Le Penová: Vôľa ľudu Francúzska je teraz irelevantná

Liberáli a sudcovia na celom svete sa budú radovať z vylúčenia Marine Le Penovej z prezidentského súboja o Élysejský palác, tí prví preto, že s radosťou nájdu akýkoľvek spôsob, ako poraziť vôľu ľudu, tí druhí preto, že ide o opätovné potvrdenie vlády a moci sudcov. Je isté, že krajiny EÚ, ako aj USA (a anglosféra všeobecne) čelia veľkej ústavnej kríze v úlohe a vláde aktivistov-sudcov. Ale dlho predtým, ako bude možné nejaké riešenie kdekoľvek, ako dlho bude trvať, kým bežní ľudia zoberú to, čo zostalo zo zákona, do vlastných rúk? V tom momente to už samozrejme nie je zákon, ale dav. Nie je teda dav neustále podnecovaný a rozhorčený rozsudkami sudcov a verejných činiteľov, ktorí sú prostredníctvom svojho sociálneho postavenia chránení pred dôsledkami svojich mnohých rozhodnutí?

Ako sa to robí vo Francúzsku. Problémová Francúzka pripravená na spálenie, všetko podľa zákona. (Foto: Henry Guttmann Collection/Hulton Archive/Getty Images)

Primárnym príkladom zákona aktivistov-sudcov bol rozsudok Roe vs Wade, ktorý umožnil legálne prerušenie tehotenstva v USA. Nebol prijatý žiadny zákon ako taký, aby to tak bolo. „Roe“ bol legalistický pseudonym, ktorý prijala Norma McCorveyová vo svojom prípade proti štátu Texas za to, že jej nedovolil ísť na potrat. Ona a jej právny tím úspešne argumentovali, že do jej práva na súkromie zasahoval texaský zákaz interrupcií a prípad sa dostal až na Najvyšší súd, ktorý rozhodol v jej prospech. McCorveyová sa neskôr nechala počuť, že vziať prípad bolo najväčšou chybou v jej živote, pretože teraz je proti potratom. Bolo vznesené posmrtné obvinenie, že v neskorších rokoch bola proti svojej vôli presvedčená, aby podporila kauzu proti potratom. V každom prípade existuje dostatočný zmätok okolo práv a neprávosti v tejto otázke, aby to zmiatlo kohokoľvek okrem sudcu – druhu, ktorý je často imúnny voči skromnosti a zdržanlivosti v dôsledku zhrubnutia bežných pocitov rokmi v bare, po ktorom nasleduje slávna príťažlivosť neobmedzenej moci na lavici.

Najúčinnejším argumentom sudcu ako zákonodarcu bola pravdepodobne Ruth Bader Ginsburg, ktorá v podstate zakódovala rozsudok Najvyššieho súdu vo veci Roe vs Wade do právnej teológie USA. Bola tiež priekopníčkou povýšenia ženskej citlivosti na chránenú charakteristiku po tom, čo sa 14-ročné dievča vyzlieklo do spodnej bielizne počas pátrania po drogách pracovníčkou. O svojich ďalších sudcoch povedala, že nikto z nich nikdy nebol 14-ročným dievčaťom vyzliekaným do spodnej bielizne, čo je zbytočné zovšeobecnenie, ktoré platí rovnako pre väčšinu prípadov pred sudcami – no jej rozhodnutie bolo vtedy uznávané ako príkladná judikatúra.

Obrana jasnej a zjavnej nerovnosti ako ďalšej a rovnakej formy rovnosti pred zákonom bola v posledných päťdesiatich rokoch charakteristickou črtou „liberálnych“ sudcov, čo potom umožnilo takmer neobmedzenú elasticitu v mnohých otázkach, ako je autobusová doprava študentov škôl v USA. V Írsku to bolo zakódované v zákone napísanom politikmi, podľa ktorého sa 16-ročný chlapec trestal odňatím slobody za sex so 16-ročným dievčaťom, pričom ten istý zákon špecifikoval, že dievča nemôže byť takto potrestané. Írsky najvyšší súd potom rozhodol, že nebolo neporušené vyhlásenie írskej ústavy o rovnosti medzi pohlaviami. To dávalo dokonalý zmysel írskym právnikom a zrejme aj írskym politikom, no možno menej 16-ročným chlapcom.

