Donbase, vo februári 2022, Rusko napadlo Ukrajinu. EÚ ako mierový projekt zanikla a zmenila sa na vojnovú banku v službách NATO.

Európa stráca zvyšky suverenity. Hlavné slovo prevzali atlantickí aktivisti a vojnoví jastrabi oddaní tvrdej línii, ktorú určujú Spojené štáty. Pokojne ich môžeme nazvať kolaborantmi (kolaborant znamená spolupracovník). Ich úlohou je potláčať domácich suverenistov – a slúžiť záujmom cudzej moci. Hoci aj takým záujmom, ktoré menia Európu na bojisko hybridnej vojny a ohrozujú jej bezpečnosť a prosperitu.

Aby sme boli konkrétnejší, za príklady kolaborantskej mentality môžeme označiť Hegera, Korčoka, Naďa, Káčera, Čaputovú a rad ďalších, ktorí pod tlakom zhora odzbrojili Slovensko – darovaním raketového štítu S-300 Ukrajine bez náhrady, protiústavným darovaním bojového letectva Ukrajine bez reálnej kompenzácie, darovaním strategických muničných zásob…

Ďalšími príkladmi kolaborantskej mentality sú progresívni a atlantickí aktivisti ako Púchovský, Milo a mnohí ďalší, ktorí pred voľbami 2023 vycestovali do Bruselu. A žiadali, aby na Slovensko prišli zasahovať protihybridné tímy NATO. Mali podľa nich potlačiť „bezpečnostné hrozby“. Pričom za „bezpečnostné hrozby“ považovali domácu opozíciu s väčšinovou podporou obyvateľov.

Tímy NATO mali podľa ich logiky bojovať proti stranám, ktoré odmietali spoluprácu a mali nebezpečne vysokú verejnú podporu. A proti hrozbám, ktoré by mohli priniesť voľby.

Na tejto kolaborantskej mentalite a kolaborantskej logike je príznačné, že má podobnú povahu ako v roku 1968. Jej motívy nie sú prvoplánovo finančné či materiálne a jej úmysly nemusia byť zlé. Často pramení zo snahy zorientovať sa a mať „správne presvedčenie“. A to zas pramení zo snahy zaradiť sa, zapáčiť sa, potlačiť slaboverných, patriť na „správnu stranu“. K „svojim“ a proti „nepriateľovi“.

K mentalite kolaboranta patrí, že o sebe nepochybuje.

A už vôbec nepochybuje o pánoch, ktorým slúži.

2. Malá vzbura Nemcov

Pozornejší čitateľ bude súhlasiť, že téma z prvého bodu prehľadu sa netýka len Slovenska. Problém so suverénnym uvažovaním je širší a zasahuje takmer celú Európu. Európania sa rozdelili na amerických alebo ruských trollov – a o vlastných, národných či európskych záujmoch uvažuje len menšina.

Dobrou správou je, že tá menšina rastie.

Príkladom hráča, ktorému dochádza trpezlivosť pri plnení bojových úloh, je Nemecko. V spravodajskom šume zanikla jedna zásadná informácia: Nemecko pozastavuje vojenskú a finančnú pomoc Ukrajine.

Rozhodlo sa o tom potichu, informáciu priniesli len nemecké médiá. Odvolali sa na vládne zdroje. Nemecká vláda si splní staré záväzky, no nové projekty už financovať nechce. Dôvodom je vraj nedostatok financií.

Slovo vraj je dôležité, lebo skutočný dôvod je iný. Nemecko pozastavuje ďalšie vyzbrojovanie Ukrajiny po tom, čo vyšetrovanie preukázalo účasť Ukrajincov na útokoch na plynovod zo sústavy Nord Stream. Presnejšie: vykonávateľmi útokov mali byť ukrajinskí dobrovoľníci v službách generála Zalužného. O objednávateľoch nemecké vyšetrovanie, samozrejme, nevie nič.

Malá vzbura Nemecka je celkom pochopiteľná. Ak si chcú Nemci udržať aspoň malé trosky suverenity a cti, nemôžu vojensky podporovať krajinu, ktorá sa vojenským spôsobom podieľa na útokoch proti nemeckej energetickej infraštruktúre.

Mimochodom, celá nemecká misia pri podpore Ukrajiny pôsobí už od začiatku tragicky. Nemci boli tlačení do politiky, ktorá bola v rozpore s nemeckými a európskymi záujmami. Tlaku museli ustupovať len preto, že po roku 1945 nepatria medzi suverénne štáty. Na „správnu orientáciu“ Nemecka ešte aj dnes dohliadajú desiatky tisíc amerických vojakov.

Napriek tomu sa Nemci pokúšali o vlastnú a racionálnu politiku. Mantinely boli úzke, ale aspoň to skúšali.

V roku 2008 zablokovali pozvánku pre Ukrajinu do NATO. Po začiatku vojny na Ukrajine (2014) skúšali politické riešenia cez tzv. Minské dohody. Hoci pre odpor Američanov a Britov, ktorí odmietali akékoľvek dohody s Ruskom a tlačili na silové riešenie Donbasu, boli bez šance na úspech.

Po invázii Ruska na Ukrajinu vo februári 2022 sa Nemci zdráhali vstúpiť do programu vyzbrojovania Ukrajiny. Opakovali, že Nemecko nechce byť súčasťou konfliktu. Takisto pôvodne odmietali tvrdšiu formu finančných protiruských sankcií. Keď spojenci naliehali na nemeckú vládu, aby podporila Ukrajinu aj vojensky, Nemci Ukrajincom poslali armádne deky a prilby.

Nakoniec spojenci Nemcom vysvetlili, kde je ich miesto. Nemecko bolo nútené financovať vojnu, pred ktorou varovalo od roku 2008 a do ktorej sa zapájať nechcelo. No jedna vec je nechcieť, druhá vec je musieť. Nemecko sa časom spolu s EÚ, Britániou a Spojenými štátmi stalo pevnou súčasťou konfliktu. Ukrajinu masívne podporuje. Politicky aj finančne, aj dodávkami munície a zbraní.

Po vyšetrovaní útokov na Nord Strem Nemecko varovne dvíha prst.

Nejde pritom ani tak o zásadné vojenské rozhodnutie, ale skôr o zásadné politické gesto. Nemecké miliardy eur aj nemecké zbrane prúdia na Ukrajinu ďalej. V súlade s dlhodobými kontraktmi. No rozhodnutia o novej pomoci sa pozastavujú. Zrejme dočasne.

Reakcia Nemecka na zistenia o ukrajinskej stope útokov na Nord Stream môže pôsobiť placho, nedostatočne, opatrne. Na druhej strane však treba oceniť, že sa ozvalo aspoň takto.

Donucovacie prostriedky na jednotu a bojovú disciplínu Západu musia mať svoje hranice. Nemôžete platiť niekoho, kto vám strieľa do kolena.

Vlastne… Môžete. Alebo rovno musíte. No patrí sa pri tom aspoň trochu zašomrať. Alebo aspoň pípnuť.

3. Ficova hračka

Po týždňoch opozičných úderov na Šimkovičovú prešla koalícia do protiútoku. Ministerka kultúry upozornila na účasť poslankyne PS Zory Jaurovej v komisiách na prideľovanie financií, ktoré pri „rozhodovaní“ preferujú progresívne či dúhové projekty. A Nadácii Milana Šimečku vyčítala, že roky odsáva z rozpočtov viacerých ministerstiev stovky tisíc eur.

Zistení ministerky Šimkovičovej sa pomerne rýchlo chytil aj premiér Fico. Nadácia Milana Šimečku sa mu zjavne zapáčila. Ako výborný terč. Alebo ako výborná hračka pre Smer a jeho voličov.

Nadšenie predsedu vlády z Nadácie Milana Šimečku je celkom prirodzené. Táto téma s týmto menom v sebe spája celú jadrovú triádu, ktorá Ficovi vyhlásila vojnu: progresívnu stranu (Michal Šimečka), progresívne médiá (Martin Šimečka) a progresívnu mimovládnu organizáciu (Milan Šimečka).

Fico a s ním aj koalícia sa dopúšťajú menších faulov a nepresností, ak z profitu z Nadácie Milana Šimečku vinia aj mladého Šimečku z PS alebo rodinu Šimečkovcov.

Táto nepresnosť však rýchlo zanikne, ak veľké Š vymeníme za malé. Teda, ak sa povie, že z Nadácie Milana Šimečku a z podobných podnikov profitujú šimečkovci. Skupina ľudí naviazaná na vedenie progresívnej strany a na médiá v jej službách…

Premiér však neodolal pokušeniu a neostal len pri hre s Nadáciou MŠ a jej peniazoch zo štátneho vrecka. Zašiel o skok ďalej – k nápadom odvolať Šimečku z parlamentnej funkcie. Ten skok bol pritom taký veľký, že Fico skončil v postavení mimo hry. Predsa len, vyvodzovať z príjmov Nadácie Milana Šimečku, že líder PS má byť odvolaný, to už nie je magický realizmus, ale politické blúznenie.

Je predsa roky známe, že progresívne strany, progresívne médiá a progresívne mimovládne organizácie tvoria pevnú sieť, ktorá bola financovaná nielen zo zahraničia (najaktívnejšie boli Spojené štáty, Británia a Holandsko), ale aj z vládnych zdrojov. Keďže progresívni aktivisti ovládli veľkú časť úradov a považujú sa za silu „s vedúcou úlohou v spoločnosti“…

No vyvodzovať z toho, že Šimečka by mal byť odvolaný z parlamentnej funkcie, do ktorej ho zvolili aj koaliční poslanci, je nezmysel.

Na odvolanie podpredsedu parlamentu ako zástupcu opozície treba uviesť silný a presvedčivý dôvod. A to sa Ficovi nepodarilo.

Navyše, ak by koalícia vyhnala zástupcov opozície z parlamentných funkcií, ťažko potom môže namietať, že lídri PS prenášajú politický boj do ulíc. Alebo že sa hrajú na martýrov a obeť „hrôzovlády“.

Môžeme predpokladať, že Fico si to uvedomuje. A jeho reči o odvolaní Michala Šimečku sú len súčasťou toho vyššie spomínaného – hry. Hry na obranu Šimkovičovej. A hry na boj s progresívnou triádou.

Parlamentná schôdza k odvolaniu Šimečku asi nemá viesť k jeho zosadeniu. Má skôr slúžiť ako zosilňovač Ficovho hlasu pri jeho novej téme.

Fico predsa Michala Šimečku (syna Martina Šimečku a vnuka Milana Šimečku) potrebuje. Takého, aký je. A tam, kde je.

4. Šatan ako terč

Na záver ešte musíme spomenúť konflikt moralistov z médií s Miroslavom Šatanom. Nebude to ani tak o Šatanovi, ako skôr o aktivistických médiách, ktoré šíria tony nenávisti. A o ich čitateľoch, ktorých vedú a vychovávajú k tej istej činnosti.

V diskusiách pod článkom Denníka N čitatelia Šatanovi vynadali, že je zbabelec a bezcharakterný odpad. V diskusiách na portáli Sme sa zas dozvieme, že Šatan je ten typ kolaboranta, ktorý by sa v minulosti neváhal hlásiť k arizátorom a gardistom. Na Facebooku sa zas pohoršovali, aký je špinavec, zradca, chrapúň, zlo…

Zarážajúce je, že autormi týchto urážlivých slov sú tí, ktorí sa vyhlasujú za zástupcov slušnosti, korektnosti alebo rovno za osvietených.

K tomuto typu osvietenia, ktoré predviedli pri Šatanovi, im blahoželať nebudeme. To, čo rozpútali, je stoka. Dodajme, že tie nenávistné a agresívne slová neboli adresované politikovi s pochybnou povesťou, ale športovcovi, ktorý pre Slovensko vybojoval cenné medaily. A ktorý bol ešte donedávna široko rešpektovaný ako príklad slušného a poctivého človeka.

Čo sa teda tak zásadne zmenilo? Zmenil sa Šatan?

Nie. Zmenilo sa publikum, respektíve veľká časť spoločnosti. Je zlostná, jedovatá, nenávistná a vulgárna ku každému, kto vybočí z predpísaných šablón. Hlavne geopolitických. Zodpovednosť za tento úpadkový stav nesú aj médiá. Hlavne tie, ktoré si kritickú žurnalistiku mýlia s kampaňami.

Šatan sa pritom neprevinil ničím vážnym, čo by jeho kritikov oprávňovalo zvyšovať hlas a hrubo mu nadávať. Len tým, že neposlúcha kazateľov z médií a zastáva sa – spolu s Craigom Ramseym – slovenských hráčov z KHL.

Mimochodom, s hráčmi z KHL nemajú problém ani v americko-kanadskej NHL, ani v západoeurópskych kluboch. Nemci, Rakušania, Taliani či Švajčiari odmietajú zanášať kádrovanie ešte aj do športu, na úroveň klubov a líg. Ich prístup je celkom racionálny a normálny.

Naopak, fanatici a pózeri zameraní na kádrovanie hokejistov sa premnožili hlavne vo východnej Európe. V Lotyšku, Fínsku, v Česku, na Slovensku. Videli sme to už minulý rok, keď Hudáčka po odchode z KHL odmietli prijať na Slovensku či v Česku.

Nakoniec ho privítali v Nemecku. S potleskom.

Budú slovenskí „osvietenci“ nadávať do zradcov a bezcharakterného odpadu aj Nemcom, Američanom a Kanaďanom, ktorí hráčov z KHL rešpektujú?

Asi nie. Ich kádrovanie totiž nie je právne či morálne. Nestojí na etických pravidlách. Povedzme na všeobecne platnej zásade, že športovci zo štátov, ktoré vedú protiprávne vojny, majú byť odsúdení ako nemorálni a postavení mimo reprezentácie.

V takom prípade by sme predsa museli odsudzovať športovcov, ktorí pôsobia v Izraeli. Alebo športovcov s väzbami na Spojené štáty či Britániu, ak by sa tieto krajiny opäť rozhodli bombardovať Irak, Líbyu, Sýriu…

A to by asi nebola správna a morálne čistá cesta. Napokon, na protiprávnej inváznej vojne v Iraku, ktorá sa rozpútala na základe falošnej zámienky a viedla k miliónu obetí, sa podieľal aj štát s názvom Slovenská republika. A slovenské médiá, ktoré vtedy slúžili ako vojnoví roztlieskavači.

Kádrovanie športovcov, ktoré dnes predvádzajú moralisti z médií, je čisto politické, respektíve geopolitické. A s morálkou nemá nič spoločné.

Ak nerátame tie tony nenávisti, ktorou „morálne autority“ premorujú slovenskú spoločnosť…

Dag Daniš / Denník Štandard