Dalo sa očakávať, že k víziám francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, koketujúceho s vyslaním západných vojakov na Ukrajinu, sa pridajú Poliaci. Majú na to psychologické aj historicky podmienené dôvody. Druhou stranou tej istej mince je, či svoje rozhodnutia a konanie aj dostatočne dobre zvažujú.
Najnovšie udalosti sa odohrávajú na tomto pozadí: Francúzsky minister zahraničných vecí Stéphane Séjourné v priebehu víkendu rokoval sa predstaviteľmi pobaltských štátov a Ukrajiny. Nechal sa počuť, že zahraničné vojenské sily na území Ukrajiny by sa nemuseli priamo podieľať na bojových operáciách, ale boli by nasadzované napríklad na odmínovacie práce a podobne. Monsieur Séjourné do Moskvy odkázal, že „nie je na Rusku, aby nám hovorilo, ako máme pomáhať v najbližších mesiacoch a rokoch Ukrajine“. V pondelok francúzsky minister ešte pridal pár slov o tom, že Francúzsko chce „vyslať silné signály“ Rusku a hovoriť s Kremľom „jazykom rovnováhy síl“.
V priebehu víkendu sa v rovnakej súvislosti rozohnil aj minister zahraničných vecí Poľska Radosław Sikorski, podľa ktorého „prítomnosť síl NATO na Ukrajine nie je nemysliteľná“.
Citované vyjadrenia si zaslúžia niekoľko poznámok.
Po prvé, musím súhlasiť s pánom Séjournéom, že s Ruskom je potrebné hovoriť jazykom rovnováhy síl, zároveň je ministrovi s materským mliekom na brade potrebné pripomenúť, že napríklad Paríž prinajmenšom štvrť storočia hovoril s Moskvou jazykom liberálneho internacionalizmu, respektíve liberálneho svetového poriadku, pretože aj francúzski lídri uverili, že pádom železnej opony sa skončili aj dejiny a geopolitika stratila zmysel. Slovné spojenie „rovnováha síl“ bolo až doposiaľ v progresívnom slovníku rovné rúhaniu sa a podľa mojej mienky aj dodnes je, a preto dorastenec Séjourné môže očakávať, že dostane od dúhovej Kominterny napomenutie a azda aj jednu poza uši. Ak to však myslí s teóriou rovnováhy síl vážne, mal by sa vrátiť naspäť do školských lavíc a naštudovať si politiku jedného zo svojich predchodcov menom Charles Maurice de Talleyrand-Périgord na Viedenskom kongrese 1814 – 1815.
Po druhé, je úplne jedno, či budú západní vojaci na Ukrajine strieľať v zákopoch, odmínovať polia alebo zbierať ranených a mŕtvych. Všetky tri popísané činnosti sú súčasťou bojových operácií, aj keď každá na inej úrovni. Mimochodom, vojaci podieľajúci sa na odmínovaní poľa by museli byť ozbrojení, pre prípad, že by ich napadli postupujúce ruské jednotky, ktoré by ani nemuseli vedieť, kto pred nimi stojí – Francúz, Ukrajinec, Holanďan, Poliak… A čo potom? Odmínovacia čata by po sebe nechala strieľať bez reakcie? No nič, tým sa asi pánko Séjourné nezaoberá. Nepochybne by išlo o takú eskaláciu konfliktu, na akú by Rusko muselo reagovať. Nechce sa mi za Rusov premýšľať, aká by bola z ich pohľadu najvhodnejšia reakcia na prítomnosť vojakov západných štátov na území Ukrajiny. V každom prípade by to znamenalo, že štáty vysielajúce vojakov na Ukrajinu by sa ocitli v priamom vojenskom konflikte s Ruskom a je úplne jedno, že z jednej ani druhej strany by k oficiálnemu vyhláseniu vojny nedošlo. Keď sú v pohybe kinetické strety, na právnych aktoch zväčša vôbec nezáleží. Naozaj by ma zaujímalo, či mal toto holobriadok Séjourné vopred prediskutované s Macronom alebo len voľne improvizoval. Jedna aj druhá možnosť je na prd, len sa neviem rozhodnúť, ktorá viac.
Po tretie, poľský minister Sikorski je vcelku bystrý človek, teda aspoň som si to o ňom niekedy myslel, a preto by snáď mohol vedieť, že to, čo „nie je nemysliteľné“, nemusí byť aj reálne alebo aspoň realistické. Tak napríklad všetci si vieme predstaviť sklenený vrch, ale rovnako všetci veľmi dobre vieme, že sklenený vrch nie je reálny. Nepochybne si všetci vieme predstaviť aj prítomnosť vojsk NATO, teda členských štátov aliancie, na území Ukrajiny v čase vojnového konfliktu. Dokonca je to aj reálne možné uskutočniť. Je to však realistická alternatíva súčasného vývoja? Alebo položme otázku inak: Zlepšilo by situáciu v Európe, ak by celé NATO či niektoré členské štáty poslali svojich vojakov na misiu na Ukrajinu? A čo by sa stalo, ak by medzi nimi boli aj vojaci Spojených štátov? Neviem, neviem, ale podľa mňa ani vo Varšave nekonfrontujú svoje predstavy s geopolitickou realitou.
Napokon, no nie v poslednom rade – hneď vo februári 2022 sa všetci poprední lídri členských štátov NATO a aj ich cvičený papagáj Jens Stoltenberg zadúšali, že žiaden vojak aliancie nevkročí na Ukrajinu. Aj keď na prístup k vojne ako takej a k Rusku už vtedy existovali vnútri bloku rôzne názory, v tomto ohľade panovala jednota. Dokonca aj strapatý a veľkohubý Boris Johnson chladil Poliakov, aby upokojili hormóny. Zmenilo sa na tom niečo? Nikto nás totiž – ani papagájujúci generálny tajomník NATO – oficiálne neinformoval o zmene kurzu aliancie v otázke vysielania vojakov do vojny medzi Ukrajinou a Ruskom.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
verím že sú len sfetované a pobluznené. vo vlastnej sfetovanosti sa slepo domnievajú že ak začnú kričať a zvolávať k vojne, že všetky národy sveta pôjdu za nimi. Tie ich buzeranské reči sú každému na smiech. a len im podobný LGBTIQ…. sa toho radi chytajú a tlačia k vojne. presne ako tí čo kricia v Kyjeve. Samí buzna atď. len nech bojujú za nás. a ani sa len nehambia povedať, že oni sú konečné slobodný. 😇 za kohože to vlastne bojujú. za LGBTIQ. takže aj bandera bol bizerant.