Macron neustále diskredituje Francúzsko tým, že robí na fronte zahraničnej politiky chybu za chybou

Zachytenie iránskych rakiet nad Jordánskom zo strany Francúzska začiatkom tohto mesiaca je Macronovou najnovšou chybou, ktorá ešte viac zdiskredituje jeho krajinu na fronte zahraničnej politiky. V roku 2018 si francúzsky líder pripísal zásluhy za to, že zabránil pádu Libanonu do občianskej vojny rok predtým po tom, čo jeho diplomatická intervencia pomohla vyriešiť krízu, ktorá vznikla po škandalóznej rezignácii bývalého premiéra Harírího v Saudskej Arábii. Približne v tom čase koncom roka 2017 začal Macron hovoriť aj o budovaní európskej armády.

Tieto kroky prinútili mnohých myslieť si, že Francúzsko sa snaží oživiť svoje nezávislé zahraničnopolitické tradície, ktorých vnímanie potvrdil Macron, keď koncom roka 2019 pre The Economist povedal, že NATO stratilo mozog. Amerika sa neskôr pomstila Francúzsku tým, že o dva roky neskôr ulúpila s Austráliou mnohomiliardovú dohodu o jadrovej ponorke s cieľom vytvoriť AUKUS. Rozdielne vízie zahraničnej politiky medzi týmito dvoma v priebehu piatich rokov 2017-2021 sa jednoznačne stali trendom.

To sa však začalo meniť po tom, čo o pol roka na začiatku roku 2022 vypukla zástupná vojna medzi NATO a Ruskom na Ukrajine, keďže Francúzsko okamžite naskočilo do amerického vlaku sankciami proti Rusku a vyzbrojením Ukrajiny. Bola to Macronova prvá veľká chyba zahraničnej politiky, pretože zdiskreditovala predstavu, ktorú od roku 2017 vybudoval, keď Francúzsko pod jeho vedením oživí svoje nezávislé zahraničnopolitické tradície. Achillovou pätou tohto prístupu po celý čas zostávala Afrika, kde Francúzsko naďalej vládlo svojim bývalým imperiálnym poddaným prostredníctvom hrubej formy neokolonializmu, ktorý spomalil ich sociálno-ekonomický rozvoj. Na tomto fronte nebola veľká dynamika až do rokov 2022-2023 po tom, čo sa príslušné vlastenecké vojenské prevraty v Burkine Faso a Niger spojili, aby oslobodili Sahel spod francúzskej „sféry vplyvu“, predtým mohol Macron reformovať túto politiku, aby preventívne odvrátiť to.

V tom spočíva druhá z jeho hlavných zahraničnopolitických chýb, pretože to, že nezaobchádzal s týmito krajinami s rešpektom, ktorý si zaslúžia, najmä tým, že neponúkol núdzovú pomoc, ktorá by im pomohla zvládnuť domáce krízy spôsobené protiruskými sankciami Západu, v konečnom dôsledku znamenali koniec „Françafrique“. Francúzsko tam mohlo namiesto toho vyhlásiť skutočne nezávislú zahraničnú politiku, ktorá by si zachovala svoj historický vplyv v súčasných podmienkach, čo by mu umožnilo lepšie konkurovať Rusku. Panika, ktorú v Paríži vyvolal ústup Francúzska zo Sahelu, podnietila Macrona, aby to kompenzoval pokusom o vytvorenie „sféry vplyvu“ na južnom Kaukaze so zameraním na Arménsko. Za týmto účelom sa jeho krajina pripojila k USA v snahe ukradnúť Arménsko od ODKB využívaním falošných predstáv o nespoľahlivosti Ruska. Tento príbeh o informačnej vojne agresívne propagovala v arménskej spoločnosti ultranacionalistická lobby diaspóry so sídlom vo Francúzsku (Paríž) a USA (Kalifornia).

Aj keď to bolo úspešné v tom zmysle, že Arménsko zmrazilo svoju účasť v ODKB a rozhodne sa obrátilo na Západ, od ktorého teraz hľadá „bezpečnostné záruky“, bolo to pravdepodobne Pyrrhovo víťazstvo pre Francúzsko, pretože zničilo vzťahy s Tureckom. Vzhľadom na to, že táto krajina má obrovský vplyv na celý islamský svet, možno francúzsku proarménsku politiku považovať za tretiu Macronovu zahraničnopolitickú chybu, pretože negatívne ovplyvnila pohľad moslimov na Francúzsko. Čo sa týka štvrtého, týkalo sa to jeho hrozby koncom februára, že uskutoční konvenčnú vojenskú intervenciu na Ukrajine, ktorá by podľa jeho slov mohla nastať v okolí Kyjeva a/alebo Odesy v prípade, že Rusko dosiahne prielom cez frontovú líniu niekedy koncom tohto roka. Dôvodom, prečo to možno považovať za veľkú zahraničnopolitickú chybu, je to, že to okamžite odhalilo hlboké rozpory v rámci NATO ohľadom tohto scenára po tom, čo mnohí lídri odsúdili jeho neuvážené tvrdenie, že „to sa nedá vylúčiť“.

Zjavne si myslel, že prezentácia Francúzska ako extrémne jastrabieho voči Rusku by zaujala západnú elitu a jej spoločnosť, no po tom, čo reagovali zdesene, sa stal presný opak. Francúzsko ani zďaleka nevyzeralo ako vodca, ale vyzeralo ako voľné delo, ktoré riskovalo rozpútanie tretej svetovej vojny nesprávnym výpočtom, s niektorými obavami, že Macronovo neslávne známe ego sa konečne stalo nebezpečenstvom pre všetkých. Tieto novoobjavené predstavy pochopiteľne zdiskreditovali Francúzsko v očiach jeho spojencov.

A napokon piatou a zatiaľ poslednou veľkou zahraničnopolitickou chybou bolo, keď Macron nariadil svojim pilotom v Jordánsku, aby pomáhali so zachytením rakiet, ktoré Irán vypustil proti Izraelu ako odvetu za bombardovanie jeho konzulátu v Damasku. Zasadil tak smrteľnú ranu francúzskej mäkkej sile v islamskom svete, na zlepšení ktorej po diplomatickej intervencii v Libanone koncom roka 2017 tak tvrdo pracoval. Tým, že sa Macron otvorene postaví na stranu Izraela, riskuje aj vyprovokovanie hnevu francúzskych moslimov.

Táto demografická skupina je ľahko mobilizovateľná a má skúsenosti s rozvracaním spoločnosti rozsiahlymi protestmi, ktoré vodcovia ich komunít v priebehu rokov organizovali pod rôznymi zámienkami. Sú tiež dôležitým volebným blokom, medzi nimi sú občania, čo by mohlo značne sťažiť jeho schopnosť vymenovať nástupcu, keď mu vyprší druhé funkčné obdobie v roku 2027. Francúzski moslimovia môžu voliť iných kandidátov, a tým znížiť šance, že Macronov preferovaný postúpi do druhého kola prezidentských volieb. Macronove vyčíňanie veľkých zahraničnopolitických chýb nemusí byť spôsobené len jeho osobne, ale možno ich prinajmenšom čiastočne pripísať aj systémovým faktorom. Valdai Club zverejnil minulý mesiac svoju štúdiu na tému „Vytváranie národných záujmov: Ako diplomatická príprava ovplyvňuje suverenitu“, v ktorej tvrdí, že reformy zavedené pod jeho vládou môžu oslabiť úlohu národných diplomatických tradícií. Prakticky povedané, národní funkcionári sa transformujú na globálnych, alebo v podstate na bábky USA.

Koniec koncov, zatiaľ čo Macron má posledné slovo v zahraničnej politike, diplomatickí experti mu radia aj najlepší možný prístup k presadzovaniu francúzskych záujmov v každej danej situácii. Namiesto toho, aby konceptualizovali tieto záujmy ako národné, ako to urobili na začiatku jeho prezidentovania počas libanonskej krízy v roku 2017 pred jeho reformami začiatkom roku 2022, v roku, v ktorom všetko začalo ísť z kopca, začali ich konceptualizovať ako neoddeliteľné od kolektívneho Západu. To znamenalo postúpenie suverenity. Konečným efektom bolo, že Francúzsko sa nadšene pripojilo k zástupnej vojne NATO proti Rusku, stratilo svoju „sféru vplyvu“ v Saheli, zničilo vzťahy s Turkiye (ktoré už boli oslabené kvôli Macronovým predchádzajúcim sporom) spojenectvom s Arménskom, stratilo dôveru NATO spojencov odhalením podrobností o ich tajných debatách o konvenčnom zasahovaní na Ukrajine a zdiskreditovala sa pred všetkými moslimami tým, že sa otvorene postavila na stranu Izraela proti Iránu po zostrelení jeho prilietavajúcich rakiet nad Jordánskom.

Takýmto tempom už nie je žiadna vierohodná šanca, že Francúzsko obnoví svoje nezávislé zahraničnopolitické tradície po piatich veľkých zahraničnopolitických chybách, ktoré Macron urobil len za posledné dva roky. Reputácii svojej krajiny spôsobil také škody, že sa to nedá napraviť, kým zostane pri moci. Ešte horšie je, že naráža doma do hniezda sršňov tým, že riskuje ďalšie moslimské nepokoje kvôli jeho tvrdej proizraelskej politike, čo všetko je zlé pre budúcnosť Francúzska v nasledujúcich rokoch.

Andrew Korybko