Nemecko stráca dôveryhodnosť a vláda musí odpovedať na nepríjemné otázky.
Annalena Baerbock hovorí na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov v New Yorku.
Nemecká zahraničná politika sa potichu mení. Globálny juh kladie nepríjemné otázky, pripisuje novú zodpovednosť Nemecku a federálna vláda hľadá novú stratégiu
Bola to dlhá cesta, ktorú začiatkom marca absolvoval líder strany Lars Klingbeil. A niekedy to bola jazda ako britva. Či už s predsedom parlamentu v hlavnom meste Namíbie Windhoek alebo s rozhodným ministrom zahraničných vecí Juhoafrickej republiky v Johannesburgu – Klingbeil musel odpovedať na množstvo otázok.
„Veľmi jasne“ a nie len raz, ako sa neskôr priznal, narazil na odkaz na „dvojité štandardy“ Západu a teda aj federálnej vlády.
Je to rovnaká výhrada, s ktorou sa stretáva ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbock a kolegyňa z rozvoja Svenja Schulze na svojich cestách v Johannesburgu, ako aj v Naí Dillí, Brazílii, Bamaku či Dakare.
Krajiny Juhu čoraz viac presadzujú, že bohatý Sever často uplatňuje dvojitý meter, pokiaľ ide o ľudské práva, vojnové zločiny, demokraciu a univerzálne hodnoty.
Všade v krajinách globálneho juhu sa teraz cestovatelia z Nemecka stretávajú s informovanými, sebavedomými konverzačnými partnermi, ženami a mužmi, ktorí určite zdieľajú hodnoty Západu, no otvorene dávajú najavo, že majú aj iné možnosti, kapitalistické priemyselné krajiny vrátane MMF a Svetovej banky sú vyhľadávanými, ale nie automatickými partnermi aliancie.
Novou menou je dôveryhodnosť
Federálna vláda uznala, že globálny vzorec vzťahov sa dramaticky mení. Že musí úplne prepracovať svoju zahraničnú a bezpečnostnú politiku – a to nielen kvôli vojne na Ukrajine. Že lojalita, ktorá sa praktizuje desaťročia, má svoje úskalia a treba ju otestovať, bez ohľadu na to, či ide o Izrael, USA alebo Turecko .
Že v novom multipolárnom svete vznikajú spojenectvá a aliancie, ktoré sú krehkejšie a prchavejšie ako kedykoľvek predtým, ale že je tu aj príležitosť. Najmä pre Nemecko, ktorého vlády – to bola tiež nová skúsenosť pre Klingbeila – majú na globálnom juhu veľa očakávaní.
Pretože Nemecko, jedna z najväčších donorských krajín na svete, sa stále považuje za spoľahlivé a otvorené problémom juhu. Nie také dominantné a imperiálne ako USA, nie také sebecké a neokoloniálne ako Francúzsko, nie také paternalistické a historicky zaťažené ako Veľká Británia. Nemeckí cestovatelia si v posledných mesiacoch s údivom všimli, ako úzkostlivo a citlivo sa teraz na globálnom juhu monitoruje zahraničná politika Berlína.
Vystúpenia v Bundestagu, ako aj pred Valným zhromaždením OSN v New Yorku či v hlavných mestách sveta sú pozorne sledované. A nemeckí experti na zahraničnú politiku si začínajú uvedomovať, že dôveryhodnosť sa v globálnom biznise stala tvrdou menou.
Nepríjemné otázky
Klingbeilovi boli počas stretnutí v Afrike kladené veľmi priame otázky: „Prečo Západ odsudzuje ničenie civilnej infraštruktúry na Ukrajine, ale nie v Gaze? Prečo sa Nemecko neodťahuje ďalej od Izraela, keď je v Gaze viac ako 25 000 mŕtvych civilistov vrátane mnohých žien a detí?
