KONCEPCIA SUVERÉNNEJ ZAHRANIČNEJ POLITIKY JE SPRÁVNA VEC, ALE VYŽADUJE SI OVEĽA VIAC

Predseda vlády SR Robert Fico pri kontrolnom dni na ministerstve zahraničných vecí požiadal šéfa slovenskej diplomacie Juraja Blanára, „aby vždy zdôrazňoval, že ľudia, ktorí nás majú reprezentovať v zahraničí, musia rešpektovať koncept slovenskej suverénnej zahraničnej politiky. To je oficiálny koncept vlády Slovenskej republiky a s týmto konceptom nielen prežijeme, ale myslím si, že tento koncept malej krajine akou je Slovensko mimoriadne svedčí“. Ukazuje sa, že práve v tejto veci nás tlačí päta v topánke. Nedostatok lojálnych kádrov sa podpisuje pod to, že rezort diplomacie je stále prešpikovaný všelijakými korčokovcami a káčerovcami, ktorí sabotujú úsilie novej vládnej koalície podobným spôsobom ako Donald Trump zápasil s tzv. deep state.
Potiaľto limity vedenia ministerstva zahraničných vecí chápem. Napriek tomu musím konštatovať, že koncepcia „slovenskej suverénnej zahraničnej politiky“ má stále obrovské rezervy. Najvypuklejšie sa to prejavuje v oblasti politiky voči Blízkemu východu, kde sme sa stále nevymanili z jednostrannej pozície, do ktorej nás vmanévroval ešte Ivan Korčok a nevrátili sme sa k svojej tradičnej a komparatívne výhodnej úlohe vyvažovania a dobrých vzťahov s oboma stranami konfliktu.

S údivom som si prečítal, že na včerajšej Rade EÚ pre zahraničné veci minister Blanár „ocenil jednotu pri deklarovaní solidarity s Izraelom a odsúdení bezprecedentného priameho útoku zo strany Iránu, ktorý predstavuje nielen porušenie územnej celistvosti Izraela, ale aj nebezpečnú regionálnu eskaláciu“. Táto pozícia Slovenskej republiky je prekvapujúco nevyvážená, lebo neberie do úvahy nespochybniteľný fakt, že vojenská akcia Iránu bola len odvetou za skutočne bezprecedentný útok, ktorého sa dopustil Izrael úmyselným zbombardovaním iránskeho konzulátu v Sýrii, pri ktorom zahynulo 16 ľudí (v porovnaní s tým bol iránsky nálet vopred konzultovaný s USA iba nákladným ohňostrojom bez obetí). Aj to bolo totiž porušenie územnej celistvosti Iránu, bol to útok na jeho nedotknuteľné suverénne územie, ktoré je chránené Viedenským dohovorom o konzulárnych stykoch, bolo to brutálne porušenie medzinárodného práva.

Môžeme hovoriť o neprimeranej reakcii Iránu, ale nemôžeme bez ignorovania skutočného stavu veci tvrdiť, že zdrojom eskalácie napätia na Blízkom východe je Irán, ktorý nikdy nijakú krajinu nenapadol ako prvý, a nie (aká hanba) náš spojenec Saudská Arábia, ktorá už rozdúchala niekoľko vojenských konfliktov, o Izraeli ani nehovoriac. Som v šoku, že Európska únia to neodsúdila ani slovom a som sklamaný, že slovenská diplomacia nenavrhla doplnenie tohto vyhlásenia v tomto smere. Práve to je totiž prejavom suverénnej slovenskej zahraničnej politiky: nebáť sa navrhovať vlastné riešenia a vnášať do európskej diskusie vlastné pohľady aj za cenu, že budeme prehlasovaní. My sme sa však neozvali ani vtedy, keď Izrael aj podľa mienky Medzinárodného súdneho dvora v Haagu páchal genocídu na palestínskom obyvateľstve. Premiér Fico dal na vlastnej tlačovej konferencii najavo, že sa mu to nepáči, ale na oficiálnej úrovni sme mlčali. Pritom naša zahraničná politika až do nástupu vlády Igora Matoviča a ministra Ivana Korčoka dlhodobo stála na tom, že sme mali vyvážené dobré vzťahy aj s Izraelom, aj s Palestínou. Z tejto pozície však už niekoľko rokov ustupujeme.

Musíme si dať veľký pozor, aby sa koncepcia suverénnej slovenskej zahraničnej politiky nestala iba zaklínadlom, ktoré dráždi Brusel a balamutí Slovensko. Ak v oboch prípadoch hovoríme a konáme rozdielne, v konečnom dôsledku to môže dopadnúť tak, že na európskej úrovni budeme považovaní za „troublemakera“ (štát, ktorý robí problémy) a na domácej pôde nám občania prestanú veriť, že to myslíme vážne.

