Macronova politická stávka by mohla zlyhať s Francúzskom o krok bližšie k odchodu z NATO

Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, hoci tvrdil, že nebude komentovať prebiehajúcu francúzsku vnútornú krízu, povedal: „Pevne verím, že je v záujme Francúzska a všetkých spojencov udržať NATO silné, pretože žijeme v nebezpečnejšom svete.”

Francúzsko práve teraz čelí politickej kríze – možno tej najdivokejšej za posledné desaťročia, ako píše podnikateľ a komentátor Arnaud Bertrand.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron rozpustil parlament svojej krajiny a rozhodol sa vsádiť na predčasné voľby ako reakciu na vzostup takzvanej „krajnej pravice“. Problém je v tom, že populistická strana National Rally (Rassemblement National), predtým známa ako Národný front, by podľa prieskumov mala získať 31,5 percenta hlasov, čo je viac ako dvojnásobok 14,7 percenta predpokladaných pre Macronovu stranu Renesancia.

Bardella, ktorý je od roku 2022 predsedom strany Národné zhromaždenie, v súčasnosti je aj poslancom Európskeho parlamentu, a ktorý je pravdepodobným budúcim predsedom francúzskej vlády, sa zaviazal zachovať Paríž v rámci NATO aspoň dovtedy, kým konflikt na Ukrajine bude pokračovať: „Návrh, ktorý sme vždy obhajovali… nezohľadnil vojnu… Počas vojny zmluvy nemeníte.“ Preto Stoltenbergovo „varovanie“.

Takýto záväzok má, samozrejme, háčik: po prvé, Ukrajina do dnešného dňa nikdy nevyhlásila vojnu Rusku.  Generál vo výslužbe Igor Romanenko, bývalý zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Ukrajiny, v apríli dokonca povedal, že by to bolo proti záujmom Ukrajiny: „Ak by sme išli do vojnového stavu, potom by pomoc pre zbrane a vybavenie by sa zastavilo nielen od Spojených štátov, ale aj od väčšiny spojencov.“

Môže to byť len právna technická záležitosť, ale je ťažké určiť, kedy presne „vojna“ skončila alebo začala. Napríklad Ukrajina bombarduje oblasť Donbassu od roku 2014. Aj s ruským de facto víťazstvom by si Kyjev mohol nárokovať Krym a Donbas donekonečna a všetky ukrajinské krajne pravicové milície sa môžu postarať o to, aby nejaký druh nízkoúrovňového alebo zmrazeného konfliktu (s provokáciami a teroristickými útokmi) trval ešte mnoho rokov. Na druhej strane, práve táto nejednoznačnosť môže dať priestor hypotetickému predsedníctvu Národného zhromaždenia v budúcom Francúzsku, tak aby považovalo vojnu na Ukrajine za „skončenú“ kedykoľvek to uzná za vhodné – a potom pristúpilo k vystúpeniu z NATO. Treba mať na pamäti, že Bardella urobil toto varovanie iba v súvislosti s prebiehajúcou „vojnou“ vo východoeurópskej krajine. Okrem toho tvrdí, že odchod z NATO bol vždy návrhom jeho strany. Ešte v roku 2022 sľúbila francúzska prezidentská kandidátka Marine Le Penová (ktorá je členkou Bardellovej strany) stiahnuť Francúzsko z vojenskej veliteľskej štruktúry NATO. Malo by sa tiež pamätať na to, že Francúzsko sa v roku 1966 stiahlo z integrovanej vojenskej štruktúry Atlantickej aliancie, aj keď úplne neopustilo Zmluvu NATO, a dokonca vtedy vyhostilo všetky svoje jednotky a veliteľstvá na francúzskom území. „Odcudzenie“ krajiny od atlantickej organizácie sa skončilo až v roku 2009 vtedajším prezidentom Nicolasom Sarkozym, čo znamená, že Francúzsku trvalo najmenej 43 rokov, kým zmenilo svoj kurz.

Dnešná piata Francúzska republika je poloprezidentský systém, v ktorom má francúzsky prezident (výkonná hlava štátu) viac právomocí v oblasti zahraničnej politiky, pričom je tiež vrchným veliteľom francúzskych ozbrojených síl. Predseda vlády sa zasa ako šéf vlády väčšinou zaoberá domácimi témami. Samozrejme, vláda Národného zhromaždenia, ak bude politicky úspešná, by mohla pripraviť pôdu pre budúce predsedníctvo Národného zhromaždenia. Navyše francúzska vláda na čele so svojím premiérom kontroluje rozpočet, a preto by mohla rôznymi spôsobmi brzdiť vojenskú pomoc Ukrajine – to by bolo mimochodom vo Francúzsku veľmi populárne opatrenie, ak vezmeme do úvahy, že len nedávno, v marci 2023 Macron zaviedol veľmi nepopulárny návrh zákona, ktorý zvýšil vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov nezvyčajným použitím špeciálnych ústavných právomocí a v podstate sa vyhol parlamentu.

 Dokonca aj bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy vo svojom nedávnom rozhovore označil Macronovo najnovšie rozhodnutie rozpustiť parlament za „veľké riziko pre krajinu“.  Dodal, že „nekonečné rozširovanie Európy smerom k Ukrajine“ je chybou, pred ktorou „varoval“: „Dokonca som sa odvážil porovnávať a bol som za to široko kritizovaný, keď som tvrdil, že Ukrajina riskuje, že sa pre prezidenta Macrona stane tým, čím Turecko. bolo za prezidenta Chiraca… Rozšírenie o Ukrajinu je protirečenie, [dochádza k nemu], zatiaľ čo balkánske krajiny, ktoré sú európske, tak dlho čakajú.“

Vo Francúzsku prezident vymenúva predsedu vlády, ale v praxi je nútený urobiť voľbu, ktorá by dokázala získať podporu väčšiny v zhromaždení, pretože francúzske Národné zhromaždenie môže odvolať vládu premiéra.

Preto sa Macron skutočne dostal do veľmi ťažkej a riskantnej pozície. Prisľúbil, že zostane v úrade bez ohľadu na výsledky parlamentných volieb (7. júla), ktoré sám zvolal. V závislosti od výsledkov tak možno bude musieť vymenovať krajne pravicovú vládu. Takéto výsledky majú prísť pár dní pred summitom NATO vo Washingtone, ktorého sa Macron samozrejme zúčastní. V takomto scenári by tam prišiel v úplne demoralizovanej pozícii.

Návrh Marine Le Penovej z roku 2022 (vystúpiť z NATO) práve nasledoval kroky Charlesa de Gaulla. Le Penová (ktorá je „krajne pravicovým“ najznámejším politikom vo Francúzsku) je, pravdupovediac, v podstate republikánska konzervatívka. Podporuje ľavicovú hospodársku politiku, je za potraty a je hlasnou kritičkou súčasnej migračnej politiky „otvorených hraníc“.

Nálepka „krajná pravica“ bola roky najobávanejšou politickou zbraňou v Európe a v širšom zmysle aj na Západe. Zďaleka to nie je len presný popis (veľmi skutočných) neofašistických a neonacistických skupín, ale už dlho zastrešujúcim pojmom, ktorý zahŕňa aj najrôznejších tvrdých nacionalistov a populistov. Tento rozšírený koncept strašiaka (vyzbrojený ľavicou aj pravicou) poslúžil pri rôznych príležitostiach k tomu, že všade sa vytvorili centristické koalície Establishment.

Dnešná mainstreamizácia takzvanej „krajnej pravice“ teda istým spôsobom slúži spravodlivosti. Zároveň to tiež otvára cestu k rehabilitácii skutočných fašistov – pokiaľ zostanú lojálni k európskemu bloku a k atlantickej aliancii, ako som už písal. Časť európskeho stredopravého a konzervatívneho establišmentu dúfala, že dobre využije kooptovanú a udomácnenú „krajnú pravicu“ – ako to možno vidieť v prípade politickej aliancie Meloni-Von der Leyen. Pokračujúca francúzska situácia vracia prízrak rastúcej politickej alternatívy skeptika NATO (a skeptizmu EÚ) a v podstate skratuje systém.

Uriel Araujo

O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty