O NAŠOM CIVILIZAČNOM UKOTVENÍ NA ZÁPADE

Podľa Andreja Bána z Denníka N je „zásadnou témou nášho civilizačného ukotvenia na Západe“ zvyšovanie výdavkov na zbrojenie a vyslanie vojakov na Ukrajinu… Za normálnych okolností by takáto hlúposť nestála za reakciu, ale my nežijeme normálne časy, a keďže sa takéto nezmysly vykrikujú na námestiach a z nevzdelanosti sa stala spoločenská norma, bude potrebné verejnosti vysvetliť, čo nás ukotvuje a definuje v západnej civilizácii.
Ak by o tom, či patríme na Západ, rozhodovala miera zbrojenia, tak asi najzápadnejšie by boli bývalé kolónie a štáty rovníkovej Afriky. Ak by o tom, či sme západnou krajinou, rozhodovalo pochodovanie našich vojakov na Ukrajinu, tak by asi vzorovým štátom bol ten Hitlerov satelit pod správou katolíckeho farára, ktorý svoju účasť na nacistických zločinoch tiež ospravedlňoval tým, že bránime „novú Európu“ pred „barbarským Východom“. Nie, toto naozaj nie sú znaky západnej civilizácie.

Našu ukotvenosť k západnej civilizácii vždy určoval a formoval náš jazyk, písmo, kultúra a náboženstvo. Naše najvýchodnejšie sochy rytiera Rolanda a gotické katedrály, diela Majstra Pavla z Levoče, stredoveké fresky na Gemeri, poézia Sládkoviča, Hviezdoslava, Smreka, Novomeského a Rúfusa, Dobšinského rozprávky a ľudové piesne, obrazy Benku, Hložníka a Brunovského, Kompánkove drevené plastiky, Jurkovičove stavby, hudba Schneidera-Trnavského, Zeljenku, Stračinu a Vargu až po herecké kreácie všetkých tých junákov, ktorí sa volali ako zbojníci z Jánošíkovej družiny: Chudík, Filčík, Pántik, Mistrík, Zvarík, Kvietik… Tu sú korene našej pevnej ukotvenosti v západnej civilizácii. Môžete k tomu pridať demokratické výdobytky, slobodu prejavu, práva žien, oddelenie cirkvi od štátu, našu právnu kultúru a filozofiu štátu, ale militarizmus nikdy nerozhodoval o tom, či patríme k Západu alebo nie. Pacifizmus už viac.

Nervozita zo záverov okrúhleho stola u prezidenta republiky začína pripomínať Kocúrkovo. Keď Denník N napíše do titulku, že opozícia sklamala, nikdy to nie je len novinársky názor, ale varovanie niekoho mocnejšieho. Uvidíme, či bude nasledovať pád Šimečku, ale celé je to smiešne. Čo sa vlastne dohodlo v Grassalkovičovom paláci? Záver zo stretnutia bol, že „žiadna parlamentná strana zatiaľ nechce zvyšovať výdavky na obranu“. Už vtedy som upozornil, že kameň úrazu bude v slovíčku „zatiaľ“, no a hneď na druhý deň opozícia poprela, že by nechcela viac zbrojiť. Dnes ráno sa k nim pridal prezident Pellegrini a minister obrany Kaliňák, ktorí hovorili o zhode navyšovať vojenské výdavky. To je tak (zámerne?) chaotický signál smerom k verejnosti, až musím povedať, že Matovič mal vlastne pravdu: celé to bolo obyčajné divadlo. Zbrojiť sa bude, aj keby na chleba nebolo! Je naozaj nechutné, ako sa tu zavádza obyvateľstvo…

Vždy budeme svojou podstatou súčasťou západnej civilizácie, lebo sme vznikli v jej lone a naša kultúra (nielen tá umelecká, ale aj právna) je jej súčasťou. Všetko ostatné je bohapusté zavádzanie. Hysterické rozoštvávanie opozície, že ak sa nepridáme ku „koalícii ochotných“, spochybňujeme našu európsku orientáciu, je bezočivá lož. Mnohí už asi zabudli, že výraz „koalícia ochotných“ sa spája s nelegálnou vojenskou agresiou v Iraku, s flagrantným porušením medzinárodného práva. Vtedy aj teraz chce „koalícia ochotných“ obísť Bezpečnostnú radu OSN. Toto povedal Peter Pellegrini absolútne presne: riešenia mimo štruktúr EÚ a NATO nie sú v súlade s povinnosťami v rámci Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. A nie je náhoda, že nás do tohto nezodpovedného vojenského dobrodružstva ťahajú práve tí dedičia dzurindovskej politiky, ktorí nás pred 22 rokmi vohnali do irackého pekla.

Nerád to hovorím, ale musím povedať, že Peter Weiss sa zbláznil. Vo svojej nenávisti voči súčasnej koalícii zachádza tak ďaleko, že sa úplne stotožnil s progresivistickým krivením reality. Jeho výčitky, že prečo by nám mala Európska únia pomáhať pri odstraňovaní následkov slintačky a krívačky, keď my nechceme vyslať vojakov na Ukrajinu, je tak strašne mimo misu, až sa mi nechce veriť, že toto napísal bývalý vrcholový politik, ktorý patril kedysi k tým najracionálnejším a najprezieravejším. Peter Weiss samozrejme vie, že EÚ je nám povinná pomáhať, pretože platia určité pravidlá a my si plníme všetky povinnosti, vrátane tých finančných. Snáď mu nemusím vysvetľovať aj to, že Ukrajina nie je členským štátom EÚ a nemáme voči nej žiadne záväzky, napriek tomu jej pomáhame vysoko nad svoje možnosti. Spájanie solidarity v rámci EÚ so vzťahmi s Ukrajinou je miešanie jabĺk s hruškami, ale vyjasnime si jednu vec platnú nielen pre Weissa, ale aj pre jeho nových progresivistických kamarátov, s ktorými sa stotožnil: ak vyhovieme Bruselu, Berlínu či Parížu, väčšinou tým nepotvrdzujeme svoje európske hodnoty, ale podriadenie sa slabšieho silnejšiemu. Princíp solidarity si nemožno mýliť s princípom dominancie. Takto si na to zvykol možno v sovietskom tábore, ale byť Európanom znamená prijímať riešenia výhodné pre všetkých, nielen pre hegemóna. Toto sa tí naši postkomunistickí lokaji dosiaľ nenaučili.

Nečakajte, kým s vami politici zasa vybabrú, podpíšte petíciu proti zvyšovaniu zbrojenia už teraz: https://www.peticie.com/ani_cent_navye_na_zbrojenie

Eduard Chmelár