Jaroslav Naď sa zľakol väzby. A svojho vlastného tieňa

Bývalý minister obrany Jaroslav Naď sa posťažoval, že ľudia zo Smeru by ho radi posadili na dva – tri týždne do väzby. Ako na to prišiel, ostáva záhadou. No je celkom zrejmé, že začína mať strach.

Obavy Naďa z väzobného stíhania sú zrejme prehnané. Tieto nátlakové praktiky sa (dúfajme) skončili rozpustením Lipšicovho Úradu špeciálnej prokuratúry.

O niečo reálnejšie však vyzerá možnosť, že Naď bude obvinený – a stíhaný na slobode – za protiústavné rozhodnutie o darovaní migov Ukrajine. Trestné oznámenie, ktoré podalo nové vedenie ministerstva obrany, nie je vykonštruované, ale celkom vecné. Odvolaná Hegerova vláda, ktorá stratila dôveru parlamentu, nemala na darovanie migov ústavné právomoci.

Napriek tomu sa Naď spolu s vládou rozhodli, že vojenský majetok v hodnote stoviek miliónov eur pošlú na Ukrajinu. Bez súhlasu parlamentu. A z rozhodnutia vlády, ktorá mala po odvolaní len obmedzené právomoci.

Navyše, právna argumentácia Naďa je aj po roku krivá. Potvrdil to aj v najnovšom rozhovore pre Denník N. Naď v rozhovore otvorene klame.

Tvrdí, že prezidentka odvolanú vládu poverila okrem iného aj „na uzatváranie medzinárodných zmlúv. Takúto zmluvu sme uzatvorili s Ukrajinou“. Prvá veta exministra Naďa sedí. Druhá nie.

Áno, je pravda, že vláda s dočasným poverením môže podľa ústavy uzatvárať medzinárodné zmluvy. To sú také, ktoré si následne vyžadujú schválenie v parlamente. Lenže – Hegerova vláda nič také nepodnikla. S Ukrajinou podpísala iný typ dokumentu: medzivládnu dohodu. Medzivládne dohody si nevyžadujú súhlas parlamentu. Sú v kompetencii vlády.

Dodajme, že sa to týka len vlády, ktorá má dôveru parlamentu. Nie odvolanej vlády. Tá nesmie uzatvárať medzivládne dohody. A už vôbec nie také, ktorými vykonáva „zásadné rozhodnutia“. Či už majetkové, alebo vojenské a bezpečnostné, ktoré by oslabili obranyschopnosť Slovenska.

Aj prezidentka, aj Hegerova vláda vedeli, že majú problém. Preto Zuzana Čaputová začiatkom roka 2023 verejne vyzvala vládu, aby hľadala ústavne čisté riešenie. Premiér Heger vtedy predstieral, že ho našli. Hovoril o „medzinárodnej dohode“.

A zavádzal. Rovnako ako dnes zavádza Naď.

Viacerí právnici namietali, že rozhodnutie vlády je protiprávne, respektíve protiústavné. Naď vtedy reagoval svojrázne. Problém odkopol pod koberec. Odvolal sa na „právnu analýzu“, ktorá mu vraj umožnila predložiť vláde návrh na darovanie migov Ukrajine.

Keď ju v máji 2023 zverejnil na Facebooku, nebolo zrejmé, kto „právnu analýzu“ vypracoval a podpísal. Po roku sme sa dozvedeli, že to neboli experti na ústavné právo, ale jeden z podriadených ministra Naďa. Dodal neoficiálny papier, ktorý nemal úradné označenie a registráciu. A Naď tento papier vyvesil kdesi na sociálnej sieti.

Vybavené.

Protiústavnosť rozhodnutia Naďa a Hegerovej vlády je pomerne jasná. V ďalšom kroku sa hrá len o to, či išlo o také prekročenie zákona, ktoré je trestné. O tom by malo byť trestné konanie v réžii vyšetrovateľa a prokuratúry.

Naďove obavy, že v krajnom prípade by ho mohli účelovo, bez odsúdenia, „zavrieť na dva – tri týždne do útekovej väzby“, hovoria málo o stíhaní, ktoré sa ešte nezačalo. O niečo viac prezrádzajú o Naďovi, a hlavne o jeho dlhoročnom šéfovi Matovičovi. Vyzerá to tak, že podľa seba – a podľa praktík Matovičovho tímu – posudzuje iných.

Matovič a jeho najbližší ľudia (Mikulec, Naď, Lipšic) po voľbách 2020 nijako neskrývali, že zatváranie rivalov berú osobne. Ako sľuby voličom, ktoré treba plniť. A aj ich plnili.

Traduje sa, že o väzobnom stíhaní ľudí z pozadia Smeru sa rozhodovalo v najužšom tíme okolo Matoviča. Právna rovina bola druhoradá. Prioritou bolo plniť sľuby a ukazovať verejnosti pompézne, megalomanské akcie a výsledky.

Pákami na výkon rozhodnutí boli čurillovci z NAKA a Lipšicova špeciálna prokuratúra. Keďže dôkazná rovina bola chabá, išlo sa na to sériou väzobných stíhaní. Podozriví po policajných raziách končili v predbežnej väzbe, kde čakali buď na proces, alebo na ponuku spolupráce s NAKA (spolupráca znamenala udania komplicov výmenou za prepustenie na slobodu).

Kliešte s väzobným stíhaním sa použili proti desiatkam ľudí. Od Makóa cez Slobodníka s Imreczem po Kaliňáka. Nakoniec mal vo väzbe aspoň na pár týždňov skončiť aj Fico – za to, že sa ako premiér podozrivo horlivo zaujímal o Kiskovu daňovú kauzu. Padlo to len na tom, že parlament odmietol vydať poslanca Fica do väzby. Stíhaný musel byť na slobode.

Ak má dnes Naď sucho v hrdle z obáv, že by ho mohli po obvinení teatrálne posadiť do väzby, asi za tým budú jeho osobné skúsenosti s Matovičom. A s jeho inkvizičnou politikou, kde väzba rivalov slúžila na vynucovanie priznaní. A udávanie nadriadených…

Obavy exministra obrany, že Fico by sa mohol hrať na Matoviča a hnať opozíciu za mreže, sú zrejme fantómové.

Iste, aj za Fica sa v minulosti v politickom či obchodnom boji používali zbrane trestného práva. Bödörovci a ich ľudia v NAKA si z toho urobili výnosnú živnosť. Stíhaní boli Lipšic, Grendel, Krajniak. Vyšetrovanie sa viedlo aj proti Matovičovi alebo Kiskovi. Lenže – nikto z menovaných nebol za Ficovej vlády stíhaný väzobne. Hromadné zatváranie ľudí spojených s opozíciou bolo ešte aj za vrcholnej éry bödörovcov nepredstaviteľné.

Tento šport si obľúbil až Matovič a jeho ľudia, keď sa po roku 2020 hrali na mocné rameno dejín, ktoré rozdrví nepriateľa.

Vyľakanému Naďovi sa zatiaľ stalo len to, že v jeho hlave sa tieto krásne spomienky zmenili na strašné.

Dag Daniš / Denník Štandard