Európa v úpadku: bilancovanie a pohľad späť

Hospodársky úpadok a autoritárske zmeny: Európa ide od posledných volieb do EÚ rýchlo z kopca. Ale sú tu aj kontinuity od 40. rokov 20. storočia.

Za päť rokov od posledných parlamentných volieb do EÚ v roku 2019 pribúdali náznaky dramatického poklesu bruselskej únie. Komisia a Rada reagujú na stratu politického významu, územné obmedzenia a viaceré hospodárske krízy celým súborom represívnych opatrení. Pre vonkajší svet sú to sotva skryté vojenské operácie a bezprecedentná ekonomická vojna proti Rusku; Vnútorne poskytli koronové opatrenia impulz na podkopávanie občianskych práv a na vytvorenie režimu cenzúry, ktorý čoraz viac kriminalizuje to, čo možno povedať verejne. V nasledujúcom texte chceme osvetliť súčasný stav Európskej únie a porovnať základy toľko citovaného „spoločenstva hodnôt“ s jeho historickými prísľubmi.
Takmer zabudnutá je prvá nízka rana pre Brusel za posledné legislatívne obdobie (ak sa o takejto rane vôbec dá hovoriť vzhľadom na štrukturálnu slabosť Európskeho parlamentu, ktorý nemá ani právo iniciatívy): 31. januára 2020 Spojené kráľovstvo vstúpilo po dlhých bolestivých rokovaniach z Európskej únie. V dôsledku toho sa EÚ nielen zmenšila z hľadiska územia, ale stratila aj svoju druhú najväčšiu ekonomiku po Nemecku. S tým spojená strata ekonomického vplyvu je oveľa závažnejšia, ako sa vyjadruje v prejavoch popredných médií a politikov. To tiež znížilo význam transatlanticky orientovanej zostávajúcej EÚ, keďže Londýn, jadrová veľmoc, sa posunula ešte bližšie k USA ako predtým.

Pokiaľ ide o hospodársku politiku, väčšina členských štátov hodila maastrichtské kritériá cez palubu a nedokáže splniť ciele, ktoré si stanovili. Prejaví sa to napríklad na úrovni dlhu. Tá by mala predstavovať maximálne 60 % hrubého domáceho produktu (HDP). V skutočnosti má eurozóna ako celok 91 %. Grécko, ktorému boli od roku 2010 poskytnuté tri takzvané „balíky pomoci“ a zníženie dlhu – čo stálo spoločenstvo 280 miliárd eur – má dlhové zaťaženie vo výške 165 % HDP. Dokonca aj Nemecko so 66 % je tesne za maastrichtskými kritériami. Iba pobaltské krajiny sa ukazujú ako vzorní študenti.
Pokiaľ ide o oficiálne čísla nezamestnanosti, Európska únia je so 6 % výrazne pred USA (3,7 %) a Ruskom (3,0 %), hoci Nemecko (3,1 %) dosahuje lepšie výsledky ako je priemer. Líder, Španielsko, má dvojciferné číslo 11,7 %.

Čo sa od posledných parlamentných volieb do EÚ výrazne zmenilo, sú vládne výdavky. Vystrelili tak v jednotlivých národných štátoch, ako aj pod záštitou Bruselu. Na spoločné projekty EÚ v sociálnom sektore neboli peniaze, nekontrolovateľný nedostatok bytov neumožnil orgánom EÚ siahnuť do rozpočtu a chorým zdravotným systémom nepomohli finančné injekcie. Naproti tomu obrovské peniaze, ktoré sú v konečnom dôsledku zodpovedné za dlh, prúdili do dvoch oblastí: farmaceutického priemyslu a vojensko-priemyselného komplexu. Z ekonomického hľadiska sa Brusel vzdialil od neoliberálnych úsporných programov, ktoré si sám stanovil, a namiesto toho vylial roh hojnosti EÚ na spomínané dva ekonomické sektory. Túto formu štátneho dopytu možno najlepšie pochopiť pod pojmami Korona keynesianizmus a vojenský keynesianizmus. Ten je známy už z 80. rokov, keď Ronald Reagan spustil gigantické zbrojárske projekty ako „Hviezdne vojny“ a vyvolal tak extrémny vládny dopyt po zbrojení.

Korona keynesiánstvo je rozhodne nový spôsob, akým štát alebo nadštátny štát EÚ a kapitál spolupracujú, aby pomohli veľkým korporáciám dostať sa z ich zisku. Rozsah verejných peňazí, ktoré boli údajne vynaložené na boj proti epidémii, je úchvatný a dovtedy nemal obdobu. V roku 2021 vraj predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová uzavrela obchod v hodnote 35 miliárd eur len s farmaceutickým gigantom Pfizer – ktorý ešte nebol transparentný. Brusel investuje 20-krát viac peňazí do „Fondu pomoci Korona“, ktorý je určený na nápravu škôd spôsobených jeho vlastnou epidemickou politikou. To zahŕňa 750 miliárd eur, ktoré budú pridelené do roku 2026, a to všetko bez akejkoľvek účasti národných parlamentov. So 750 miliardami eur, z ktorých približne polovicu možno získať ako granty a polovicu ako pôžičky, zasahujú lídri Európskej únie aj do vnútroštátnych politík. Napríklad „korona pomoc“ Komisie slúži ako nástroj na vydieranie Budapešti, ktorá zablokovala plánované finančné prostriedky pre svoju neposlušnú politiku.

Len čo sa farmaceutický humbuk skončil, zodpovední v Bruseli (ako aj v niekoľkých národných štátoch EÚ a Európy) objavili zbrojársky priemysel ako priemysel, ktorý sa dá financovať miliardami eur. Ruskú inváziu na Ukrajinu 24. februára 2022 využili ako signál pre ďalšiu vládnu požiadavku – tentoraz po vojenskom tovare. Len Brusel poslal na ukrajinský front 127 miliárd eur vo forme zbraní.

Ak sa pozrieme na ročný rozpočet EÚ v porovnaní s bruselskými korónovými a vojenskými výdavkami, potom je význam týchto finančných prostriedkov na pomoc pre farmaceutický a obranný priemysel úplne jasný: predstavuje 186 miliárd eur, teda prostriedky na podporu liečiv. – a zbrojárske spoločnosti prekračujú bežný rozpočet EÚ.

Pohľad späť

S vojnovou hystériou v Bruseli, ktorá sa dnes stáva čoraz zreteľnejšou, ktorú samozrejme podporujú aj jednotlivé národné štáty, vyvstáva otázka, do akej miery západná Európa, založená ako mierový projekt, splnila svoje počiatočné požiadavky. Od založenia Uhoľno-oceľovej únie v roku 1951 cez Európske spoločenstvo dvanástich až po dnešnú Úniu 27 členov bola a je „európska myšlienka“ vždy používaná ako protiklad mierovej politiky k agresívnemu, bojovnému národnému socializmu. Táto myšlienka je príliš jednostranná, a to nielen z dnešného pohľadu. Pretože nová západoeurópska povojnová Európa bola od začiatku protikladom A kontinuitou predstáv nacistického Nemecka o Európe. V skutočnosti boli v NSDAP začiatkom 40. rokov dva prúdy, hoci sa navzájom dopĺňali. Ideológovia ako Hitler a Himmler neustále využívali nemeckú rasu na legitimizáciu svojej politiky, zatiaľ čo pragmatici z biznisu si mysleli, že ide o nacistov vo veľkom meradle v európskom formáte. Tieto boli organizované okrem iného v „Spoločnosti pre európske hospodárske plánovanie“ alebo v „Ústrednom úrade pre väčšie európske hospodárstvo“. Jedným z jej popredných zástancov bol Werner Daitz, ktorý bol aj vedúcim oddelenia zahraničného obchodu NSDAP. V memorande z 31. mája 1940 vysvetľuje európsky rozmer nacistickej nadvlády: „Ak chceme hospodársky viesť európsky kontinent, tak ako je to absolútne nevyhnutné z dôvodov hospodárskej sily európskeho kontinentu ako jadrovej oblasti bielej rasy, máme povolený vstup. Z pochopiteľných dôvodov to nemôže byť verejne vyhlásenie za nemeckú metropolitnú ekonomiku. V zásade musíme vždy hovoriť o Európe, pretože nemecké vedenie vzniká samo od seba.“ O tri roky neskôr, 21. marca 1943 – už bola bitka o Stalingrad – navrhol Hitlerov najvýznamnejší zahraničný politik Joachim von Ribbentrop vytvorenie jednej európskej konfederácie štátov; a v memorande z 9. septembra 1943 sa to uvádza takto: „Európa sa stala príliš malou na to, aby bojovala a vzájomne si blokovala suverenity. (…) Éra európskych vnútorných vojen musí byť ukončená a európsky partikularizmus musí byť prekonaný.

Počas nacistickej éry si Schütze Schlacht plne uvedomoval aj európsky rozmer tohto podniku. Nikto iný ako Günter Grass, ktorý neskôr získal Nobelovu cenu za literatúru, ktorý to zažil ako 17-ročný, ako píše vo svojom románe „Pri šúpaní cibule“: „Z Waffen-SS vyšlo aj niečo európske: Francúzi, Valóni, Flámi a Holanďania bojovali dobrovoľne, zoskupení do divízií, veľa Nórov, Dánov, dokonca aj neutrálnych Švédov na východnom fronte v obrannej bitke, o ktorej sa hovorilo, že zachráni Západ pred boľševickou potopou.“ „Occident“ a „boľševický príliv“ dnes, to je to, čo „európske“ predstavujú hodnoty“ sú veľmi populárne proti „diktatúre Kremľa“, ktorá údajne ohrozuje kontinent.

A dokonca aj sovietsky/ruský vojnový nepriateľ bol bombardovaný „európskou“ propagandou. Tak tomu bolo aj počas hladovej blokády Leningradu, ktorá trvala od septembra 1941 do januára 1944. V miestnom múzeu Oranienbaum/Lomonosov, ktoré sa nachádza 40 kilometrov západne od centra Leningradu, môžete obdivovať brožúru, ktorá bola tisíckrát zhodená nemeckými lietadlami a nesie nadpis „Novája Európa“ v azbuke.

Nacistické dedičstvo bolo – tiež – európske, čo sa prejavilo najmä po roku 1945, keď najvýznamnejšie miesta v hospodárskej politike v Nemeckej spolkovej republike obsadili ľudia, ktorí si za Hitlera zaslúžili svoje profesionálne ostrohy: spolkový minister hospodárstva Ludwig Erhard , šéf Deutsche Bank Hermann Josef Abs, prezident Bundesbank Karl Blessing a „otec Európy“ Walter Hallstein sú len najznámejšie mená.

Zlom alebo kontinuita? Nová (západná) Európa po roku 1945 bola oboje. Ale predovšetkým sa stal americkým. Európska otázka sa amerikanizovala hneď, ako USA vstúpili do druhej svetovej vojny. Alebo povedané inak: nemecká rozsiahla vízia Európy sa stala transatlantickou. Lend-Lease zmluva s Veľkou Britániou prinútila Londýn do ekonomickej závislosti od USA už v roku 1941 prostredníctvom tejto zmluvy o prenájme vojenského tovaru. Vďaka Marshallovmu plánu, ktorý bol spustený v roku 1948, dokázal Washington na jeden záťah presadiť svoje ekonomické záujmy v 16 krajinách západnej Európy. Tomu sa podarilo prejsť z vojnovej výroby na civilný tovar. Kľúčovým cieľom bolo tiež vytvoriť menovú konvertibilitu medzi znepriatelenými krajinami (prostredníctvom tzv. práv čerpania) a stimulovať tvorbu súkromného kapitálu (prostredníctvom zmluvných účtov). Východ kontinentu ovládaný komunistickými stranami však podliehal režimu embarga, takzvanému „koordinačnému výboru“ (Cocom). Viac ako 40 rokov to zabezpečovalo, že najpokročilejšie technológie sa nesmeli vyvážať do štátov RVHP. Maďarsko bolo prvou krajinou, ktorá sa v roku 1991 zbavila ekonomických sankcií diktovaných USA.

Po roku 1945 sa pod patronátom USA podarilo vybudovať aj západoeurópsku povojnovú architektúru a vytvoriť nemecko-francúzsku os. Paralelne s Marshallovým plánom bol v apríli 1948 založený „Americký výbor pre zjednotenú Európu“ (ACUE), ktorého cieľom bolo zjednotiť západnú Európu proti Sovietskemu zväzu. Rozhodujúcim krokom k tomu bolo založenie Uhoľno-oceľovej únie v apríli 1951, šesťčlenného spoločenstva pozostávajúceho z Nemecka, Francúzska, Talianska a troch krajín Beneluxu. ACUE viedol bývalý šéf amerických spravodajských služieb Úradu strategických služieb (OSS) William Donovan. Jeho zástupcom bol Allen Dulles, ktorý bol v roku 1953 vymenovaný za šéfa CIA. V tom istom roku prevzal post amerického ministerstva zahraničia jeho brat John Foster Dulles. Personálna úroveň z Washingtonu pre formáciu francúzsko-nemeckej osi bola nízka a priam familiárna, chceli uskutočniť delikátne začiatky tejto geopolitickej reorientácie v transatlantickej oblasti s malou skupinou, ktorá bola čo najtajnejšia. Pretože proti nemecko-francúzskemu projektu bol v Nemecku aj vo Francúzsku silný odpor.

SPD bola v tom čase zásadne proti západnej orientácii a podľa Stalinovho návrhu dúfala v znovuzjednotenie s východnými regiónmi pod neutrálnou záštitou. Jej predseda Kurt Schumacher videl v Uhoľno-oceľovej únii pokračovanie „vlády štyroch K“, ako sa vyjadril, konkrétne „vlády kapitalizmu, klerikalizmu, konzervativizmu a kartelov“. štyri K sú samozrejme neprijateľné. Ich hlavný mozog Jean Monnet s nimi bojoval v prvej línii. Monnet, ktorý pochádzal z francúzskej likérskej dynastie v malom mestečku Cognac, bol ideálnou osobou na realizáciu plánu USA na vytvorenie francúzsko-nemeckej osi. Ako obchodníka so zbraňami a bankára počítal medzi svojich najlepších priateľov amerického vysokého komisára pre nemeckú západnú zónu Johna McCloya; Len na okraj treba poznamenať, že bol ženatý s bratrancom Konrada Adenauera. Jean Monnet teda šiel hľadať sociálnych demokratov v Nemecku, ktorí by sa mohli pridať, a skutočne našiel mladého poslanca, ktorý sa otvorene postavil proti Schumacherovej línii, a teda proti možnému budúcemu neutrálnemu Nemecku. Monnet vo svojich memoároch cituje tohto muža úryvkom z prejavu: „Príliš dlho sme volali po skutočnej europeizácii ťažkého priemyslu, aby sme s radosťou neprivítali všetko, čo nás približuje k tomuto cieľu,“ povedal Monnetov nádejný. Meno mladého poslanca: Willy Brandt.

Transatlantici museli prekonávať prekážky aj na francúzskej strane. Na jednej strane to bol generál a prvý prezident dočasnej vlády do januára 1946 Charles de Gaulle, ktorý bol skeptický voči nemecko-francúzskemu zbližovaniu. Monnet o ňom (a Winstonovi Churchillovi) vo svojich memoároch napísal: „Bolo jasné, že obaja kvôli svojmu pôvodu a svojej mystickej viere v národnú suverenitu odmietli obsah nášho projektu ako nepredstaviteľný a nerealizovateľný, ako Monnet nazval projekt, na jednej strane plán na založenie francúzsko-britskej federácie, ktorý stroskotal už v roku 1940, a na druhej strane pripravovaná a napokon úspešná uhoľno-oceľová únia, bol základom neskoršieho Európskeho spoločenstva /Únia. Okrem gaullistov sa proti USA inšpirovanému projektu nadnárodnej autority pre ťažký priemysel vyslovili aj komunisti, ktorí boli vo Francúzsku pomerne silní. Gaullisti a komunisti sa nedokázali presadiť. Ich odpor zlyhal pre podivné spojenectvo takzvanej „tretej sily“, ktorú tvorili socialisti, kresťanskí demokrati a radikálni liberáli a ktorá do roku 1958 ovládala osud Francúzska.

Robert Schuman sa zapísal do análov ako jeho najslávnejšia figúrka. Stal sa ideálnym mužom pre nemecko-francúzske spojenectvo. Bol cisárskym nemeckým občanom narodeným v Moselle Franconia v roku 1886 a ako taký bol politicky aktívny predtým, ako sa po Versailles v roku 1919 stal Francúzom. S touto dvojitou identitou sa po vojne stal ministrom financií a v roku 1947 premiérom. Jeho „Schumanov plán“, ktorý predložil francúzsky minister zahraničných vecí v máji 1950, umiestnil „celú francúzsko-nemeckú produkciu uhlia a ocele pod spoločný vysoký úrad“, ako je formulované v zmluve. V dokumente „Nový poriadok pre Európu“, ktorý o 40 rokov neskôr zverejnil oficiálny Brusel pri príležitosti tohto výročia, sa píše: „Schumanov plán bol výsledkom sprisahania, pretože bol napísaný tajne a iba tromi ľuďmi. Niekoľko hodín pred podpisom bol predložený nemeckému kancelárovi Konradovi Adenauerovi, ktorý ho ochotne schválil.

Adenauer sa vo Washingtone odporúčal ako lojálneho služobníka transatlantickej idey, ktorá rozširovaním nemecko-francúzskej osi podkopávala národnú hospodársku a neskôr aj politickú suverenitu a zároveň presadzovala rozdelenie Nemecka. Po svojom boku ako človeka na hrubú prácu dosadil z hnedého dreva vyrezaného Waltera Hallsteina, ktorý už za nacistickej éry pracoval na projekte „Nová Európa“. To bolo na dobrej ceste najneskôr so založením uhoľno-oceľovej únie.

Zdroj: https://tkp.at/2024/05/27/europa-im-abstieg-bestandsaufnahme-und-rueckblick/