Nie je dobre, keď sa koncepcia suverénnej slovenskej zahraničnej politiky obmedzuje len na Ukrajinu, ale tu si zatiaľ počíname najkonzistentnejšie. Už som spomínal, že obviňovať Slovensko z toho, že nepomáha Ukrajine, je nehorázna lož. Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné vzťahy a bezpečnostnú politiku Josep Borrell na včerajšom zasadnutí Rady EÚ pre zahraničné veci uviedol, že na Ukrajine bolo zničených 70 % výrobných kapacít elektrickej energie. O to viac vyniká jeden zo záverov rokovania slovenskej a ukrajinskej vlády v Michalovciach, kde sa dohodlo posilnenie interkonektora medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou v elektrických sieťach. To je obrovská pomoc, ktorá svojím významom ďaleko presahuje dodanie niekoľkých stoviek delostreleckých granátov. Ale stále očakávam aktívnejší prístup k diplomatickému riešeniu konfliktu, ktoré oficiálne podporujeme.

Slovenské občianske združenie Zjednotení za mier v spolupráci s českým občianskym združením Mír a spravedlnost vypracovalo mierový návrh, ktorý sme ponúkli predsedovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi a novozvolenému prezidentovi Slovenskej republiky Petrovi Pellegrinimu ako východisko na presadzovanie nášho oficiálneho stanoviska na medzinárodnej scéne. Tento návrh predloží český exminister zahraničných vecí Jan Kavan na zasadnutí Rady bývalých predsedov Valného zhromaždenia OSN (UNCPGA) v hlavnom meste Kataru Doha na budúci týždeň 2. mája. Reakcia členov UNCPGA bude zakomponovaná do záverečnej deklarácie, ktorá bude obratom odovzdaná generálnemu tajomníkovi OSN Antóniovi Guterresovi. Bolo by vhodné, aby tieto aktivity neprebiehali len na mimovládnej úrovni, ale aby sa stali oficiálnou súčasťou imidžu a symbolom aktivity slovenskej diplomacie. Niet s čím otáľať. Nesmieme sa báť vstupovať aj do zdanlivo vopred prehratých zápasov, lebo história ocení len tých, ktorí zaujali k riešeniu problému vlastný postoj. (Edit: V čase, keď píšem tieto riadky, mi bola doručená reakcia premiéra Fica, ktorá bude tlmočená na zasadnutí UNCPGA: „Mierový návrh iniciatív Zjednotení za mier a Mír a spravedlnost má moju podporu a dôveru.“)

Historickou úlohou Slovenska by malo byť vrátiť Európskej únii atraktívnosť mierového projektu. Keby žil Karel Čapek, ktorý písal v Trenčianskych Tepliciach slávnu drámu R.U.R., všetkým by sa im vysmial. Keď hovoria, že dosiahli jednomyseľnosť, Čapek by doplnil: „Slovami diktátora – všetci musia poslúchať“. Keď moralizujú o ľudských právach, Čapek by sarkasticky poznamenal: „Hnedý mravec kričí – Slobodu mravcom! Celý svet mravcom! Avšak, nesmú to byť mravce čierne.“ Keď sa chystajú na „mierovú konferenciu“ bez Ruska, Čapek by to okomentoval: „My zajace sme uzavreli dohodu s kurencami, že sa nebudeme navzájom požierať. Uvidíme, čo na to povie jastrab.“ Keď odsudzujú porušovanie medzinárodného práva zo strany Iránu, Čapek by povedal: „Medzinárodné právo? To je vždy to, čo porušujú tí druhí.“ Keď hovoria, že mier treba vybojovať, Čapek by mal k tomu túto poznámku: „Tak, na týchto troskách sme obnovili mier. No nech sú to trosky, hlavne, že sú naše. A teraz už môžeme ďalej pokojne zbrojiť.“ Keď hovoria, že Ukrajinci bojujú za nás, Čapkova odpoveď by bola nasledovná: „Za cudzie peniaze a s cudzími vojakmi sme zachránili našu národnú česť.“ A o neustálom hľadaní výhovoriek, prečo nevyvíjame diplomatické úsilie, by smutne konštatoval: „Odsudzujeme násilie, ale sme ochotní dodávať vám zbrane.“

Ako povedal premiér Fico, Slovensku mimoriadne svedčí koncepcia suverénnej slovenskej zahraničnej politiky. Dodávam k tomu: Slovensku by mimoriadne svedčalo, keby sa dlhodobo sústreďovalo na budovanie Slovenskej republiky ako mierového štátu. Na to potrebujeme ľudí, koncepcie, ale aj zmenu priorít a filozofie riadenia vo všetkých rezortoch.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár