ZOPAKUJME SI: „AČOHENTIZMUS“ JE LEN…

.. PRIMITÍVNYM PROPAGANDISTICKÝM VÝMYSLOM POKRYTCOV, KTORÍ SA BOJA PRAVDY

Agent Šnídl z Denníka N, ktorý svojimi žlčovitými demagogickými útokmi oslovuje rovnaké trosky ako je on sám, si opäť o mňa poobtieral svoje nečisté ústa. Ako obyčajne vytrhol z kontextu pol vety z rozhovoru pre čoraz bulvárnejšiu 360-ku a opäť natáral kopec paranoidných sprostostí o tom, ako napomáham ruskej diktatúre (už by mohol skúsiť niečo aj o čínskej, ale také noty asi ešte nedostal). Už som povedal, že nie každá uletená úvaha z tejto páchnucej diery mi stojí za odpoveď. No ak sa oplatí urobiť výnimka, tak je to vtedy, keď si na príklade jeho nezmyslov môžeme vysvetliť niekoľko pojmov.

Takže zopakujme si: Nič také ako „whataboutizmus“ alebo „ačohentizmus“ neexistuje. Tento propagandistický hejt, ktorý nemá nijaký odborný podklad, si vymysleli agenti v službách amerických záujmov, aby ohlupovali naivné publikum, ktoré si myslí, že všetko zlo sveta sa narodilo s Putinom, a to s jediným cieľom: umlčať verejnú kritiku ich neudržateľných stanovísk. Inak povedané, ten trápny „whataboutizmus“ si vymysleli zbabelci a demagógovia, ktorých usvedčili z nekonzistentnosti ich postojov, ktorí nedokážu čeliť kritickým otázkam a ktorí nevedia čestne zdôvodniť medzery v ich argumentácii. V otvorenej komunikácii musia byť zodpovedané všetky nejasnosti a nesmú byť umlčiavané autoritatívne alebo ideologicky. Výmysel „whataboutizmu“ odmieta spochybňovanie, čo ide proti základnej tradícii západnej racionálnej argumentácie počnúc Descartesom cez Voltairea až po povedzme Russella, a preto nepatrí do slovnej výbavy rozumného človeka. Napokon, niektorí ľudia si ešte stále myslia, že proti nám stojí nejaký sofistikovaný nepriateľ, ale je to len primitivizmus v tej najjednoduchšej podobe.

To je aj hlavný dôvod, prečo by ľudia ako Šnídl nemali byť vôbec púšťaní do škôl (iba ak s cieľom, že by sa chceli sami niečo naučiť, ale v tomto prípade je to, myslím, márna snaha), pretože nevzdelávajú, ale vymývajú deťom mozgy. Šnídl nie je novinár, ale platený propagandista. Základným znakom propagandy je, že neinformuje, ale manipuluje za určitým politickým cieľom účelovými tvrdeniami vytrhnutými z kontextu. Oproti tomu kritické myslenie, ku ktorému treba viesť najmä mladú generáciu, nie je samoúčelné hejtovanie (ako to pretláčajú títo primitívi), ale vyžaduje si kontextuálne uvažovanie v súvislostiach. Preto propagandistov tak desí, keď pripomínate príklady, ktoré nabúravajú ich argumentačnú stavbu vystavanú z poloprávd a lží. Preto napádajú každého kriticky uvažujúceho človeka, ktorý namieta, porovnáva, spochybňuje či vyhodnocuje – teda robí to, čo je základom každej racionálnej analýzy – a nálepkujú ho ako „whataboutistu“. Propaganda totiž nenávidí všetko, čo narúša jej vopred stanovené závery. Lenže svet je zložitejší ako schematické propagandistické postoje.

Preto ak sa chceme dopátrať k pravde, nemôžeme im dovoliť, aby potláčali kontextualizáciu ich postojov, lebo je dôležité spomenúť všetky aspekty problému. Nemôžete vyháňať ruského veľvyslanca z pietnej spomienky na (ruské) obete druhej svetovej vojny s argumentom, že jeho krajina napadla inú, keď ste nevyhnali amerického veľvyslanca z pietnej spomienky na obete druhej svetovej vojny v čase, keď USA viedli početné vojenské agresie. Nemôže vám kázať o úcte k medzinárodnému právu Ivan Korčok, ktorý ním počas vojenskej agresie USA do Iraku ako štátny tajomník Dzurindovej vlády otvorene pohŕdal. Nemôžete hystericky komentovať každý úder Ruska (aj ten bez obetí) a na druhej strane rok a pol totálne ignorovať genocídu palestínskeho obyvateľstva a odmietať o nej čo i len zmienku. Nemôžete nechať Veroniku Remišovú moralizovať nad nepriznanou vilou ministra Kaliňáka, ak ona sama nepriznala chatu a musel ju k tomu donútiť až ústavný súd. Nemôžete dovoliť, aby politické ťaženie proti majetkovým podvodom viedol Igor Matovič, daňový podvodník, ktorý prepísal svoj mnohomiliónový majetok na manželku a tvári sa, že nič nevlastní. Nemôžete moralizovať nad extrémistickými prejavmi Daniela Bombica a zároveň bagatelizovať alebo dokonca popierať vzrastajúci antisemitizmus na Ukrajine podporovaný z oficiálnych miest. Ale zároveň nemôžete mlčky prehliadať slovenského antisemitu, ktorý jeden deň povie, že „SNP bol židovský oj.b na rozloženie Slovenska zvnútra“ alebo „Sme jeden národ, jedna rasa, jedna kultúra, jedni predkovia, jedno etnikum“ a druhý deň ho pustíte medzi seba klásť veniec na Slavíne. To proste nejde.

Alebo (ako vidíte) ide, ale v tom prípade by vám to malo signalizovať, že ten človek je jednostranný, ako zdroj nespoľahlivý, že sleduje úplne iné ciele ako šíriť pravdu. Preto keď Vladimír Šnídl ani na opakované výzvy nie je ani schopný, ani ochotný odsúdiť žiaden zo zločinov USA, keď bezočivo osočuje každého s iným pohľadom na svet a dokonca aj nadhľad je schopný pošpiniť ako „whataboutizmus“, takýto výklad môže stačiť naozaj iba rovnako plytkým ľuďom ako je on sám. Je dokonca taký priehľadný, že poslúžil úradu vlády ako príklad užitočného idiota – človeka údajne „s iným názorom“. Lenže tento polovzdelaný hejter bez profesionálnej minulosti nie je nijaký odborník s iným názorom, je to prvoplánový propagandista bez zábran a chrbtovej kosti, a preto je kontraproduktívne ho legitimizovať. Ten základný rozdiel medzi nami je, že kým ja som odsúdil nespočetne veľakrát každú vojenskú agresiu v rozpore s medzinárodným právom, Šnídl iba šovinisticky až nepríčetne s krvavými očami vystupuje proti všetkému ruskému. Preto mi nikdy nebude rovnocenným partnerom na rozhovor, aj keď sa o to niekoľkokrát neúspešne pokúšal a doteraz sa za to na mne vyvršuje ako zakomplexovaný neborák. A to je naozaj všetko, za čo mi jeho bezduché útoky stoja. Ale vy sa nedajte. Ak vás niekto obviní z ačohentizmu, obyčajne je argumentačne v koncoch a trafili ste klinec po hlavičke.

Eduard Chmelár