Domnievam sa, že názov mohol byť napísaný v jednotnom čísle, ako to urobil Hermann Hesse, nemecko-švajčiarsky laureát Nobelovej ceny, so svojou zbierkou protivojnových esejí o prvej svetovej vojne (vojne za ukončenie všetkých vojen, ktoré ), Ak vojna pokračuje…
Alebo vhodnejšie, mohol by som z nápisu odstrániť to podmienené „Ak“, pretože sa zdá byť optimistický.
Je to dlhá ťažká cesta, tento protivojnový biznis. Počas prvej studenej vojny a kubánskej raketovej krízy v roku 1962 na začiatku šesťdesiatych rokov, keď sa Kennedy a Chruščov len o vlások vyhli zničeniu sveta, Bob Dylan to uviedol na pravú mieru vo svojej divokej piesni Masters of War:
Poďte, majstri vojny
Vy, čo staviate veľké zbrane Vy, ktorí
staviate lietadlá smrti Vy, ktorí
staviate všetky bombyTy, čo sa skrývaš za stenami
Vy, čo sa skrývate za stolmi
Len chcem, aby si to vedel
Vidím cez tvoje masky
Ako kedysi Judáš
Klameš a klameš
Svetová vojna sa dá vyhrať
Chcete, aby som veril
Ale vidím cez tvoje oči
A vidím cez tvoj mozog
Akoby som videl cez vodu
To mi ide dole vodou
V skutočnosti existuje systém vojny, ktorý zaručuje, že rôzne vojny pokračujú donekonečna a sú prepojené. To je dôvod, prečo vojnový štát zabil protivojnových vodcov, v prvom rade JFK za to, že sa v poslednom roku svojho prezidentovania obrátil proti vojne. Potom v roku 1968 Martin Luther King, Jr. a Bobby Kennedy v rýchlom slede za sebou.
Preto, ak sa dnes odvážite pozrieť sa po celom svete, uvidíte, že sa odohráva séria vojen, nielen na zjavných miestach, ako je Ukrajina a Gaza, ale aj na miestach, o ktorých ste možno nikdy nepočuli, a ak nahliadnite trochu ďalej do ich príčin, zistíte, že vo väčšine z nich má prsty známy vinník s viac ako 750 vojenskými základňami po celom svete – Spojené štáty americké.
Tieto vojny majú svoje studené a horúce fázy.
Sú dni, keď ich korporátne médiá nechajú spať a inokedy ich tie isté médiá trochu zobudia, no nikdy nie natoľko, aby čitateľov prebudili do reality smrtiacej hry. To je úloha médií ako stenografov pre vojnový štát. Vojny sú v podstate zdravím štátu, ako už dávno napísal Randolph Bourne, poskytujú obrovské zisky pre vojensko-priemyselný komplex/Wall St., či už sú v príprave alebo v prevádzke, či sú bdelé alebo spiace, horúce alebo studené.
Ray McGovern, bývalý analytik CIA s morálnym svedomím, výstižne nazval tento obrovský do seba zapadajúci propagandistický aparát komplex vojensko-priemyselných-kongresových spravodajských-mediálno-akademickej obce-think-tank MICIMATT. Je to komplex, ktorý bezostyšne slúži záujmom majstrov vojny, ktorí „nestoja za krv/ktorá im koluje v žilách“, povedané Dylanovými slovami. Príprava na vojnu je vojna. To, čo je pripravené, sa musí spotrebovať, aby sa dali pripraviť na spotrebovanie iné zbrane, a tak sa dajú pripraviť na spotrebovanie iné zbrane a tak ďalej a ďalej, až kým jedného dňa nezostane nikto na nič, lebo svet bude použitý pri jadrovom požiari. Tieto zbrane sa vyrábajú v pekných čistých továrňach, ktoré platia dobrú mzdu ľuďom, ktorí si zoberú výplatu a idú svojou cestou, dávajúc svoje duše vrahom. Ekonomika USA je totiž postavená na vedení vojen tak nepretržite, že je takmer nemožné nájsť prestávku medzi jej horúcou a studenou fázou alebo tým, čo vyzerá ako slušné zamestnanie a diabolské. Sú tak prepletené. Je to systém kapitalistických financií, revolučný systém, ktorý stavia, aby ničil. USA vynakladajú ročne takmer 900 miliárd dolárov na výdavky na „obranu“; to je viac ako Čína, Rusko, India, Saudská Arábia, Spojené kráľovstvo, Nemecko, Francúzsko, Južná Kórea a Japonsko dohromady. USA sú vojnovým štátom; je to také jednoduché. A či už si to budú vedomí alebo nie, drvivá väčšina Američanov podporuje tento stroj na zabíjanie svojou bezstarostnosťou a mlčaním. To, že ich krajina míňa až 2 bilióny dolárov na modernizáciu svojich jadrových zbraní, ich neznepokojuje. Je to kult smrti.
Niektorí – ako som sa sám mýlil – hovoria o „deep state“ alebo o inej klamlivej fráze, ktorá zakrýva pravdu, že oficiálnym štátom je „deep state“. Hľadí nám do tváre, no mnohí sa odmietajú pozerať späť. Je to príliš zrejmé, stojí, ako to robí, v ceste životu ilúzií. A čo je dnes rovnako zrejmé – alebo by malo byť, ak človek nespí – je to, že kvôli vojnovej politike USA sa šance na ďalšiu svetovú vojnu a použitie jadrových zbraní každým dňom zvyšujú. Napriek všetkému popieraniu opaku USA/NATO presadzuje otvorenú vojnu s Ruskom, ktorá bude zahŕňať použitie jadrových zbraní. Naši majstri vojny nás tlačia k jadrovej priepasti. V nedávnom citlivom článku „Rusko a Čína toho majú dosť“ Pepe Escobar píše pravdy, ktoré mnohí radšej nechcú počuť. Že medzi Ruskom a Čínou neexistuje rozkol, ale opak – skalopevné strategické partnerstvo Ruska a Číny a odhodlanie postaviť sa proti a poraziť taktiku hybridnej vojny medzi USA, Spojeným kráľovstvom a NATO v Eurázii a na Blízkom východe.
Čím viac sa tieto sily pod vedením USA pokúšajú zničiť Rusko, tým viac rozširujúcich sa aliancií zapojených do Šanghajskej dohody o spolupráci (SCO) a rozširujúcich sa partnerstiev BRICS rozvíjajúcich sa ekonomík (pôvodne len Brazília, Rusko, India a potom Južná Afrika; teraz moc získajú aj Egypt, Etiópia, Irán, Spojené arabské emiráty s mnohými ďalšími krajinami, ktoré čakajú na vstup. Escobarovými slovami, „. . .
Globálna väčšina je v pohybe: Rusko čoraz viac úzko spolupracuje s mnohými národmi v západnej Ázii, širšej Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. Napriek tejto skutočnosti Spojené štáty a ich spojenci bezstarostne pokračujú, akoby ich kontrola nad svetovým poriadkom bola zabezpečená. Myslia si, že dokážu poraziť svet a podriadiť si ho.
Šialenci sú zvyčajne oklamaní, ale keď ovládajú jadrové zbrane, ľudia na svete sa musia prebudiť. Ray McGovern, odborník na Rusko, (pozri raymcgovern.com) zopakoval Escobara o absurdite ruského rozdelenia Číny; zdôraznil, že izraelská genocída Palestínčanov z neho urobila izolovaný, ale zúfalý vyvrheľský štát; a ako vojna USA proti Rusku na Ukrajine vedie k zvýšenému používaniu taktických jadrových zbraní USA, čo by mohlo viesť k jadrovej vojne v plnom rozsahu. V tomto varovaní nie je sám.
Existuje veľa náznakov, že smerujeme k jadrovej vojne s výzvami, aby USA/NATO podporili ďalšie útoky v Rusku, čím prekročíme veľmi nebezpečnú ruskú červenú čiaru.
Rusko dalo jasne najavo, že odpovie. Ako politici rôznych vrstiev – francúzsky prezident Macron, generálny tajomník NATO Stoltenberg, nemecký kancelár Olaf Scholz a spol. extaticky naliehali na Bidenovu administratívu, ktorá nepotrebuje naliehanie, aby eskalovala vojnu na Ukrajine útokom na samotné Rusko („Nastal čas, aby spojenci zvážili, či by nemali zrušiť niektoré obmedzenia, ktoré uvalili na používanie zbraní, ktoré darovali Ukrajine,“ povedal Stoltenberg pre The Economist.), Mike Whitney napísal o nedávnom takomto útoku, z ktorého by každému nabehli zimomriavky po chrbte
– „Washington útočí na kľúčové prvky ruského jadrového dáždnika ohrozujúce celú globálnu bezpečnostnú architektúru“.
– ale keďže to korporátne médiá ignorujú, väčšina zasníva a pripraví si grilovačky na oslavy štvrtého júla. Oni a di vlajky oblečená Dolly Parton si môžu spievať, čo len chcú, keď Johnny príde opäť na pochod domov, ale Dolly a nikto nebude veselý, ak nebudú žiadne domovy, do ktorých by sa dalo pochodovať, žiaden Johnny nepochodujúci nikam inam ako na smrť, nič. Len pustatina.
Michel Chossudovsky, Ray McGovern, Eva Bartlett, Craig Murray, Patrick Lawrence, Vanessa Beeley, Pepe Escobar, Oliver Stone, Andrew Napolitano, Craig Paul Roberts, Scott Ritter, Chris Hedges, Alastair Crooke, Caitlin Johnstone, Peter Koenig, Finian Cunningham, Diana Johnstone, Lew Rockwell a mnohí ďalší rozumní, no marginalizovaní spisovatelia, ktorých mená pri rýchlom písaní vynechávam, nás varujú pred našou blízkosťou jadrovej likvidácii. Obávam sa, že všetko márne.
