7 dní v kocke: Brusel nasadil proti Maďarsku „jadrovú zbraň“. Dôvod? Neposlušnosť

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o nátlakovej hre europarlamentu, ktorý by chcel Maďarsku zobrať hlasovacie práva v Rade EÚ; o tom, ako niečo podobné môže zasiahnuť aj Slovensko; o hlúpej Dankovej nehode, ktorá nebola celkom bez obetí a o „špinavcoch v Davose“ – to sú podľa progresívneho dozoru tí, čo nenosia na prsiach dúhové odznaky. A podobné rárohy.

1. EÚ sa hnevá

V Bruseli sa začali diať veci, ktoré boli donedávna celkom nepredstaviteľné. Europoslanci pri „maďarskom probléme“ otvorili jadrový kufrík. Presadili rezolúciu, v ktorej žiadajú debatu o možnom pozastavení hlasovacích práv Maďarska v Rade EÚ a vyšetrovanie, prečo eurokomisia koncom roka pre Maďarsko uvoľnila desať miliárd eur.

Maďarsku hrozí, že môže byť odstavené aj od financovania z Únie, aj od hlasovacích práv. Ako dôvod sa uvádza dnes už otrepaná fráza: porušovanie princípov právneho štátu.

Skutočný dôvod je však celkom iný. Čisto politický. Presnejšie geopolitický. Europoslancom sa nepáči, že Maďarsko neposlúcha progresívnych lídrov. Vybočuje z predpísanej línie. Na geopolitickom fronte kritizuje vojenskú politiku NATO a vyzbrojovanie Ukrajiny (ktoré nevedie k deklarovaným cieľom). Na kultúrno-etickom fronte blokuje transrodovú agendu. A k tomu aj migračnú a klimatickú. Popritom je Orbánova vláda, pochopiteľne a zákonite, v konflikte s progresívnymi médiami a mimovládnymi organizáciami.

Kým Maďarsko vyskakovalo len symbolicky, Brusel sa uspokojoval s finančnými trestami. Blokoval vyplácanie podpory z eurofondov. Lenže – koncom minulého roka sa Maďarsko presadilo ako silný hráč, ktorý dokázal blokovať rozhodnutia z globálnej úrovne.

To sa už neodpúšťa. A nemohlo to ostať bez následkov.

Znepokojený už nebol len Brusel. Znepokojená musela byť aj vláda amerického prezidenta Bidena. Áno, Maďarsko sa opovážilo urobiť niečo, čo zaskočilo aj EÚ, aj americkú vládu.

Všetko sa udialo v decembri 2023. Maďarsko krátko pred samitom EÚ o Ukrajine pohrozilo, že zablokuje aj pozvánku Ukrajiny do EÚ aj miliardovú finančnú pomoc z Únie pre Zelenského vládu.

Z prvej hrozby – blokovania vstupných rokovaní EÚ s Ukrajinou – Orbán vycúval. Zrejme výmenou za to, že eurokomisia mu bleskovo uvoľnila desať miliárd eur (ktoré dovtedy blokovala). Druhé varovanie Orbána sa však naplnilo. Maďarsko zablokovalo veľký balík finančnej pomoci pre Ukrajinu s objemom 50 miliárd eur. Je možné, že Orbán svoje kroky koordinoval so svojimi americkými spojencami – s Trumpom a republikánmi. Aj republikáni totiž zablokovali finančnú pomoc pre Ukrajinu. V americkom Kongrese.

Republikánom pritom nešlo o trestanie Ukrajiny. Mali naliehavejšie ciele. Potrebovali dotlačiť progresívnu vládu Joea Bidena, aby sa konečne rozhýbala a začala bojovať proti masívnej imigrácii. Americkú južnú hranicu denne prekračovalo 10-tisíc imigrantov z Mexika a Latinskej Ameriky. Republikáni dali Bidenovej vláde ultimátum. Buď konečne zakročí proti imigračnej pohrome, alebo budú blokovať vojenskú a finančnú pomoc Ukrajine.

Bidena ultimátum veľmi nerozhýbalo. Spoliehal sa na to, že Ukrajina – existenčne závislá od finančných infúzií Západu, bez ktorých by skolabovala – dostane bohatú dávku pomoci z EÚ. Nedostala. Postaral sa o to spojenec republikánov Viktor Orbán. Pomoc sa po Kongrese zablokovala aj na decembrovom samite EÚ. Stačilo na to maďarské veto.

Orbán sa stal spolu s Trumpom a americkými republikánmi súčasťou vysokej hry namierenej proti globálnej politike progresívcov. Dokázal blokovať kľúčové rozhodnutia.

Problém je v tom, že tým rozpálil dobiela nielen svojich nepriateľov v rámci EÚ, ale aj tých amerických z Bidenovej vlády.

To, čo sledujeme dnes, je odveta. Trestná výprava proti Orbánovi. Europoslanci chcú otvoriť debatu o zastavení hlasovacích práv Maďarska v Rade EÚ. Aby mu pohrozili skrátením pák, ktoré použil v najvyššej politike. A zároveň žiadajú vyšetriť, prečo eurokomisia v decembri Maďarsku uvoľnila desať miliárd eur, ktoré pôvodne držala zmrazené.

Kecy o „porušovaní princípov právneho štátu“ sú nepodstatné. Vie to každý, kto má viac ako dvanásť rokov.

No, tak toľko k politickému kontextu.

Pokiaľ ide o vecnú stránku, treba priznať, maďarská vláda konala principiálne a správne. Po takmer dvoch rokoch vojny na Ukrajine je celkom jasné, že pôvodná stratégia Západu stroskotáva. Energetické sankcie EÚ poškodili Rusko len mierne – na druhej strane však značne poškodzujú európsky priemysel a dusia životnú úroveň Európanov. Takisto zatiaľ nefunguje ani politika zbrojenia. Neviedla k víťazstvu Ukrajiny. Viedla k jej ďalšej devastácii.

Otvárať európsku debatu o zmene stratégie je celkom legitímne. Pod tlakom skúseností by mali kritické názory získavať viac podpory.

Namiesto toho však v EÚ sledujeme pravý opak. Pokusy o bezprecedentné tresty pre tých, čo vybočili z nadiktovanej línie (hoci tá sa ukázala ako zhubná). A pokusy vymazať skutočné slobodné hlasovanie na samitoch o zásadných otázkach. Lebo kto zahlasuje podľa vlastného presvedčenia a podľa vlastných záujmov, ten škaredo narazí.

EÚ sa totiž mení z pôvodne mierového projektu, postaveného na voľnom obchode, na pravý opak. Na finančnú a obchodnú divíziu NATO, kde je priestor pre slobodu, kritiku a suverénne uvažovanie čoraz užší.

Ak bude EÚ pokračovať v tomto protieurópskom bojovom kurze, tak dopadne zle.

2. Fico v strehu

Ešte predtým však majú dopadnúť zle tí, ktorí na to upozorňujú.

Asi netreba špeciálne zdôrazňovať, že po Maďarsku by mohlo na vynucovanie poslušnosti naraziť aj Slovensko. Pretože po nástupe Ficovej vlády aj Slovensko vybočuje z predpísanej – proamerickej a dúhovej – línie. A vystupuje ako prirodzený spojenec Maďarska.

V Bruseli boli z Fica nervózni už dlho pred voľbami. Jeho prípadné volebné víťazstvo vyhodnotili ako vážnu hrozbu. A nielen preto, že Fico vystupoval ako jediná reálna protiváha progresívcov – s útočnou rétorikou proti PS, Sorosovi, mimovládkam a vojnovým jastrabom. Hlavný dôvod bol vojnový a geopolitický. A úzko súvisel s Orbánom.

Z pohľadu Washingtonu, Londýna – a atlantickej časti Bruselu – bolo dôležité, aby Maďarsko ostalo dokonale izolované. Bez spojencov vnútri EÚ a vnútri NATO. Pretože bez spojencov by boli možnosti Orbána limitované. Naopak, ak by sa rozširoval okruh štátov Únie, ktoré žiadajú prehodnotiť vojenskú politiku EÚ, izolácia Maďarska by padla. A presadzovala by sa protiváha – koalícia európskych krajín, ktorú by nebolo možné ignorovať. A ktorá by mohla pomerne účinne presadzovať svoje postoje a svoje záujmy v EÚ.

A hlavne: čoraz častejšie by bolo počuť, že Západ nie sú len Spojené štáty a Británia. Západ sú aj európske krajiny, ktoré môžu mať v niektorých zlomových otázkach iné názory a iné záujmy ako Washington a Londýn.

Z pohľadu Spojených štátov či Británie, motorov zbrojenia, by mohla bezvýsledná vojna na Ukrajine pokračovať aj 15 rokov. Bez toho, aby to bolestivo pocítili v rovine energetiky, obchodu, bezpečnosti… Prioritne im predsa ide o vyčerpávanie Ruska – a následky pre Ukrajinu a štáty EÚ, ktoré konflikt (zákonite) vyčerpáva tiež, považujú za únosné.

Navyše, ak by aj došlo ku krajnému, čiernemu scenáru – k rozšíreniu vojny – bojiskom by bola Európa. A špeciálne stredná a východná Európa. Nie Spojené štáty a britské ostrovy.

Na druhej strane, pohľadu Európy by bolo dlhé pokračovanie vojny, navyše bez sľubovaných výsledkov pre Ukrajinu, katastrofou. S vysokými energetickými, finančnými aj bezpečnostnými nákladmi.

Jednoducho: európsky záujem je pri ukrajinskom konflikte iný ako americký či britský. Čím viac európskych krajín o tom začne otvorene hovoriť, tým skôr sa pohneme z mŕtveho bodu.

Jadro problému je v tom, že pre anglosaské veľmoci by bolo prehodnocovanie európskych pozícií k vojne na Ukrajine neprijateľné. Z ich pohľadu je úlohou EÚ držať krok. A nevypytovať sa.

Výsledok slovenských volieb, respektíve politika Ficovej vlády, do tohto programu nezapadá. Stalo sa presne to, pred čím varovali: Fico sa správa ako spojenec Orbána.

Mimochodom, je možné, že ak by slovenskú vládu nezostavoval Fico, ale Šimečka, Maďarsko by muselo byť pri uplatňovaní veta opatrnejšie. A na decembrovom samite EÚ by si nedovolilo zájsť tak ďaleko. Po páde konzervatívnej vlády v Poľsku je Slovensko jedna z mála krajín, ktoré môžu Maďarsko pri trestných výpravách EÚ podržať.

Fico to už Orbánovi sľúbil. Na oficiálnej návšteve Maďarska verejne vyhlásil, že Slovensko nikdy nepodporí finančné či politické tresty EÚ proti členským krajinám.

Samozrejme, Fico to robí aj vo vlastnom záujme. Lebo aj on je na zozname „neposlušných“. Prejavilo sa to už v stredu, keď europarlament schválil rezolúciu proti Ficovej vláde.

Oficiálne dôvody by uhádol aj absolvent základnej školy: porušovanie princípov právneho štátu.

A skutočné dôvody… Skutočné dôvody by uhádol tiež.

3. Ďalšia nehoda Andreja Danka

V prehľade musíme spomenúť aj Dankovu nehodu. Skúsime to vybaviť rýchlo a stručne.

Bola to podobná nehoda ako bozkávanie kapitánskych výložiek počas tretej Ficovej vlády. Čiže: bola to PR katastrofa.

O Dankovej nehode, pri ktorej poškodil stĺp a odišiel, sa hovorí, že nemala nijaké obete. Toto tvrdenie treba spresniť. Obete predsa len boli. Politické.

Tou prvou je, samozrejme, Danko. Podarilo sa mu, ako už veľakrát, vyrobiť hlúpy škandál, v ktorom sa nedokáže brániť. 99 percent poslancov by nehodu tohto typu hravo vysvetlilo a po troch dňoch bulvárneho šumu by sa nad ňou mávlo rukou. Danko medzi tých 99 percent poslancov nepatrí. Každé jedno slovo, ktoré k tomu povedal, len zaťahovalo slučku.

Slovom, Danko sa tuho zamotal. A spadol. Krátko na to ešte v polohe ležmo (na lopatkách) oznámil, že ide do prezidentských volieb. Ale iba možno. Uvidí podľa šancí a preferencií.

Tak to teda uvidí. Určite.

Druhou obeťou, aj keď nepriamou, je Fico. Z pohľadu Fica je Pellegriniho Hlas problémový partner (nechýbalo veľa a Hlas by sedel vo vláde s progresívcami). Oporu mohol mať v Dankovej SNS. Aspoň dovtedy, kým strana drží hlavu nad vodou a nerobí v koalícii hlúposti s krkolomnými požiadavkami.

