Eduard Chmelár: AKO MÔŽE IVAN KORČOK ZATIAHNUŤ SLOVENSKO DO VOJNY

Tieto voľby sú už také preplnené klamstvami a hystériou, že väčšinu tohto politického folklóru si už netreba ani všímať. Dochádza naozaj k paradoxným situáciám. Podpredseda KDH Viliam Karas obvinil Petra Pellegriniho, ktorý sa vyslovil proti uzákoneniu registrovaných partnerstiev, že je „falošný konzervatívec“. Aha. Asi preto kresťanskí demokrati podporili Ivana Korčoka, ktorý otvorene hovorí, že je za registrované partnerstvá… To dáva logiku, nie? Maďarská Aliancia zasa podporila v prezidentských voľbách Petra Pellegriniho. Pripomeňme, že je to tá istá strana, ktorá v roku 2019 (vtedy ešte pod názvom Spolupatričnosť) nadávala Mostu-Híd do zradcov Maďarov za to, že bol vo vláde Petra Pellegriniho, v ktorej sedel aj Ivan Korčok.

A do tretice, Ivan Korčok včera obvinil svojho protikandidáta, že stavil na strašenie ľudí a o dve hodiny neskôr dal von tragikomicky demagogické video, v ktorom najatí komparzisti roztrasenými hlasmi hovoria: „Mám strach… Mám obavu… Bojím sa… Mám obavu z toho, že Peter Pellegrini bude plniť iba Ficove rozkazy… Nenávisti, ktorú oni šíria, už nebude stáť nič v ceste… Bojím sa, že budeme bezbranní… Čo bude po týchto voľbách? Budem musieť odísť? … Mám strach, že sa tie hrozné veci, ako smrť dvoch mladých ľudí zasa zopakujú…“ A tak podobne. Fňuk. Čo je to, ak nie zámerné šírenie strachu, chaosu a bludov?

Celkom chápem, prečo sa mladí ľudia v týchto veciach neorientujú. Ich pamäť siaha maximálne po Radičovej vládu, oni si nepamätajú na Dzurindu, a keď rozprávajú, ako im to pripomína Mečiara, ktorého v živote nevideli, je to do popuku. To, čo ma znepokojuje oveľa viac ako ich neskúsenosť a nevzdelanosť, je však ich fanatická orientácia na budúcnosť, bez rešpektu ku všetkému, čo sa vydrelo v minulosti a bez úcty k tradíciám. V moderných dejinách bolo len jedno také obdobie, keď mladí ľudia svojím extrémizmom a fanatizmom takmer zničili spoločnosť. Pred 55 rokmi vrcholila v Maovej Číne kultúrna revolúcia, ktorá bola zameraná proti starému mysleniu, starej kultúre, starým obyčajom a starým návykom. Nemôžem si pomôcť, ale strašne mi to pripomína aktuálne výroky Magdy Vášáryovej, ktorá za jasotu mládeže šteká, že vraj potrebujeme „kultúrnu a civilizačnú reformu“, lebo si o nás údajne myslia, že Slováci chovajú prasce. Nie, pani Vášáryová, nič také si o nás nemyslia, to len vy ste malomeštiačka, ktorá nepozná tento ľud a vyjadruje sa o ňom ako dobytok.

Kultúrna revolúcia bola naozaj strašná. Mladí ľudia stratili akýkoľvek rešpekt k starším, k svojim rodičom a učiteľom, verejne sa od nich dištancovali, pľuli na nich, bili ich, mrzačili a zabíjali. Pre obvinenie stačilo, že ste ovládali jazyk nepriateľského štátu, že ste počúvali „buržoáznu hudbu“, že ste nemali pri sebe červenú knižku (zbierku výrokov Maa Ce Tunga). Za tri roky zavraždili rozbesnení mládežníci milióny ľudí a zaviedli teror, ktorý postihol každú čínsku rodinu. Dnešní progresívci mi svojou extrémnou netolerantnosťou, snahou o šikanu a démonizáciu všetkých, ktorí nie sú ako oni, pripomínajú práve sfanatizovanú Maovu mládežnícku armádu.