Marginalizovaní proroci ako spisovateľ a protijadrový aktivista James W. Douglass (Blesk z východu na západ, JFK and the Unspeakable atď.) takéto varovania vydávajú už desaťročia. Je pochopiteľné, že mnohí sa od takýchto varovaní odvracajú, pretože myšlienka na jadrovú vojnu vyvoláva hlbokú úzkosť, ktorú je ťažké ovládať. Ale pokiaľ sa drvivej väčšine nepodarí prelomiť takú zdržanlivosť a prehliadnuť oficiálnu propagandu, svet skôr či neskôr zničia šialenci.
Všetky dnešné znamenia ukazujú skôr, pretože sme na okraji priepasti. Bývalý britský diplomat Alistair Crooke v nedávnom článku – Na pokraji rozpustenia: Neuróza na Západe, keď sa hrádza pretrhne – píše o tom, ako politika Bidenovej administratívy voči Rusku a Číne, nehovoriac o Izraeli a Palestíne, nie je ničím iným ten istý, je hlúpy, sebazničujúci a veľmi nebezpečný. Namiesto toho, aby USA uznali, že ich zástupná vojna proti Rusku na Ukrajine je katastrofou, eskalujú konflikt na desivú úroveň.
Namiesto prijatia očividného hlbokého spojenectva medzi Čínou a Ruskom, ktorého príkladom je nedávne objatie medzi Putinom a Si Ťin-pchingom a ich spoločné vyhlásenie o 8000 slovách, Biden povedal: „Rusko je práve teraz vo veľmi, veľmi ťažkej situácii. Žmýka ich Čína.“
Hlúpejšie to už nejde. Ale keď viac z toho istého nefunguje a vy nedokážete akceptovať realitu meniaceho sa svetového poriadku, robíte viac toho istého. Crooke, píše:
Paradoxom je, že tím Biden – úplne neúmyselne – pomáha pri zrode „nového sveta“. Robí to kvôli svojmu hrubému odporu k pôrodu. Čím viac západné elity tlačia proti zrodeniu – prostredníctvom „záchrany sionizmu“; „záchrany európskej Ukrajiny“ a rozdrvením disentu – zvrátene urýchľujú rozpad Leviathana.
Dvojité objatie prezidenta Si Ťin-pchinga na rozlúčku s prezidentom Putinom po ich summite 16. – 17. mája však spečatilo zrod – dokonca aj New York Times so zvyčajnou sebazaujatosťou nazvali vrúcne objatie Si Ťin-pchinga ako „vzdor Západu“.
Koreň nadchádzajúceho rozpadu pramení práve z nedostatku, ktorý titulok NY Times zapuzdruje v jeho pohŕdavom označovaní seizmického posunu za základný anti-západný.
Skôr to isté, áno, to je Bidenov prístup, pravidelne roznecovaný protiruskou nenávisťou, ktorú chrlia The New York Times a jemu podobní.
Je to posadnutosť hraničiacou s plnohodnotným šialenstvom, no je neoddeliteľnou súčasťou presvedčenia, že USA sú impérium a zostanú ním, kým zvyšok sveta môže ísť do pekla. Takéto myslenie stojí za tým, že USA zrušili všetky zmluvy o jadrových zbraniach, ktoré poskytovali zdanie bezpečnosti, že jadrové zbrane nebudú použité.
Crooke končí svoj kúsok týmito triezvymi slovami: Zjednodušene povedané, keďže USA nie sú schopné odísť alebo zmierniť svoje odhodlanie zachovať si svoju hegemóniu, Lavrov [Sergej Lavrov, ruský minister zahraničných vecí] vidí perspektívu zvýšenia zásob západných zbraní pre Ukrajinu. Diskurz o vojenskej eskalácii je v Európe v móde (o tom niet pochýb); ale na Blízkom východe aj na Ukrajine je západná politika v hlbokých problémoch. Musia existovať pochybnosti, či má Západ politickú vôľu alebo vnútornú jednotu pokračovať v tomto agresívnom kurze.
Keď kampaň dosiahne svoj vrchol, zdĺhavé vojny sa tradične nepovažujú za „priateľské k voličom“.
Dovoľte mi zopakovať poslednú podhodnotenú vetu: „Preťahovanie vojen sa tradične nepovažuje za „priateľské k voličom“, keď kampaň dosiahne svoj vrchol.“ A tak? Viac toho istého? Ray McGovern navrhuje, čo je pravdepodobnejšie:
Izrael sa stáva nebezpečným páriom; Ukrajina/USA/NATO nebezpečným lúzrom. Keďže Izrael vzdoruje OSN a „výnimoční“ géniovia okolo Bidena ignorujú varovania Kremľa týkajúce sa provokácií na Ukrajine, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že USA použijú taktické jadrové zbrane. Zúfalci robia zúfalé veci.
V Bidenovi a Netanjahuovi máme na konci svojich povrazov dvoch krvilačných nihilistov. Títo majstri vojny ma nútia myslieť si, že lepší názov tohto dielu by bol: Ak svet bude pokračovať.
Zdroj: https://off-guardian.org/2024/06/02/if-the-wars-go-on/
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.