Dankova nehoda to obdobie pokoja skracuje. Krehká verejná podpora lídra SNS, ktorú do volieb tak ťažko rekonštruoval, zrejme padne. A s ňou padne aj SNS ako pevný, spoľahlivý koaličný partner Fica. Začne sa obdobie, v ktorom bude Andrej Danko nadmieru často – a nadmieru intenzívne – zlostný a nevyspytateľný. Čo môže byť komplikácia pre celú vládu.

Muselo to prísť. Prekvapuje len, že to prišlo tak rýchlo.

4. „Dvanásť špinavých“ v Davose

Prehľad uzavrieme sondou do duše tých, ktorí sa pasujú za strážcov poriadku a slušnosti. Prestížny bruselský denník Politico si všimol pozvanie poľského prezidenta, maďarskej prezidentky a slovenského premiéra do Davosu. Zaradil ich do zoznamu 12 „špinavcov“. Teda medzi škodcov a vyvrheľov, ktorí by medzi elitou v Davose nemali čo hľadať, ale z nejakého zvláštneho dôvodu boli pozvaní. Možno preto, aby sa rozbila predstava, že Svetové ekonomické fórum je uzavretá bublina globalistov (a ich klientely).

Takéto moralizovanie o „špinavcoch“ by bolo pochopiteľné pri ľuďoch ako saudský princ Muhammad bin Salmán. Politico správne pripomína, že podľa amerických spravodajských služieb to bol práve on, kto nariadil brutálnu (veľmi brutálnu) vraždu aktivistu Džamála Chášukdžího na veľvyslanectve v Istanbule v roku 2018.

Na zozname „špinavcov“ však popri autokratoch nájdeme aj ľudí, ktorí boli do úradov zvolení a nie sú spájaní s nijakými zločinmi ani morálnymi pokleskami. Príkladom je mladá maďarská prezidentka Katalin Nováková. Autorka Politico.eu a zoznamu „špinavcov“ jej nepriamo vyčíta, že nie je feministka, ako by sa vraj očakávalo. Naopak, je konzervatívna a kritizuje LGBTI hnutia. A to sa dnes nenosí.

Podobný prípad je poľský prezident Andrzej Duda. Podľa portálu Politico sa previnil tým, že je z „nacionalistickej“ strany Právo a spravodlivosť. A vystupuje – len si predstavte tú drzosť – proti liberálnej vláde Donalda Tuska.

Nakoniec, výhrady by sme mohli mať aj k zaradeniu Fica do zoznamu „páriov“. Iste, vyčíta sa mu zodpovednosť za korupciu, rozkrádanie štátneho majetku oligarchami, populizmus, odpor k mimovládnym organizáciám… No to nemôže stačiť na to, aby ho niekto zaraďoval medzi autokratov ako je saudský princ. Alebo aby ho prestížny bruselský denník odsudzoval ako „špinavca“.

Takýto primitívny slovník opretý o rovnako primitívnu argumentáciu vlastne nič nevypovedá o Novákovej, Dudovi, Ficovi. Je len smutným svedectvom toho, ako prízemne uvažujú samozvaní majitelia slušnosti. Šíria hnev, predsudky a nenávisť prakticky proti každému, kto nie je dostatočne progresívny a inkluzívny. Argumenty, ktoré ponúkajú, sú neuveriteľne tupé a povrchné.

Smutné je, že to nenájdeme len v prostoduchých slohových prácach na portáli Politico. Tento plytký a arogantný typ uvažovania sa dnes predpisuje a vyžaduje ako spoločenská norma. Má si ju osvojiť každý, kto chce patriť k „progresívnej elite“. Kto zaváha, ten si koleduje o nálepku odpad. Alebo špina.

Strážcom slušnosti pritom celkom uniká, že touto prízemnou kampaňovou politikou, ktorou seba vyvyšujú a ostatných ponižujú, dosahujú pravý opak. Pre väčšinu ľudí má dnes slovo „elity“ podozrivý, pejoratívny význam. Slovo „progresívec“ takisto. Má blízko k nadávke.

Alebo rovno k urážke.

Dag Daniš / Denník Štandard