Včerajší status vyvolal rôznorodé reakcie. Jednak ohľadom vzťahu čitateľov ku kandidátom na prezidenta, a jednak vo vzťahu k môjmu pesimistickému hodnoteniu situácie po voľbe hlavy štátu, nech už dopadne akokoľvek.
Predovšetkým chcem povedať, že rešpektujem všetky názory na jednotlivých kandidátov, a preto sa k nim nebudem vyjadrovať. Progresívne šerblíky, ale aj alternatíva ľuďom viac alebo menej otvorene odporúčajú, za koho by mali hlasovať. Na tejto stránke žiadne odporúčanie nenájdete, pretože si myslím, že ľudia sami najlepšie vedia, ako sa majú z hľadiska svojich záujmov rozhodovať.
Chápem, že ľudí môže iritovať moja skepsa. Na druhej strane si dovolím podotknúť, že niektorými čitateľmi nebola pochopená správne, respektíve som sa mohol vyjadriť jasnejšie. Preto sa pokúsim o druhý pokus.
Je úplne zjavné, že z kvalitatívneho hľadiska bude veľký rozdiel v tom, či sa stane prezidentom Peter Pellegrini, Štefan Harabin, Ján Kubiš alebo Ivan Korčok či Marián Kotleba. A tiež niet sporu o tom, že toto kvalitatívne hodnotenie bude do veľkej miery závisieť aj od politickej perspektívy hodnotiteľa. Moja pointa sa však naznačenou otázkou nezaoberala.
Ako som napísal včera, nech bude ktokoľvek novým prezidentom, nezmenia sa základné parametre nastavenia politického a spoločenského diškurzu. Práve naopak, ak sa nenaplnia túžby a zámery opozície, ešte väčšmi sa vyostrí už aj tak neadekvátna hystéria a bojovnosť slovníka progresívnych strán a médií. A ak by sa želania opozície naplnili, progresívne sily využijú „svoju“ hlavu štátu na to, aby na inštitucionálnej úrovni ešte väčšmi vyhrocovali boj so súčasnou vládou (boli sme toho svedkami za Kisku aj Čaputovej, nie je dôvod domnievať sa, že zmenia opus operandi). Ivan Korčok v paláci by zároveň znamenal bojovnú mobilizáciu alternatívnych médií a masívnu antikampaň politikov Smeru, SNS a Hlasu.
Z toho vyplýva záver, že aj keď časť verejnosti bude výsledkami volieb potešená, nepovedie to zároveň k zvýšeniu kvality politického dialógu. Ešte presnejšie na Slovensku politický dialóg neexistuje a nech sa stane prezidentom ktokoľvek, existovať ešte dlho nebude.
Je pravdou, že ak by sa stal prezidentom napríklad Peter Pellegrini, jeho vzťahy s vládou budú viac-menej harmonické, čo je nepochybne pre štát pozitívom. Problém však spočíva v tom, že harmonická koexistencia ústavných inštitúcií nie je to, čo by zaujímalo progresívne strany, ich voličov a progresívne médiá. Ich prvoradou úlohou je poraziť druhú stranu a keď to nedosiahnu, boj s vládou aj hlavou štátu ešte viac vyostria.
Ak by sa stal prezidentom Ivan Korčok, progresívne strany, médiá a voliči budú subjektívne spokojní, ale už teraz je zrejmé, že tento stav by viedol k preneseniu popísaného nevraživého boja na najvyššiu inštitucionálnu úroveň.
Niektorí si myslia, že riešením by bolo zvolenie Štefana Harabina, obávam sa, že ani to nie je pravda. Vzťahy bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR s vládou by boli nepochybne lepšie, ako keby sa stal hlavou štátu Ivan Korčok, no rozhodne by neboli také harmonické ako v prípade zvolenia Petra Pellegriniho. Avšak to by nebol taký veľký problém ako okolnosť, že v prípade víťazstva Štefana Harabina by progresívne strany, voliči a médiá reagovali ešte intenzívnejšie a prudšie ako za situácie, ak by sa stal prezidentom Peter Pellegrini. Bola by to totálna politická vojna.
Úplne na záver už len jedno konštatovanie: nie je jedno, kto sa stane prezidentom Slovenskej republiky, avšak bez ohľadu na osobu hlavy štátu základné politické problémy slovenskej politiky sa nevyriešia.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.