Akákoľvek maďarsko-srbská aliancia by mala veľmi reálne limity

Maďarsko nepôjde do vojny proti Chorvátsku na podporu Srbska, čím de facto vypadne z NATO so všetkými kaskádovými dôsledkami, ktoré by z toho vyplývali, vrátane možnej invázie do NATO.

Srbský prezident Aleksandar Vučič pritiahol regionálnu pozornosť, keď ocenil novo podpísaný vojenský plán svojej krajiny s Maďarskom za „približovanie sa k maďarsko-srbskej aliancii“. Bezprostredné pozadie sa týka vyhlásenia o spoločnej obrane medzi Chorvátskom, Albánskom a Kosovom z polovice marca . Všetky tri majú nedávnu históriu konfliktu so Srbskom, Belehrad si stále vyhlasuje to, čo považuje za svoju nečestnú autonómnu provinciu Kosovo a Metohiju okupovanú NATO, a v Bosne je nové kolo neistoty.

De facto vytvorenie chorvátsko-albánskej/“kosovskej“ aliancie, najnovšie problémy v Bosne a Vučičov zámer vytvoriť maďarsko-srbskú alianciu preto vyvolali obavy, že tieto dve aliancie by mohli ísť do vojny o Kosovo a/alebo Bosnu. Každý medzi nimi počíta aj členov NATO, Chorvátsko a Albánsko v prvom a Maďarsko v druhom, čím riskuje vnútroblokovú krízu oveľa horšiu ako grécko-turecká kríza z roku 1974 na Cypre, ak sa tento scenár naplní.

Nemusí to však byť, alebo aspoň nie v zmysle boja týchto dvoch skupín krajín. Aj keď je celkom možné, že Chorvátsko využije krízu v srbsko-albánsko-„kosovských“ vzťahoch na koordinovaný vojenský krok na podporu svojej koetniky v Bosne alebo využije chorvátsko-bosniansku krízu na koordinovaný vojenský ťah proti Srbsku, Maďarsko pravdepodobne nezasiahne. Je to preto, že nie sú v stávke žiadne naliehavé záujmy národnej bezpečnosti, ktoré by ospravedlnili nevyčísliteľné náklady.

Premiér Viktor Orbán je dokonalý pragmatik, ktorý uprednostňuje svoju koncepciu národných záujmov tak, ako ich úprimne chápe. Najhorším scenárom, ktorý by mohol očakávať od ďalšieho regionálneho konfliktu o Kosovo a/alebo Bosnu, je prílev (väčšinou srbských) utečencov do Maďarska, ktorých celkový počet bude pravdepodobne oveľa nižší ako počas vrcholiacej migračnej krízy v roku 2015 a na zvládnutie ktorých má jeho vláda pripravené pohotovostné plány. To by neospravedlňovalo ísť do vojny.

Absolútne najviac, čo môže Maďarsko v takejto situácii urobiť, je poskytnúť Srbsku akúkoľvek vojenskú pomoc, ktorú dokáže zo svojich zásob zhromaždiť, no ani to nemožno považovať za samozrejmosť, pretože Orban by sa mohol obávať, že by ho to – aspoň hneď – diskvalifikovalo ako sprostredkovateľa. V každom prípade je de facto vypadnutie z NATO vedením vojny proti susednému členskému Chorvátsku na podporu Srbska úplne mimo stola kvôli kaskádovým následkom, ktoré by to malo za následok, vrátane možnej invázie NATO.

Vučič to vie, takže jeho vtip o „maďarsko-srbskej aliancii“ musel byť určený na verejnú spotrebu doma a v regióne s príslušným zámerom falošne ubezpečiť svojich ľudí, že Maďarsko bude bojovať po ich boku, ak dôjde k regionálnej vojne, a znepokojiť ostatných tým, že ich znepokojí, že ich vlády (Chorvátsko, Albánsko a Kosovo môžu byť čoskoro zodpovedné za vyprovokovanie). Na elitnej úrovni však žiadny politik pravdepodobne neprepadne jeho predstave o riadení vnímania.

Jeho slová teda nebudú mať žiadny vplyv na priebeh regionálnych udalostí, pokiaľ to nebude v pritiahnutom scenári, že Maďarsko formálne uzatvorí pakt o vzájomnej obrane so Srbskom, ktorý stanovuje vyslanie techniky a/alebo jednotiek v prípade napadnutia niektorého z nich. Nič nenasvedčuje tomu, že by to Orbán zvažoval, pretože by to veľmi ohrozilo národné záujmy Maďarska, ako už bolo vysvetlené, takže pozorovatelia by nemali prikladať veľkú váhu rečiam o maďarsko-srbskej aliancii alebo by ju brať príliš vážne, ak by niekedy vznikla.

Andrew Korybko