Prehodnocovanie lídra SPD začalo už dávno a teraz to vyjadruje slovami: Existujú „významné pochybnosti o proporcionalite izraelskej misie v Gaze, ktoré musíme tiež jasne uviesť, ak sme dôveryhodne zaviazaní rešpektovať želanie medzinárodného práva“.
Rozpory v nemeckej zahraničnej politike
Ministerka pre rozvoj Schulze zažila podobnú skúsenosť, keď nedávno cestovala do Burkiny Faso. Počula: „Ste nespravodliví: prečo dodávate zbrane Ukrajine, ale nie nám na náš boj proti Islamskému štátu?“
Pred niekoľkými dňami Schulze formulovala svoje skúsenosti takto: „Naši partneri majú dosť koloniálneho správania bohatých krajín, ktoré vedia všetko.
Dospela k záveru: „Musíme akceptovať ich rozhodnutie a vysporiadať sa s ním.“ Alebo ako píšu autori Henrik Maihack a Johannes Plagemann vo svojej analýze „Nie sme všetci“: „Západné dvojité štandardy selektívneho uplatňovania medzinárodného práva boli pre nich (afrických hostí) nie je len istotou od útočnej vojny proti Iraku.“
Hoci Nemecko, ako je známe, sa tejto vojny nezúčastnilo a dodnes má povesť, že v prípade pochybností má jeho lojalita skôr taktický charakter ako vecný. Toto je obraz, ktorý sa rozšíril po celom svete.
Je to obraz, ktorý sa od začiatku ruského útoku na Ukrajinu vo februári 2022 a útoku Hamasu 7. októbra 2023 len posilnil. Pretože Nemecko, EÚ a USA opakovane a dôrazne obhajovali podporu Ukrajine a Izraelu na Valnom zhromaždení OSN alebo bilaterálne, protiotázky sú o to naliehavejšie.
Kde je hlasná nemecká námietka?
Pretože rozpory v nemeckej zahraničnej politike sú príliš zrejmé – a otázky, s ktorými sa Klingbeil, Schulze a Baerbock stretávajú na svojich cestách, sú príliš vytrvalé:
Kde je hlasná nemecká námietka, keď si izraelskí osadníci nehanebne privlastňujú ďalšiu pôdu na Západnom brehu Jordánu? Čo ak vraždy Palestínčanov, ktorí odolávajú zaberaniu pôdy, ostanú nepotrestané?
Prečo by malo byť ruské bombardovanie Kyjeva a inde na Ukrajine úplne iné ako útok izraelskej armády na civilnú infraštruktúru v pásme Gazy?
Prečo Európa – a najmä Nemecko – veľkoryso otvára dvere ukrajinským vojnovým utečencom „a zároveň zatvára dvere obetiam ich vlastných vojen v Afganistane, Iraku, Líbyi či Jemene?“, ako sa pýta indický novinár a ekonóm Pankaj Mishra.
Prečo nemecký Bundestag nazýva vraždenie Arménov alebo jezuitov genocídou, ale vyhýba sa použitiu tohto slova, keď ide o namíbijských Hereros a Namas, na ktorých vyhladzovaní sa výlučne podieľali nemecké jednotky?
Prečo Nemecko presadzuje, aby sa v mnohých krajinách dodržiavala demokracia, právny štát a ľudské práva, no veselo spolupracuje s autokraciami, najmä pokiaľ ide o fosílne palivá a udržanie migrantov mimo Európy?
Veľa otázok a málo odpovedí
Prečo Západ presadzuje hlasovanie OSN o Ukrajine, ale vytrvalo ignoruje konflikty ako v Kongu s miliónmi mŕtvych, v Sudáne či najnovšie v Etiópii so státisícmi obetí? Prečo by sa mal svet postaviť na jednu stranu vo vojne v Európe, zatiaľ čo globálny sever naďalej ignoruje konflikty v Afrike, Mjanmarsku či severnej Sýrii?
Prečo Nemecko a USA dodávajú zbrane Saudskej Arábii – krajine, ktorá zohrala významnú úlohu pri humanitárnej katastrofe v Jemene?
