NECHCEME VOJNOVÚ, ALE MIEROVÚ EURÓPU, A TU SÚ NÁSTROJE, AKO TO DOSIAHNUŤ

Európska únia prechádza v súčasnom období najzásadnejším ideologickým obratom vo svojich dejinách, ktorého dôsledky, zdá sa, jej lídri nedokážu predvídať a správne vyhodnotiť. Pritom ide o radikálnu zmenu, ktorá je v ostrom protiklade s cieľmi a štandardmi, ktoré dlhodobo definovali obraz EÚ. Transformácia únie zo sociálnej a ekonomickej na vojnovú bude viesť celkom určite k militarizácii celého európskeho priestoru a predstavuje najnebezpečnejší bod v dejinách EÚ. Musím pripomenúť, že moc a príťažlivosť Európskej únie spočívala od jej začiatku vo využívaní mäkkej, nie tvrdej sily. Posun smerom k tvrdej sile bude mať kontraproduktívne účinky. Tým, že sa chce Brusel stať globálnym aktérom prostredníctvom extrémnej militarizácie, riskuje, že podkope samotné základy a princípy, ktorými sa únia dlhodobo riadila: mier, multilaterálna spolupráca a presadzovanie medzinárodného práva. A čo je už pre mňa úplne nepochopiteľné, je fakt, že sú to práve progresívne, ľavicové a zelené politické sily, ktoré sa rozhodli obetovať vlastné sociálne a environmentálne ciele a výrazne zredukovať či dokonca úplne presmerovať finančné zdroje z klimatických projektov na vojenské výdavky.

Je známe, že Ursula von der Leyenová mala túto víziu od začiatku svojho mandátu a už v roku 2020 povedala slová, z ktorých ma dodnes mrazí: „Ak sa chceme presadiť vo svete, samotná mäkká sila dnes nestačí. Musíme sa znovu naučiť jazyk moci.“ Odvtedy tieto slová niekoľkokrát zopakovala, a po nej aj Josep Borrell či Kaja Kallasová, ale to všetko je strašné nepochopenie zmyslu zjednotenej Európy, ktorá sa zrodila z popola druhej svetovej vojny s cieľom zahojiť vojnové rany a zabrániť tomu, aby sa takéto ničivé konflikty opakovali. Inými slovami, vyhýbanie sa vojne a presadzovanie mieru bolo v samom srdci európskeho projektu od jeho začiatku. Vyhlásenia čelných predstaviteľov EÚ ignorujú skutočnosť, že úlohou Európskej únie nie je prispôsobovať sa surovej mocenskej politike a nepriaznivým zmenám na globálnej scéne, ale formovať svet využitím nástrojov mäkkej sily, ktoré si osvojila a úspešne používala od svojho založenia. Keď počúvam Kaju Kallasovú a iných popredných činiteľov EÚ, ako bez akejkoľvek snahy o pochopenie pozície Ruska hromžia, že Moskva nechce mier a chce vojnu, nemôžem to čítať inak ako tak, že pre pokračovanie vojenského konfliktu sa rozhodla samotná Európska únia. Namiesto toho, aby zaujala neutrálnu pozíciu a diplomatickým umom sa usilovala empaticky a uvážlivo priviesť obe strany k dohode, vystupuje nielen ako jednostranný podporovateľ Ukrajiny, ale aj ako ten najmilitantnejší a najagresívnejší hráč, ktorý v rozpore s tým, o čo sa usiluje väčšina sveta na čele s USA, Čínou, Indiou či Brazíliou, uprednostňuje konfrontačnú politiku voči Rusku.

Musíme sa takejto tendencii brániť. Pripomínať, že militantný prístup súčasných politických elít a koncepcia otcov zakladateľov EÚ predstavujú dva odlišné svetonázory. Prístup mäkkej sily kladie dôraz na spojenectvá, partnerstvá a spoluprácu namiesto toho, aby iné národy považoval za hrozbu. Táto vízia sa zameriava na podporu ekonomickej stability a sociálneho rozvoja a uprednostňuje mier a diplomaciu pred vojnou a zbrojením. Von der Leyenová, Kallasová, Macron, Starmer, Merz, Tusk či Zelenskyj však čoraz viac vidia svet ako miesto konfrontácie, nie spolupráce. Narastajúci vplyv zbrojárskych koncernov na tvorbu politiky EÚ vyvoláva obavy z vytvorenia vojensko-priemyselného komplexu, ktorý už desaťročia ovláda Spojené štáty. Pritom pred ním varoval už bývalý prezident USA Dwight D. Eisenhower, ktorý na konci svojho funkčného obdobia, v rozlúčkovom prejave v januári 1961 akoby pochopil obludnosť toho, čo stvoril, keď povedal: „Boli sme donútení vytvoriť permanentný zbrojársky priemysel obrovských rozmerov… Absolútny vplyv – hospodársky, politický, dokonca i duchovný – je cítiť v každom meste, v každej legislatívnej budove, v každom úrade federálnej vlády… Musíme sa brániť tomu, aby vo vládnych radách získaval neopodstatnený vplyv, či už chcený alebo nechcený, vojensko-priemyselný komplex… Nikdy nesmieme dopustiť, aby váha tohto spolčenia ohrozila naše slobody a demokratické procesy.“

Ako je možné, že po všetkých tých hrôzach sme zabudli na tieto varovania, opäť sa rútime oproti vlastnej skaze a namiesto ušľachtilých mierotvorcov obdivujeme psychopatických vojvodcov? Aj ďalšie Eisenhowerove slová, slová nielen osvieteného štátnika, ale aj skúseného vojaka, by nás dnes mali varovať: „Každá vyrobená zbraň, každá vypustená vojnová loď, každá vystrelená raketa znamená v konečnom zmysle okradnutie tých, ktorí sú hladní a nikto ich nenakŕmi, ktorým je zima a nikto ich neoblečie. Takto sa život žiť nedá. Pod mračnom hroziacej vojny je to samotné ľudstvo, čo visí na železnom kríži.“

Nie je pravdou, že nemáme na výber. Ako povedal americký historik Howard Zinn: „Medzi vojnou a pasivitou je predsa tisíc iných možností.“ Nemali by sme uvažovať sebecky len o niektorých národoch, ktoré sa rozhodnú pre neutralitu. V dnešnej geopolitickej polarizácii by sa celá Európska únia mala stať mierovou mocnosťou a neutrálnym územím. Viem, že to znie za súčasnej militantnej situácie a pri súčasných obmedzených lídroch nereálne, ale veľkým myšlienkam musíme dať najprv priestor a čas na diskusiu a zamyslenie. Musíme o tom začať hovoriť. Občania EÚ nepotrebujú výzbroj. Potrebujú lepšiu sociálnu ochranu, lepší prístup k verejným službám, väčšie investície do vzdelania, vedy, technológií a infraštruktúry. Namiesto toho, aby sa Európska únia usilovala o odzbrojenie na celom svete, premárnila príležitosť diskusiami o posilnení vojenskej prítomnosti EÚ s cieľom presadiť úzke ekonomické záujmy. Európa je dnes druhým najviac zmilitarizovaným regiónom na svete s vojenským rozpočtom, ktorý za posledné dve desaťročia strojnásobil, výrazne prevyšuje čínsky a je trikrát väčší ako ruský. Ale to predsa nie je program vhodný pre EÚ, ktorá sa formovala ako mierový projekt a za svoje úsilie získala Nobelovu cenu mieru.

Namiesto toho ponúkame pre Európu iný program, ktorý minulý rok navrhlo Centrum pre mierové štúdie a Európska sieť proti obchodu so zbraňami (ENAAT). Tu sú jednotlivé body navrhovaného plánu:
• Európa by sa mala posunúť od spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (SBOP), ktorá podporuje vojenské misie, k väčšej rozvojovej spolupráci, a to pre najviac znevýhodnené regióny v rámci krajín EÚ, ako aj pre regióny mimo EÚ.
• EÚ by mala nahradiť vývoj nových zbraňových systémov, ktoré slúžia na oživenie európskeho vojenského priemyslu, konverziou vojenskej výroby na civilnú, ľudskú a udržateľnú výrobu.
• Mierová politika by bola životaschopnejšia, ak by sa vymanila spod kontroly NATO a Spojených štátov a vybudovala by bezpečnostný rámec, ktorý by riešil výlučne potreby európskeho obyvateľstva a územia.
• Opustiť cestu k hypotetickej európskej armáde a namiesto nej sa usilovať o rozvoj silného a dôveryhodného európskeho diplomatického zboru, využijúc jeho kapacity a zdroje na realizáciu väčšej politiky spolupráce medzi členskými štátmi.
• Presadzovať politiku odzbrojovania a demilitarizácie v Európe a z Európy, pretože obmedzenie globálnej dostupnosti zbraní prinúti strany konfliktu hľadať alternatívy k násiliu.
• Posilniť protokoly o kontrole zbrojenia v Európe, počnúc prijatím Zmluvy o zákaze jadrových zbraní na celom kontinente.
• Vybudovať väčšiu Európu za mier – autonómny región s neutrálnou úlohou medzi Východom a Západom, schopný znížiť napätie a preteky v zbrojení, ktoré odvádzajú finančné prostriedky od riešenia potrieb obyvateľstva (bývanie, vzdelanie, zdravotná starostlivosť atď.). To si bude vyžadovať aj začlenenie Ruska do európskeho projektu, v akejkoľvek dosiahnuteľnej forme, ako nevyhnutnú podmienku na vytvorenie rámca mieru a bezpečnosti, ktorý definitívne zabráni vojne na kontinente.

Európske mierové organizácie ponúkajú tieto alternatívne bezpečnostné možnosti vychádzajúc z kultúry mieru a nenásilia ako základného zmyslu zjednotenej Európy. Európska únia, ktorá sa tvári, že vo svojom vnútri udržiava mier, hoci je už dávno zmilitarizovanou spoločnosťou, ktorá vyváža vojny a nestabilitu za hranice, sa správa ako rímske impérium v poslednom štádiu svojho úpadku, ktorý sa pokúšalo oddialiť početnými vojenskými výbojmi, a práve vtedy si vymyslelo obľúbenú výhovorku všetkých militaristov „Ak chceš mier, pripravuj vojnu“. Osud samotnej rozvrátenej Rímskej ríše však ukázal, že je to hlúposť. Boj o globálnu vojenskú hegemóniu odvádza základné zdroje od rozvoja Európy a blahobytu jej obyvateľstva. Viera, že zvýšené vojenské výdavky zabránia vojne v Európe, je vonkoncom neopodstatnená, a myšlienka, že preteky v zbrojení pomôžu dosiahnuť mier, dokázateľne prospieva iba zbrojárskemu priemyslu. „Svojvoľné číslo 2, 3 alebo 5 % HDP vo vojenských výdavkoch je ekonomickým cieľom, ktorý podporuje výrobu a šírenie zbraní, no nemá žiadne opodstatnenie, pokiaľ ide o dosiahnutie vyššej úrovne mieru a bezpečnosti,“ píšu autori publikácie „Za Európu uvoľnenia, mieru a zdieľanej bezpečnosti“, ktorú podporilo takmer 300 mierových organizácií.

Rozhodnutia Európskej rady otvorili nebezpečnú cestu k militarizácii EÚ, ktorá je v skutočnosti prípravou na vojnu. Namiesto toho, aby sa EÚ zamerala na svoje historické ciele, je jej súčasné vedenie posadnuté jedinou myšlienkou: stať sa efektívnym pomocníkom Spojených štátov pri vyvolávaní konfliktov vo svete. Strategický kompas EÚ (dokument schválený v roku 2022) je odrazom tohto velikášstva, keď pyšne vyhlasuje, že „budúcnosť Afriky má pre EÚ strategický význam“, že „stabilita v Guinejskom zálive, v Africkom rohu a v Mozambickom prielivu zostáva pre EÚ hlavným bezpečnostným imperatívom“, že Indo-pacifickú oblasť považujeme za „nové centrum globálnej konkurencie“, v ktorom napätie ohrozuje „poriadok založený na pravidlách v regióne a vyvíja tlak na globálne dodávateľské reťazce“. Ale tento starý imperiálny a koloniálny slovník nie je predsa dôvod, pre ktorý sme vytvárali ideál zjednotenej Európy.

Byť skutočným prívržencom európskej cesty znamená opustiť staré geopolitické myslenie a chápať ju ako formujúcu silu civilizujúcu medzinárodné vzťahy prostredníctvom podpory multilateralizmu, diplomacie a medzinárodného práva. Namiesto toho je EÚ iba „ekonomický pomocník NATO“, ktorého úlohou je „pomôcť Spojeným štátom obkľúčiť Rusko na jeho západnom krídle“, ako to formuloval nemecký sociológ Wolfgang Streeck. Namiesto konfrontácie by sa mala EÚ zameriavať na posilňovanie medzinárodnej spolupráce a stať sa kľúčovým aktérom pri reforme OSN. A najmä by svoju budúcnosť nemala spájať s NATO, vďaka ktorému je len „protektorátom Spojených štátov“ (Henry Kissinger). Obhajcovia Severoatlantickej aliancie tvrdia, že NATO je potrebné na zachovanie mieru a stability prostredníctvom konvenčného a jadrového odstrašovania. V skutočnosti sú nielen výsledky, ale aj pôvodný zámer presne opačné, keďže militarizácia a ofenzívny postoj NATO zvyšuje regionálne a globálne napätie a nijako nezvyšuje možnosti diplomatického riešenia konfliktov.

NATO je jedným z najdôležitejších prostriedkov, pomocou ktorých si USA udržiavajú svoju hegemóniu v Európe aj mimo nej, preto som presvedčený, že reči o vystúpení Spojených štátov zo Severoatlantickej aliancie sú nezmysly. Naopak, Európa sa musí zbaviť závislosti od USA, ale nie tak, že bude ešte viac zbrojiť, ale tak, že sa oslobodí od vojenskej prítomnosti USA a ich stotisíc vojakov, ktorých úlohou nie je tento priestor chrániť, ale kontrolovať. Je to naša prehlbujúca sa závislosť na Spojených štátoch, ktorá nás ťahá nielen z jednej nezmyselnej vojny do druhej, ale ktorá Európe napokon ani nedáva na výber, či zostane neutrálna. Trvalý mier a prosperitu možno dosiahnuť len nahradením vojenských blokov inkluzívnym medzinárodným bezpečnostným rámcom, ktorý zmierňuje napätie, rozširuje slobody, bojuje proti chudobe a vykorisťovaniu, presadzuje sociálnu a environmentálnu spravodlivosť a ukončuje rôzne typy nadvlády nad krajinami a ľuďmi. Znamená to presadzovať politiku politickej a vojenskej nezúčastnenosti Európy.

Naliehavosť riešenia týchto otázok netreba podceňovať. Musíme zabrániť militarizácii Európy, ktorá skôr či neskôr povedie k novej veľkej vojne. Žiaľ, všetci lídri sa ako v horúčke pretekajú v nezmyselnej túžbe zvyšovať zbrojenie. Premiér nevraví pravdu, keď tvrdí, že sa to obíde bez sociálnych škrtov. A opozícia nechce zbrojiť menej, ale ešte viac. Je len a len na nás, aby sme vytvorili dopyt po takej politickej generácii, ktorá sa nebude sporiť o to, či zbrojiť veľa alebo ešte viac, ale ktorá ponúkne riešenia v duchu odzbrojenia, nenásilia a kultúry mieru. Ak s tým súhlasíte, prosím, podpíšte petíciu proti plánovanému zvýšeniu zbrojenia, je to naliehavé: https://www.peticie.com/ani_cent_navye_na_zbrojenie

Eduard Chmelár