Teda priepasť medzi právnikmi a obyčajnými ľuďmi – príkladom je nedávna americká prax nazývať politikov „zákonodarcami“. Sú samozrejme oveľa viac než to; sú predovšetkým a predovšetkým zástupcami svojich voličov v rétorike aj parlamentnom hlasovaní. Nie sú teda len obyčajnou mechanikou, ktorá zostavuje zákony na použitie právnikmi. Ale tým, že sa z nich stanú užitočné bábky súdov, ich názory (a názory ich voličov) sa stanú druhoradými vo vzťahu k ich povinnosti uľahčiť rozhodovanie právnikov, sudcov a súdov.

Toto všetko je v porovnaní s hrôzami rozhodnutia Le Penovej relatívne vedľajšie, ale je dôkazom toho, že to, čo sa deje vo Francúzsku, je celosvetové hnutie v demokraciách takmer všade. Ako už bolo mnohokrát zdôraznené, škandály so zásahmi súdov do demokratických procesov v Rumunsku a Taliansku poskytli zarážajúce dôkazy o tom, že súdy skutočne veria, že sú nadradené demokratickým procesom, ktoré ich vymenúvajú a chránia. V prvom prípade polícia vykonala razie v domoch ľudí „podozrivých“ z rasistických alebo xenofóbnych sklonov, čo je skrátený spôsob, ako opísať prívržencov pravicového prezidentského kandidáta Călina Georgesca. Talianska „pravicová“ premiérka Giorgia Meloniová zistila, že medzi vyššími sudcami bolo zdesenie, že sa nezačalo žiadne vážne súdne vyšetrovanie jej kariéry. (Tento bezvýznamný výraz „pravica“ používam s ťažkým srdcom, jednoducho preto, že má určitý význam, skôr ako „právo ženy na výber.“ V oboch prípadoch je v tom oveľa viac než len použité slová.)

V prípade Le Penovej je zrejmé, že jej sudcovia boli jasne odhodlaní zabezpečiť, aby nemohla kandidovať na prezidentku. Obyčajné odsúdenie za zneužitie fondov EÚ by ju až tak neznemožnilo: špecifický zákaz politickej činnosti robí z jej trestu špecificky politický a trest, ktorý skôr pripomína staré dobré časy Sovietskeho zväzu, kým perestrojka a glasnosť urobili z takýchto politických rozhodnutí nielen stalinistické, ale aj nezákonné.

Tvrdenie, že EÚ by sa aj v najmenšom obryse mohla začať podobať na starý ZSSR, by sa mohlo zdať mierne absurdné. Ale je to len absurdné, pretože EÚ skôr pripomína komunizmus, ktorý sa postupne posúva v opačnom smere. Alebo, aby som použil trochu iné prirovnanie, skôr ako žabu pomaly uvarenú zaživa s malým úškrnom na tvári, ktorý sa postupne a nenápadne stáva post mortem rictus. Kyselinou skúškou tohto zlovestného procesu budú v najbližších dňoch reagovať európske noviny, z ktorých väčšina bude takmer určite tlieskať zničeniu Le Penovej ambícií. Vôľa ľudu Francúzska je teraz irelevantná: bude sa od nich očakávať, že budú dodržiavať politiku EÚ v oblasti prisťahovalectva, národnej integrácie a nahradenia parlamentného práva súdnym výnosom.

Čitatelia my, ktorí máme tú česť písať, si plne uvedomujeme význam pomaly tuhnúceho úsmevu na perách úbohej žabky. Sloboda v Európe pomaly umiera. Nesúhlas je zrada. Obrana našich etník je xenofóbna – len nekaukazským ľuďom je umožnený luxus rasy. Naše národné dejiny sú reakčné ľudové rozprávky. Zahraničná pomoc je teraz oprávnenou odplatou za minulé nespravodlivosti voči spoločnostiam, ktoré sme oslobodili z otroctva a ktorým sme priniesli zákony a školy, cesty a kanalizáciu, nemocnice predlžujúce život a moderné lieky. Počúvajte svojich nadriadených, menovite menovaných sudcov vo vašich rôznych štátoch. Ochotne prikývnite na čokoľvek, čo vám povedia, a nikdy neprotestujte, pretože potom sa pridáte k skutočne prekliatym a budete nazývaní „krajnou pravicou“, druhom, ktorý je mimo akejkoľvek spásy.

Ale hlavne poslúchaj…

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/03/le-pen-the-will-of-the-people-of-france-is-now-irrelevant/