Prečo Západ a Nemecko akceptujú marockú okupáciu Západnej Sahary, ktorá porušuje medzinárodné právo? Pretože Maroko by malo odrádzať migrantov a malo by byť tiež partnerom, ak je to možné, v otázkach energetiky a kvalifikovaných pracovníkov?
A čo nárok na politiku rovnosti, ak EÚ, ako sa to stalo v prípade Covid-19, zakáže vývoz vakcín a masiek?
Alebo nakoniec najbanálnejšie zo všetkých príkladov: Aké právo majú krajiny Severu zaviesť prísne vízové požiadavky na tých, ktorí chcú cestovať z juhu, pričom sami očakávajú pre svojich občanov čo najneobmedzenejšie podmienky vstupu?
Problémy Európy nie sú problémami sveta
Existuje málo vierohodných odpovedí, no otázok je veľa a sebavedomé štáty juhu si ich kladú nehanebne. Poznámka indického ministra zahraničných vecí Subrahmanyan Jaishankar sa stala bežným slovom: „Európa musí vyrásť z myslenia, že problémy Európy sú svetovými problémami, ale problémy sveta nie sú problémami Európy.“
V krajinách na juhu má tento postoj, najmä vojna v Gaze a európske očakávanie postavenia proti Hamasu, viditeľné dôsledky. V Južnej Afrike sa hlasno volalo po sankciách proti nemeckým výrobkom. „Gaza nám spôsobila obrovské škody,“ hovoria nemeckí pozorovatelia na mieste.
V Johannesburgu sa vodca strany Klingbeil stretol s Philani Mthembu, riaditeľkou „Inštitútu pre globálny dialóg“. „Neexistuje žiadna prísna politika Západu,“ kritizoval Mthembu. „Samozrejme, bolo by presvedčivejšie, keby Západ nasledoval svoje deklarácie činmi.“
A o dominancii USA povedal: „Nemôže sa Európa niekedy dištancovať od USA?“ Po návrate do Berlína britsko-nigérijský riaditeľ International Crisis Group Comfort Ero do Klingbeilovho registra napísal: „Nemôžete pravidlá obmedziť len na jeden konflikt.“
Akonáhle je argumentácia v režime ospravedlňovania, je zriedka pre tvorcov zahraničnej politiky a miestne veľvyslanectvá jednoduchá. V prípade vojny v Gaze sa ospravedlňujú tým, že Nemecko je stále najväčším darcom v pásme Gazy a veľkú podporu dostáva aj autonómna autorita na Západnom brehu. Že Nemecko sa v tom čase držalo mimo vojny v Iraku.
„Musíme sa vysporiadať s dvojitým metrom“
To však nebude stačiť. Ak Nemecko nechce naďalej strácať medzinárodnú dôveryhodnosť a zachovať si možnosti, spolková vláda bude musieť ten či onen postoj upraviť. Napríklad vo vzťahu k izraelskej vojne, k autokratickým systémom ako Azerbajdžan alebo k niektorým vládam a konfliktom v Afrike.
Klingbeil nechcel vykonávať nejakú svoju zahraničnú politiku v Afrike. Ale on, ktorý sa osobne pozrel na situáciu na Západnom brehu a rázne zaobchádzanie Izraelčanov s pokojnými Palestínčanmi a vrátil sa veľmi zamyslený, „nakrútil nové nitky“ v Brazílii a teraz aj v Afrike, nezostal nezaujatý.
Ak to vopred nevedel, po návrate sa otvorene vyjadril: „Áno, existujú dvojité metre a musíme sa s nimi vyrovnať.“
Podľa Klingbeila si nový multipolárny svet vyžaduje „viac dialógu, viac diplomacie, viac spolupráce“. Už nie je čiernobiely, má početné odtiene sivej. „Musíme sa naučiť orientovať v tomto novom svete.“ Čo pravdepodobne znamená: Nemecko musí prehodnotiť svoju zahraničnú politiku.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.