Ako sa má bežný človek vyznať v tej neprehľadnej spleti lživej propagandy, šialeného preháňania a očierňovania všetkého, čo predstavujú tí druhí? Dám vám malý tip. Najspoľahlivejšou pomôckou je rozpamätať sa ma doterajšie životy oboch kandidátov a neveriť ničomu, čo bolo dorozprávané dodatočne. Napokon, o tom by mal prezidentský príbeh byť. O zavŕšení politického života a oslave štátnických postojov toho, kto prejaví ambíciu stáť na čele republiky. Peter Pellegrini sa už ako premiér ukázal ako najumiernenejší premiér od čias Jozefa Moravčíka (kontrolná otázka: koľko mladých ľudí vie, že pred tridsiatimi rokmi sme mali takého premiéra?). Nerozdeľoval spoločnosť, vedel komunikovať so všetkými jej prúdmi, prijal ho americký prezident, ruský prezident, stretol sa s čínskym prezidentom, citlivo vyvažoval politiku v prospech štátnych záujmov celého Slovenska.

Ivan Korčok sa oproti tomu formoval ako inteligentný, schopný (všetkého) diplomat, ktorý od začiatku sledoval predovšetkým vlastnú kariéru a vedel, na akého koňa treba staviť, aby sa posúval vyššie a vyššie. Už som spomínal, že podporoval všetky imperiálne a vyhladzovacie vojny, od bombardovania Juhoslávie cez inváziu do Afganistanu a Iraku, rozbitie Líbye, intervenciu do Sýrie a Jemenu až po genocídu v Gaze. Povedané jeho vlastným slovníkom, vždy bol „podržtaškou“ Washingtonu. Najfatálnejšie následky malo toto jeho nastavenie počas jeho pôsobenia na poste šéfa slovenskej diplomacie, keď zmenil dlhodobú doktrínu našej zahraničnej politiky z proeurópskej na proamerickú a vychýlil jej os k väčšej jednostrannosti, z čoho sa nespamätala dodnes. Spochybňovať, či naozaj existuje hrozba, že by nás tento muž mohol zavliecť do vojny, je buď naivné a diletantské alebo zámerné odvádzanie pozornosti od podstaty problému.

V prvom rade, občas mám výčitky, že som dal všetkým tým korčokovcom a dzurindovcom návod, ako zneužiť najvyšší úrad v tomto štáte, keď som ako prvý už pred piatimi rokmi upozornil, že najväčšie a nevyužité právomoci má prezident v oblasti zahraničnej politiky a môže si ich vziať kedykoľvek späť. Oni si z tohto poznatku urobili základný kameň svojho temného plánu. Výhovorky, že prezident nemá právomoc nariadiť vyslanie slovenských vojakov do zahraničia, sú pre ľudí mdlej mysle. Samozrejme, že litera ústavy to nepripúšťa. Ale hlava štátu predstavuje tzv. mäkkú silu, ktorá väčšinu svojich zámerov uskutočňuje vlastným vplyvom, presviedčaním a nezriedka aj intrigami. Spomeňte si na Korčokov vzor, Zuzanu Čaputovú, koľko zla stihla napáchať. Zmarila referendum, predĺžila agóniu Hegerovej vlády až do absurdných rozmerov, mlčky umožnila protiústavné darovanie slovenských stíhačiek a urýchlila podpis nevýhodnej vonenskej zmluvy s USA, hoci pred voľbami sa dušovala, že takú dohodu by nikdy nepodpísala. Podobne Andrej Kiska. Samozrejme, ústava mu nijako neumožňuje rozložiť vládu, ako demagogicky mudrujú politológovia Mesežnikov, Lenč a podobní. A predsa to dokázal sériou postupných krokov a intríg.

Ivan Korčok na poste prezidenta by bol najvplyvnejším a najsilnejším nástrojom medzinárodného tlaku na domácu politiku. Zatiahol by nás do vojny bez mihnutia oka a ešte by si to dokázal zdôvodniť. Urobil by z Prezidentského paláca guľometné hniezdo opozície a podporoval či dokonca koordinoval by všetky jej kroky smerujúce k destabilizácii vlády alebo štátnemu prevratu. Žiadnu nadstraníckosť neočakávajte, viď príklad Kisku a Čaputovej. Lenže my akútne potrebujeme aspoň jednu štátnu inštitúciu, ktorá bude mať integračnú funkciu. Nie, priatelia, triezvo zvažujúc všetky hrozby, my dnes nemáme priestor a čas na vyžívanie sa vo všetkých výhradách, ktoré voči Petrovi Pellegrinimu vznesieme alebo ešte nájdeme. Ten rozdiel je jasný. Nepôjdem voliť Petra Pellegriniho ani so škrípajúcimi zubami, ani so zapchatým nosom, ani v igelitových rukaviciach. Vyjadrujem mu podporu úplne jednoznačne a otvorene. Peter Pellegrini je dobrý kandidát na prezidenta a keď ho porovnám s jeho súperom, nemám čo váhať. A ak sklame a zradí ako tí dvaja pred ním, budem prvý, ktorý sa mu postaví.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár